Martina Havranová

Nepatríte k ľuďom, o ktorých by sa dalo povedať, že to mali v živote jednoduché. Je pre vás humor niečím, vďaka čomu sa dá povzniesť aj nad ťažké okamihy? Určite áno. Humor je pre mňa aj reflexiou pravdy. V pätnástich som začala s divadlom, ktoré mi vynahrádzalo prijatie, ktoré som nemala doma ani u kamarátov. Keď som zabávala ľudí a&nbsp;oni sa smiali, cítila som, že ma majú radi. V sedemnástich som začala aj so standupom.

V tom období mi však prišla do života lepšia ponuka „prijatia“, aspoň vtedy som to tak vnímala, a to bolo manželstvo. Na pár rokov som tak s vystupovaním sekla. Teraz už nerobím standup kvôli potrebe byť prijatá. Byť komičkou je môj osobný „dream job“.

Humor mi dáva možnosť aspoň na chvíľu urobiť hrubú čiaru za tým negatívnym, čo sa mi v živote deje. Je to akási katarzia, ktorá na krátky moment odľahčí mňa aj ľudí v publiku a dobije mi baterky.

Vo svojich vystúpeniach často vtipkujete na tému rodových stereotypov, ktoré sú na Slovensku stále prítomné. O potrebe vydať sa, poslúchať manžela... Na tých stereotypoch je najväčším stereotypom to, že kým ich žijete, neuvedomujete si to. Žila som na Kysuciach, jedávala som bravčovú krkovičku, mala som 140 kíl a standup som robila preto, aby som financovala domácnosť a mohli sme ísť na dovolenku do Chorvátska.

Na ktorej sme nakoniec ani neboli. V&nbsp;tom čase to neboli vtipy o rodových stereotypoch, ale o mojom bežnom živote. Aj to je dôkaz, ako silno sú v nás zakorenené. Teraz ich spomínam najmä preto, aby sme reflektovali, že nie je len jedno správne vnímanie sveta.

Z času na čas padne aj vtip o takzvanej výchovnej facke, ktorá je, žiaľ, stále súčasťou mnohých domácností. Dá sa aj na niečo takéto pozrieť s humorom, hoc ste ako dieťa žili v domácnosti, v ktorej bolo násilie? Ja by som chcela zdôrazniť na začiatku, aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu, že môj bývalý manžel ma nikdy neudrel a domáce násilie som zažila ako dieťa rodičov, medzi ktorými sa to dialo. Keď som však žila na Kysuciach, moje kamarátky sem-­-tam zamlčali facku alebo udretie po hlave, aby bol pokoj v rodine.

Hoc je to neakceptovateľné. Mnoho žien fyzické násilie bralo ako výkupné za pár dní ticha. Pri domácom násilí je najťažšie uvedomiť si, že toto si nezaslúžim a dokážem sa o sebe postarať aj sama. Navyše my ženy si tie facky zvnútra dávame aj samy.

Často hovorím, že v sebe máme také alternatívne svokry, ktoré nám hovoria, čo v živote robíme zle. Že sme tučné, máme mastné vlasy, príliš krátku sukňu a keď niektorá dostane od manžela facku, jej vnútorná svokra sa ozve a povie: No, možno si si to zaslúžila. Ale je samozrejmé, že to tak nie je.

Často sa stáva, že keď niekto povie svoj príbeh, ozve sa mu množstvo ďalších s podobným osudom. Stáva sa to aj vám? O mojom príbehu som rozprávala už viackrát a nechcem aby ľudia mali pocit, že mi ide o ľútosť. Keď som s tým vyšla von, bolo to preto, lebo som chcela pomôcť ostatným. A áno, mnoho ľudí sa mi dnes ozýva a ich príbehy sú takmer identické s tým mojím. Žiaľ je to niečo, čo prechádza z&nbsp;generácie na generáciu, a tak je násilie stále prítomné v našich rodinách a často ani rodičia bitej ženy jej nie sú ochotní pomôcť, lebo v ich generácii to bolo akceptované ešte viac.

