Zruinoval ma sen o výhre. Šťastie sa ale neunavilo a ja som prišiel o všetko

Ani u Michala to nebolo inak. Živá spomienka na prvú výhru bola aj pre neho niečo ako začiatok zacyklenia, rýchle vbehnutie do kruhu, v ktorom sa to už točí samo. „Stále som myslel na výhru, nech som robil čokoľvek, veď už raz som to dokázal, myslel som, že to musí prísť znova. A ono to občas znova prišlo, a to aj vtedy, keď sme s chalanmi do automatu hádzali len pár drobných. Ten, kto mal aktuálne peniaze, hral, ostatní sa prizerali a hypnotizovali valce a čakali na vreckové, ktoré sme tam hádzali tiež. Už vtedy to, samozrejme, nebolo úplne nevinné, skutočný kolotoč však nastal vo chvíli, keď ma kamarát, už po strednej škole, vzal do kasína vo Viedni. Tam som prvýkrát pocítil väčšie vzrušenie a radosť z hry,“ hovorí Michal, ktorý odvtedy robil všetko pre to, aby si tento pocit mohol dopriať čo najčastejšie. Dokonca sa do Viedne presťahoval, našiel si tam prácu a pomaly si začal zariaďovať život. Našiel si partnerku, no automaty či rulety stretával prakticky každý deň na ceste z práce aj do práce. A keď bol zlý deň, alebo, naopak, až príliš dobrý, zastavil sa pri nich. „Samozrejme, priateľke netrvalo dlho, aby pochopila, že peniaze, ktoré som mal nosiť domov, nie sú a strácajú sa. Prakticky ma živila ona a začali sa medzi nami prvé vážnejšie konflikty. Tie som, ako správny gambler, riešil opäť hraním. Chcel som jej dokázať, že nemá pravdu, že sa o ňu viem postarať, no chcel som to dosiahnuť tak, že vyhrám a prinesiem jej domov kopu peňazí.“ Nestalo sa tak, dlhy rástli a vzťah definitívne stroskotal. Aby Michal nezostal na ulici, presťahoval sa k rodičom na Slovensko. Kde neboli v dosahu automaty, tam bol internet a dalo sa pokračovať online. Navyše nastalo obdobie kovidovej krízy, takže online priestor herní, stávkových kancelárií a ruliet prekvital a len sa tak hemžil nedočkavými gamblermi, zatvorenými doma proti svojej vôli, a otváral im absolútne nové dimenzie sľubovanej šťasteny.

„A opäť som sa stal problémom rodiny, čo som, samozrejme, riešil hraním. Dlhy narastali a zaplietal som sa s ľuďmi, ktorých nezaujímali moje sny a veľké plány, ani báchorky o tom, že sa to musí raz skončiť a ja určite vyhrám balík. Čelil som exekúciám, lebo som si požičiaval od nebankoviek a súdni exekútori následne siahli aj na pozemok, ktorý otec zdedil po svojich rodičoch. Prišli sme oň a mňa fackovala skutočná hanba, lebo sa to naplnilo, bol som naozajstný problém rodiny,“ dodáva napokon Michal. Práve to bol symbolický krok a zlom, keď pochopil, že happyend sa za valcami ani za dobre vypísanými kurzmi nekoná, že s tým musí niečo robiť a že sa mu podľa všetkého nepodarí z toho dostať samému. „Bolo to moje jediné šťastie, že som si naozaj natoľko prestal veriť, že som sa ani nepokúšal prestať sám, ale nastúpil som na liečenie, prakticky okamžite, ako to bolo možné. Bolo pre mňa veľmi prospešné vidieť, že v tom nie som sám, že je nás viac a že sa s tým dá bojovať. Zároveň však bolo pre mňa ťažké prijať pravdu o tom, že sa z toho už nikdy úplne nedostanem a navždy budem len abstinujúci hráč. Vyliečený hráč neexistuje, tak, ako neexistuje vyliečený alkoholik alebo fetovač,“ vymenúva Michal, ktorý sa aktuálne lieči ambulantne.