Vo vašej tvorbe sa vyskytuje množstvo popkultúrnych ikon od Jima Morrisona po Eltona Johna. Ako ich vyberáte?

Mám veľmi blízko k rocku a rock'n'rollu, keďže môj ocino bol diskdžokej, tak sa zrejme ten jeho dobrý vkus na hudbu preniesol aj na mňa. Väčšinou maľujem osobnosti, ktoré mám rád a mám z ich tvorby dobré emócie. Tie potom ďalej predávam ľuďom prostredníctvom obrazu. A, samozrejme, rozhodujúci aspekt je tiež kvalitný záber danej osobnosti, niekedy sa ľudia stávajú ikonami aj vďaka fotografovi, ktorý ich nafotil a spravil ich tak nesmrteľnými.

Ako sa rodí jeden z vašich obrazov? Pri čom začínate?

Najprv premýšľam o tom, aký bude vizuál a akú použijem techniku, potom sám seba musím uviesť do dobrej nálady a idem na to. Veľa ľudí mi hovorí, že majú z mojich obrazov pozitívne emócie. Pýtajú sa ma, ako je možné, že to povie každý, kto sa na ne pozrie, a ja odpovedám, že je to preto, lebo som mal dobrú náladu, keď som ten obraz maľoval. Cítiť to z toho. (Úsmev.) Dokonca to počúvam aj od tých, ktorí majú odo mňa celé čierne obrazy. Človek by si pomyslel, že to musí byť úplná depresia, ale práve naopak, ide z toho čistá pozitivita… Niekedy sa pozeráte na obraz, ktorý hýri farbami, a cítite smútok. Kľúčový je totiž pocit, ktorý máte pri akte tvorenia.

Štýlovo by sme časť vašej tvorby mohli zaradiť do popartového prúdu, povedali by ste, že práve to je smer, ku ktorému inklinujete?

Áno, kedysi to tak bolo, popart ma ovplyvnil najviac. Išiel z toho pohyb, zmena, komercia a bol to moment, keď sa umenie najviac priblížilo k ľudom. Toto skomerčnenie spôsobilo, že umenie prestalo byť len témou pre akademikov a „high society“… A mne sa to páči. Komercia nie je zlá, ak neškodí životnému prostrediu a netlačí ľuďom nesprávne hodnoty.

Čiu tvorbu považujete za svoju srdcovku?

Mám ich veľa a stále pribúdajú ďalšie. (Úsmev.) Pár ikonických mien na ilustráciu: Michelangelo, Picasso, Lautrec, Rembrandt, Kieferhirst… A nedávno som objavil jedného mladého umelca s menom Joseph Klibansky.

A čo Slovensko – máte nejakých obľúbencov aj v našich končinách?

U nás sme mali vždy množstvo skvelých umelcov, čiže je ťažké vybrať, ale k mojim favoritom patria napríklad Dominik Skutecký, Ľudovít Fulla, Milan Laluha či z tých súčasnejších Peter Pollág, Viktor Frešo alebo Mária Hula Valenčíková.

V poslednom čase sa vo vašom portfóliu čoraz častejšie vyskytujú aj reliéfne diela. Ako ste sa dostali k tejto technike?

Vždy som mal blízko k sochárstvu, plánoval som ho dokonca ísť na pár semestrov študovať do Florencie, ale práca ma ešte na nejaký čas priklincovala. Pred pár rokmi mi jedna kamarátka, architektka, ukazovala nejaké reliéfy na internete, a akoby ma osvietilo! (Smiech.) Vravím si, toto je technika, kde môžem najslobodnejšie vyjadriť dynamiku v hmote, žiadne farby, len čistá emócia v pohybe prenesená do hmoty. Jedine pri tejto technike dokážem úplne vypnúť a odtlačiť daný pocit do obrazu.

Čo bolo na začiatku? Kedy ste si umenie zvolili ako kariérne smerovanie?

Ja som si ho až tak veľmi nezvolil, skôr si ma to našlo samo. Mal som v pláne byť dizajnérom, čo som 5 rokov aj študoval. Moji klienti ma však prosili, aby som im skúsil niečo urobiť na mieru, lebo nikde nič nebolo „k mání“. Neskôr som si urobil Facebook a bolo (doslova) vymaľované. (Úsmev.) Doteraz som sa nezastavil.

Je živiť sa umením u nás náročné?

Je to náročné v tom, že človek nesmie prestať byť náročný sám na seba. Nesmie sa uspokojiť, napriek tomu, že to ide momentálne skvele a každý vás chváli. Keď sa vám v tejto brandži stane, že máte hore nos a myslíte si, že ste najlepší, skončíte. Pretože potom sa prestanete zlepšovať, neprijímate konštruktívnu kritiku, ktorá vás posúva, a to je začiatok konca… Keď ma ľudia spoznajú, často mi vravia, nech to nepreháňam so skromnosťou a že by som si mal viac veriť, ale ja taký musím byť, ak sa chcem týmto živiť. Treba si veriť, ale treba pracovať a na tom, aby sme mali na to dôvod.

Kto je vaša typická „cieľovka“? Akí klienti vás vyhľadávajú?

Vyslovene „cieľovku“ nemám, ale väčšinou sú to ľudia, ktorí milujú dizajn, moderné umenie a sú úspešní v tom, čo robia. Žijú naplno a majú radi krásne veci. Mám pocit, že sú v niečom podobní mne, preto nás to k sebe ťahá.

Čo by podľa vás malo spĺňať kvalitné dielo, do ktorého by ste investovali aj vy sám?

Malo by vo mne vyvolať taký ten efekt, ako keď si idete kúpiť niečo na seba a zbadáte čosi, čo vám padne do oka, skrátka to musíte mať! A ani neviete prečo. Musel by som mať z toho obrazu dobrý pocit. Nemyslím si, že je správne vlastniť niečo od nejakého umelca len preto, že je „IN“, aby som mohol o tom tárať na káve. Kde to, mimochodom, aj tak nikoho nezaujíma. (Smiech.) To mi je ukradnuté. Ak by som videl krásny obraz, čo ja viem, od študenta na základnej škole alebo na dovolenke v Egypte, kúpim ho. Aj keď v Egypte som taký ešte nevidel! (Smiech.)

Máte aj nejakú vlastnú zbierku?

Nemám, dokonca ani svoje obrazy nemám doma na stene. Ale určite, keď raz bude na to priestor, budem zbierať prevažne obrazy od mladých talentov, ktoré ešte žijú. Tí, čo už to majú za sebou, z mojich peňazí aj tak nič mať nebudú! Hoci, jedného Warhola by som na stene rozhodne chcel mať.

Kam plánujete svoju tvorbu posúvať? Máte nejaké dlhodobé plány a ciele?

Plánujem stále hľadať nové techniky a cesty v tvorbe a hlavne robiť tvorbu z odpadu. Už máme za sebou pár úspešných projektov a ideme pracovať na ďalších. Opäť som sa vrátil aj k dizajnu, v čom chcem, samozrejme, pokračovať. Dostal som nový vietor do plachiet, tak držte palce, aby to vydržalo aj naďalej.

Maliar Jozef Stančík: Byť umelcom som neplánoval, našlo si ma to samo

Výber pre vás