Keď počujeme príbehy o domácom násilí, často si kladieme otázku: Ako je možné, že nikto nezasiahol? Pamätáte sa na reakcie svojho okolia, keď ste to zažívali vy? Udalosti z môjho detstva sa mi niekedy zlievajú do jednej veľkej sivej kaše, ktorá pochopiteľne nevyvoláva dobré pocity. Môj otec bol silný a statný chlap, susedia a ľudia okolo sa ho báli. My sme na jednej strane učení, že sa máme starať o seba a čo ťa nepáli, to nehas.

A tak je to aj pri násilí. Keď sa dialo u nás doma, susedia zavreli okná a brány, snažili sa chrániť seba, to je pochopiteľné. Ja si však myslím, že starať sa o seba máme vtedy, keď ide o klebety a nejaké hodnotenia iných, ale ak niekto potrebuje pomoc, nemali by sme myslieť len na seba. Podľa mňa všetko vychádza z toho, či je človek spokojný so sebou a či je šťastný.

Vtedy sa dokážeme pozrieť aj za roh, či niekto nepotrebuje pomoc. Toto vnímam ako kritický bod našej spoločnosti, že ľudia nie sú šťastní a spokojní so sebou a potom nie sú schopní myslieť s pomocou na iných, keď ju potrebujú sami. Nie som odborník na domáce násilie, som len človek, čo to zažil, a vďaka kampaniam, ktorých som súčasťou, mám aj naštudované fakty.

Keď som nedávno robila rozhovor so zakladateľkou istého azylového domu, povedala vetu: Na Slovensku v boji proti násiliu na papieri funguje všetko, v praxi však vôbec. Súhlasili by ste s ňou? Myslím, že na Slovensku veľa vecí funguje len na papieri, ale táto oblasť je podľa mňa dlhodobo veľmi, veľmi zlá. Neraz sa stáva, že sami policajti nevedia, čo majú robiť.

Pre týranú ženu je to, že pôjde podať trestné oznámenie, jediná šanca, na ktorú sa dlho odhodláva, a násilníka nemôžu zadržať na viac ako 48&nbsp;hodín. Navyše miesto, kde žena žije s násilným mužom, je zväčša jediné miesto, kam sa môže vrátiť po tom, ako podá trestné oznámenie. Z policajnej stanice sa tak môže ísť domov modliť, aby ju jej muž nezabil, keď sa vráti.

Tie dva dni, kým je násilník zadržaný, je navyše veľmi krátky čas, aby sa niečo vyriešilo, a&nbsp;často, keď sa vráti domov, všetko sa rýchlo dostane do starých koľají. Nikto si nedokáže predstaviť, aké je žiť s násilníkom, pokiaľ to sám nezažije.

Preto je pre okolie často nepochopiteľné, prečo navonok sebavedomá a úspešná žena doma dovolí na sebe páchať niečo také. Obete domáceho násilia sú často násilníkmi presvedčené o svojej neschopnosti, o tom, že nemajú žiadnu hodnotu, a najmä o tom, že si to všetko zaslúžia. A s takým nastavením mysle sa ťažko hľadá a prijíma pomoc.

Keď sa povie domáce násilie, mnoho ľudí si predstaví možno rodiny na prahu chudoby alebo rodiny, kde je problém s alkoholom. Deje sa násilie aj za dverami navonok bezchybne fungujúcich rodín? To je niečo, čo si chceme myslieť, aby sme sa mohli pousmiať a povedať si, že nás sa to netýka. Vo vzťahoch, kde je alkohol, drogy a finančná nestabilita, sa ten tlak stupňuje a je väčšia šanca, že to prerastie do násilia. Určite však už každý počul o&nbsp;výskume, ktorý hovorí, že aj veľmi inteligentní ľudia dokážu byť násilní, napríklad vinou nespracovaných vecí z detstva.

Vtedy aj uhladený právnik alebo umelec môže byť niekým, kto si potrebuje niečo ventilovať na slabších, respektívne na svojej partnerke a deťoch. Možno štatisticky je násilia viac tam, kde nie je finančná stabilita a&nbsp;kde je alkohol. Ale úprimne, v koľkých percentách slovenských domácností sú tieto dva problémy? V polovici?

