Keď sa ohliadnete späť, aké najväčšie vzťahové fenomény ste riešili v&nbsp;minulom roku? Je niečo, čo veľmi zarezonovalo? Nerobila som si osobné štatistiky, ale keď sa nad tým zamyslím, asi to bola miera kompatibility medzi partnermi. V&nbsp;istom bode života, keď už prejdeme érou „bad boys“ a&nbsp;„bad girls“, začneme zvažovať kompatibilného partnera pre svoj život, teda uprednostňovať niekoho, kto je pre nás síce príťažlivý, ale na druhej strane nás zaujíma aj to, či si sadneme v&nbsp;životnom štýle, hodnotách, preferenciách, skrátka niekoho, s&nbsp;kým dokážeme fungovať na partnerskej úrovni.

Sme teda náchylnejší opustiť vzťah rýchlejšie a&nbsp;pre banálnejšie dôvody, než to bolo v&nbsp;minulosti? Nemyslím si. Skôr sa otvárajú témy ako samostatnosť a&nbsp;individualita. Mnoho ľudí je napríklad finančne nezávislejších než v&nbsp;minulosti, a&nbsp;tak nevidia príčinu spolu zostávať len z&nbsp;ekonomických dôvodov. Druhá strana mince je, že ľudia tak zostávajú dlhodobejšie single.

Z&nbsp;akých dôvodov sa najčastejšie rozchádzame? Stále platí, že nevera a&nbsp;žiarlivosť sú na prvom mieste? Myslím si, že ukončenie vzťahu pre neveru môže byť jedným z&nbsp;tých „ľahších“ rozchodov, aj keď to znie ako paradox, ale aspoň máme dôvod rozísť sa alebo sa začať hýbať vo vzťahu iným smerom. Ako som už naznačila, moja skúsenosť z&nbsp;minulého roka je, že mnohými pármi aj v&nbsp;mojom bezprostrednom okolí začala otriasať téma kompatibility. Veľa z&nbsp;nich sa pre tento dôvod aj rozišlo. Čiastočne za to môže rozmach sebarozvojových príležitostí, o&nbsp;ktorom sa až tak veľa nehovorí. Aj vo svojej praxi som sedela s&nbsp;nejedným klientom či klientkou, ktorí si kládli otázku, či súčasný partnerský vzťah napĺňa ich potreby a&nbsp;či im vlastne stačí. Je ťažké čeliť uvedomeniu, že aj keď máme pri sebe dobrého človeka, narastá v&nbsp;nás pocit zúfalstva a&nbsp;smútku, ktorý neutícha ani spoločnou prácou na vzťahu.

Takže príčinu máme hľadať v&nbsp;sebarozvoji? Individuálny sebarozvoj nerovná sa vzťahový rozvoj. Aj keď si pri individuálnom rozvoji dokážeme ošetriť veľa rán, mal by nás motivovať pracovať na sebe naďalej a&nbsp;venovať sa zároveň vzťahovému rozvoju. Napríklad pokračovať v&nbsp;terapiách alebo v&nbsp;sebarozvojových skupinách. Na terapii si môžeme ošetriť aj rany, ktoré sme získali v detstve a vzťahový rozvoj nám umožní nahliadnuť na naše neuvedomené mechanizmy založené na strachu, ako je napríklad vzťahovačnosť, plachosť, vyhýbanie sa (a iné), voči ktorým môžeme získať odolnosť.

Tým sebarozvojom ste mi trochu nahrali. Nedávno vyšli zaujímavé štatistiky, ktoré priniesla „datingová“ aplikácia Bumble. Podľa nej pociťuje až 55 percent nezadaných ľudí tlak, že by mali pracovať na sebarozvoji, čo však u&nbsp;polovice z&nbsp;nich vedie k&nbsp;nepríjemným pocitom, že ak to nespravia, nebudú dostatočne dobrí pre svojho partnera. Trochu sa nám to zamotáva, nie? Tu sa dá hovoriť o&nbsp;mechanizme, ktorý bol v&nbsp;osobnosti človeka prítomný ešte skôr, ako sme sa vydali na sebarozvojovú cestu. Rozvíjame sa preto, aby sme si ako pes naháňali chvost za dokonalosťou, alebo preto, lebo sa chceme prijať a&nbsp;nájsť cestu k&nbsp;sebe? Večná túžba po dokonalosti môže byť spôsobená sebaspochybňovaním, či sme hodní lásky. Je v&nbsp;poriadku mať v&nbsp;sebe sebaregulačný mechanizmus, ktorý spôsobí, že sa cítime nanič, ak nedodržíme slovo, sme neúprimní, pohodlní a&nbsp;podobne. Ale keď sa cítime zle každý deň preto, lebo nespĺňame nejaký štandard podľa cudzej osoby, napríklad na sociálnej sieti, tú osobu radšej prestaňme sledovať a&nbsp;začnime pracovať na vlastnej sebahodnote.

Kde vlastne máme hľadať pôvod toho, že vo vlastných očiach nie sme dosť dobré? S&nbsp;týmto poznaním sa predsa nikto nenarodí… Jedna vec je hľadať pôvod a&nbsp;druhá prestať živiť toto mylné presvedčenie o&nbsp;sebe. Môžeme sa každá spýtať seba samej, čo vôbec znamená byť dosť dobrá. Najčastejšie je to neprijatie seba samej v&nbsp;celej komplexnosti osobnosti. Skúsme sa na to pozrieť z&nbsp;iného uhla: ľudia nie sú čierno-bieli, a&nbsp;aj keď túžime po dokonalosti, neznamená to, že ak nie sme perfektné, sme zlé alebo neprijatiahodné. Toto štiepenie môže vznikať v&nbsp;detstve, keď sme napríklad zažívali pocit hanby alebo viny za svoje správanie. Vtedy sa v&nbsp;nás vytvorilo zranenie, že byť sama sebou je spojené s&nbsp;pocitom hanby. Zároveň toto naše presvedčenie o&nbsp;sebe môžeme živiť výberom partnerov alebo nedoliečenými ranami.

Podľa istého prieskumu vzťahových trendov plánuje až 40 percent opýtaných žien randiť len s&nbsp;takými partnermi, ktorí ich nebudú chcieť zmeniť v&nbsp;žiadnom smere. Začíname si byť vedomejšie svojich hodnôt? Nikto nie je dokonalý. Nájsť dokonalého partnera je chiméra, aj keď by som si priala, aby každá žena stretla svojho pána Darcyho. Je fajn vedieť, čo od života chceme, ale nepredstavujme si to ako racionálnu excelovú tabuľku, podľa ktorej začneme chodiť len s&nbsp;tým, kto spĺňa celý „checkbox“. Hovorí sa, že mať zhodu na takých 60 percent je fajn základ na vzťah. Na zvyšku, či chceme, alebo nie, musíme makať, aj u&nbsp;seba, aj na druhej strane. Často sa stane, že do vzťahu vstúpime z&nbsp;akéhosi hladu, ale keď tento hlad pominie, je fajn prehodnotiť, či nám to za to stojí, alebo nie. Zároveň platí, že pre vzťahy, či je to partnerský, alebo akýkoľvek iný, sa rozhodujeme každý jeden deň. Každý jeden deň je na stole téma, či s&nbsp;týmto človekom chceme byť, alebo nie.

Generácie Z&nbsp;a&nbsp;X&nbsp;majú úplne odlišné predstavy o&nbsp;randení ako generácie predtým – randenie sa zrýchlilo, nečakajú s&nbsp;opatrnými otázkami, svoje názory hovoria priamo, vedia sformulovať, čo vo vzťahu chcú, a&nbsp;nestrácajú zbytočne čas s&nbsp;niekým, z&nbsp;koho majú pocit, že im nebude vyhovovať. Postrehli ste aj vy nejaké zmeny v&nbsp;randení oproti predchádzajúcim rokom? Myslím si, že práve učenie sa hovoriť veci priamo vzťahy len posilňuje, hoci niekedy konfrontácia s&nbsp;realitou nie je práve najpríjemnejšia. No mnohé silné vzťahy sú práve postavené na úprimnosti a&nbsp;priamosti, ktorá nás vedie k&nbsp;väčšej otvorenosti a&nbsp;blízkosti. S&nbsp;čím súhlasím, je tá rýchlosť – vzťahy sa budujú dlhodobo, dnešným trendom je však mať všetko a&nbsp;hneď, z&nbsp;čoho vyplýva istá neschopnosť unášať frustráciu, že niečo nepôjde zo dňa na deň. Podľa mňa je však zdravé, že sa viac hovorí o&nbsp;sebapoznaní a&nbsp;hľadaní toho, čo naozaj v&nbsp;živote chceme, a&nbsp;zároveň istej miery sebauvedomenia, čo môžeme do vzťahu priniesť my. Pretože jedna stránka mince je síce vedieť presne definovať, čo od partnera chceme a&nbsp;aké máme očakávania, na druhej strane sa vynára otázka, aké hodnoty prinášame do vzťahu my.

Malo by mať vlastne randenie ešte nejaké pravidlá? Každý sa asi na prvom rande chce ukázať v&nbsp;najlepšom svetle a&nbsp;je to úplne v&nbsp;poriadku. Netreba však zabúdať na svoju autenticitu, pretože v&nbsp;konečnom dôsledku chceme, aby nás druhá strana prijímala takých, akí sme. Napríklad keď sa nám druhá strana páči a&nbsp;my sa hanbíme, môžeme to pokojne priznať. Pretože zahanbenie alebo plachosť môže druhá strana vnímať ako nezáujem. Randenie u&nbsp;niekoho trvá pár dní a&nbsp;u&nbsp;niekoho oveľa dlhšie. Každý z&nbsp;nás má iný spôsob spoznávania sa, niekto ide rád do vecí hneď a&nbsp;bezhlavo a&nbsp;niekto zas potrebuje čas na spoznanie druhého možno z&nbsp;väčšieho odstupu. Ale ako v&nbsp;každom inom vzťahu platí, že je dobre vykomunikovať si veci, ktoré nám nesedia, a&nbsp;zároveň oceniť to, čo sa nám páči.

Predikcie na rok 2024 hovoria, že páry budú vo vzťahoch čoraz viac uprednostňovať emocionálnu intimitu pred tou sexuálnou. Ide sex do úzadia alebo proste meníme priority? Ako sa hovorí, dobrý sex tvorí 20 percent vzťahu, ten zlý 80&nbsp;percent. To, aký máme sex, je dôsledok nášho vzťahu, netreba zabúdať ani na ten k&nbsp;sebe samému a&nbsp;vlastnému telu – náš „body image“ hrá dôležitú rolu v&nbsp;tom, či sa dokážeme uvoľniť. Nemyslím si však, že meníme priority, skôr veľa ľudí začína pracovať na svojom vnímaní blízkosti a&nbsp;intimity. Intimite predchádza miera otvorenosti, sebadôvery a&nbsp;dôvery k&nbsp;partnerovi. Zároveň s&nbsp;mierou intimity sa prehlbuje tá fyzická.

Téma self-care je stále aktuálna a&nbsp;dôležitá. Podľa dostupných údajov z&nbsp;globálneho hľadiska až 36 percent žien aktívne hľadá partnera, ktorý si uvedomuje dôležitosť self-care,&nbsp;sám ju aj praktizuje. Platí, že ak nie sme šťastní sami, nebudeme šťastní s&nbsp;nikým? Áno, v&nbsp;dôsledku zrenia začíname vytvárať viac zdrojov v&nbsp;sebe samých a&nbsp;menej potrebujeme druhých ľudí. Sme však sociálne bytosti a&nbsp;vzťahy sú pre nás jedným zo zdrojov naplnenia. A&nbsp;zároveň vyzretosť je sexi, preto sa výsledkom výskumu nečudujem. (Úsmev.) Podľa mňa má veľa ľudí pod pojmom šťastie predstavu nejakej bájnej mytologickej chiméry, za ktorou sa naháňajú ako vo videohre. Recept na šťastie, bohužiaľ, neexistuje. To, čo nás môže viesť k&nbsp;spokojnému životu, je však práve sebapoznanie a&nbsp;hľadanie toho, čo v&nbsp;živote potrebujeme a&nbsp;po čom túžime. Pokiaľ nevieme povedať, čo nás napĺňa, môžeme začať tým, že zistíme, čo nechceme.

Má podľa vás zmysel dávať si predsavzatia? Neviem ako vy, ale ja nepoznám človeka, ktorý by si nedával predsavzatia, a&nbsp;nepoznám ani takého, ktorý by ich dodržiaval. (Úsmev.) Netreba však vytvárať tlak na seba samého, že si musíme dávať sľuby len preto, lebo je tu nový rok. Ak si predsa len chceme nejaké dať, zvoľme také, ktoré dokážeme voči sebe zodpovedne splniť. Skúsme si predstaviť, že „predsavzatie“ alebo sľub dávame svojmu najlepšiemu kamarátovi, a&nbsp;zhodnoťme, či je v&nbsp;našich silách naozaj ho splniť.

Čoraz viac žien síce otvorene priznáva, že navštevuje terapeuta, ale na Slovensku akoby to stále bolo vnímané ako niečo zahanbujúce. Mnohí ľudia pritom v&nbsp;sebe radšej dusia pocity, že svoj život nezvládajú, pretože niečo nezvládať, nestíhať, nebyť optimistická, to sa nenosí. Kedy je čas na vyhľadanie odbornej pomoci? Už včera bolo neskoro. Hneď ako začneme vnímať, že nám naše pocity a&nbsp;situácia narúšajú duševnú pohodu. Zbadáme sa v&nbsp;tom, že sme plačliví, máme výbuchy zlosti, uzatvárame sa pred svetom, prestávajú nás bežné činnosti baviť, máme problémy so spánkom alebo beháme od jedného doktora k&nbsp;druhému a&nbsp;stále sa necítime fit, aj to je dôvod začať riešiť psychologickú pomoc. Často nám dá až naše telo najavo, že nás bolí duša. Zároveň sa vynára otázka, kde vyhľadať odbornú pomoc. Ak ste sa rozhodli navštíviť psychológa a&nbsp;neviete ktorého, skúste sa v&nbsp;prvom rade opýtať kamarátov alebo členov rodiny, ktorým dôverujete. Určite niekto z&nbsp;nich navštevuje odborníka, ktorého by vám mohol odporučiť. Stať sa môže aj to, že vám terapeut nesadne „na prvú“, a&nbsp;je to úplne v&nbsp;poriadku. Skúste však s&nbsp;ním pár rande. Iste, keď tam nebude vzájomný klik, môže to frustrovať. Ale aj kaderníka ste si možno hľadali dlhšie, kým vám sadol. Investícia do svojho duševného zdravia sa vám vráti niekoľkonásobne, lebo večne sa spoliehať na to, že to „nejako dáte“, sa môže časom nepekne podpísať na vašej duši.

Prejdime k&nbsp;sociálnym sieťam. Ako často riešite pri terapiách práve vplyv sociálnych sietí na vzťahy? Dá sa napríklad zvaľovať naše ustavičné porovnávanie s&nbsp;inými len na sociálne siete? Sociálne siete nás na jednej strane môžu inšpirovať a&nbsp;priniesli veľa hodnotného obsahu, ktorý aj ja sama rada čítam. Som rada, že veľa mojich kolegov má na nich svoje edukatívne stránky. Robia tým skvelú prácu. Na druhej strane, sociálne siete nenahradia sedenie s&nbsp;terapeutom, koučing ani sebarozvojové skupiny. Hovorí sa, že raz zažiť je viac ako stokrát čítať. Problém nastáva vtedy, keď si ľudia interpretujú veci po svojom bez overenia faktov a&nbsp;reality. To platí nielen pre sociálne siete. No osobne si nemyslím, že za porovnávanie sa s&nbsp;druhými môžu sociálne siete. Je to, bohužiaľ, oveľa hlbšie zranenie, ktoré sa pri skrolovaní len ozve. Zoberme si príklad. Vidíme na Instagrame fitnesku, ktorá prezentuje svoje úspechy v&nbsp;posilňovni. Vidíme už super výsledok a&nbsp;veľa lajkov, môže to v&nbsp;nás otvoriť pochybnosť, že ak takto nebudeme vyzerať, nebudeme mať v&nbsp;živote pozornosť. Ale nevidíme to, že možno v&nbsp;minulosti bojovala s&nbsp;poruchami príjmu potravy a&nbsp;myslela si, že len trápením seba samej do extrémnej chudosti dosiahne to, že bude pekná. Nevideli sme, že možno prechádzala tým, že roky neukazovala svoje telo, lebo ho nemala rada a&nbsp;myslela si, že nie je pekné, a&nbsp;že teraz pracuje s&nbsp;tým, aby neprepadla do druhého extrému. Netreba zabúdať, že sociálne siete sú predsa len výrezom či jedným oknom do reality ľudí, ktorí sú tvorcami.

Veronika Raganová Psychologička a&nbsp;koučka Veronika Raganová sa venuje individuálnemu a&nbsp;párovému poradenstvu. Vedie aj podporné skupiny pre ľudí, ktorí chcú pravidelne pracovať na sebarozvoji a&nbsp;sebapoznávaní, túžia sa lepšie orientovať v&nbsp;intímnych a&nbsp;iných vzťahoch, chcú lepšie porozumieť svojej emocionalite a&nbsp;majú snahu naučiť sa riešiť konflikty, manipulácie a&nbsp;budovať si vlastné hranice.

Psychologička: Chcete dokonalého partnera? Taký neexistuje!

Výber pre vás

Psychologička: Chcete dokonalého partnera? Taký neexistuje!

Súvisiace články

8 najväčších nezmyslov o sexe: Ako môže tomuto niekto veriť!?

S nimi chce byť každý KAMARÁT! Toto je 5 najobľúbenejších znamení zverokruhu

Žiadna zlatokopka: Laura ukázala, v akom PREPYCHU žijú jej rodičia! Veď je to ako u Mojsejovcov

Páni, to je úspech! Len 13-ročná Slovenka na červenom koberci GRAMMY: Takto žiarila!

Moderátorka TA3 končí: Po štyridsiatke TEHOTNÁ s dvojičkami!

Výber pre vás