Je problém domáceho násilia aj dôsledkom toho, že predsa len ten ženský hlas nemá až takú váhu ako mužský? Nerada by som vytiahla slovo feminizmus, lebo v tom momente sa debata hneď otáča k niečomu, čo nechceme. (Smiech.) Myslím, že to, ako vnímame silu ženského hlasu, sa zlepšuje. Iné je to v parlamente a vo veľkých firmách, kde si už tabuľkovo dokážeme ustrážiť, aký je pomer mužov a&nbsp;žien. Problém je, akú silu má ženský hlas v obyčajných domácnostiach.

A neznamená to len to, ako je žena doma rešpektovaná, ide aj o jej predstavu o tom, ako by jej názory rešpektované mohli byť. Navyše to nie je len o rešpektovaní žien zo strany mužov, ale aj zo strany iných žien. Ženy a muži by si mali byť rovní vo všetkom. Od varenia, po zabezpečovanie príjmu, kto kedy šoféruje až po to, kto zaplatí pokutu.

Ak rada varíte, nie je problém, že varíte každý večer, ale nemalo by to byť brané automaticky tak, že je to ženská povinnosť a každý deň má byť navarené. Feminizmus neznamená, že musíme mať naštudované tri knihy a striktne vedieť, čo ako feministka máme a nemáme. Treba tak nejako vnútorne cítiť, či niekto nie je obmedzovaný alebo utláčaný.

Z Kysúc ste sa presťahovali do Bratislavy. Funguje tu rovnocennosť medzi mužmi a ženami viac alebo to závisí od jednotlivca? Je to iné, ale som veľmi nerada, keď sa to hádže to takých vriec ako rozvinutá Bratislava verzus chudáčikovia v regiónoch. Väčšina ľudí tam myslí úplne rovnako ako ľudia v Bratislave, akurát sú často prehlušení tými, ktorí za každú cenu presadzujú svoje podivné vykonštruované názory z konšpiračných webov.

A na rovinu, komu sa chce s nimi hádať? Aj Bratislava, aj vzdialenejšie regióny majú svoje špecifiká, ktoré sú dobré a mali by sme ich navzájom zdieľať a nie sa vymedzovať na základe odlišností. Hlavne sa nedeľme na my tu a vy tam. Takýto pohľad nás ženie ku všetkým tým hoaxom a extrémizmu. Chýba mi tu pokojné zdieľanie informácií. Miesto toho je všade plno hádok, kto má pravdu. A tak je to aj pri debate o ženách v spoločnosti.

Všetko, o čom sme sa doteraz rozprávali, je u nás veľmi citlivo vnímané. Bolo ťažké nájsť si nejakú, povedzme, hranicu, o čom ešte vtipkovať a o čom už nie? Pracujem na tom, aby som nemala žiadne hranice, lebo si myslím, že humor by ich nemal mať. Moji kolegovia zo Silných rečí sú pre mňa v tomto smere výbornými učiteľmi. Môže sa stať, že niekedy zvolím nesprávne slová a niečo vyznie inak, ako som to pôvodne myslela, na tom sa snažím pracovať.

Ale ak sa niekoho niečo vyslovene dotkne, je to zväčša o divákovi, že nemá v sebe niečo spracované. Ako som hovorila na začiatku, humor slúži ako reflektovanie pravdy a tá nemusí byť vždy príjemná. Keď som sa rozvádzala a nebola som s tým ešte vnútorne vyrovnaná, často som sa snažila vtipkovať na túto tému a myslím, že to publikum aj cítilo. Na to, aby sme sa dokázali na niečom zasmiať, či už z pozície komika, alebo diváka, potrebujeme nadhľad a mať v&nbsp;sebe spracované dané témy.

Reakcia typu „toto bolo cez čiaru“ ešte neprišla? Podobné situácie sa stali mojim kolegom, ktorí majú predsa len ostrejší humor ako ja. Ja som miernejšia. Hovorím, že ten humor lejem do väčšej nádoby, aby sa z toho mohli napiť ľudia vo väčšom množstve. Možno som niekoho svojím humorom urazila, akurát mi to nepovedal.

Keď vtipkujem na tému nevery a niekto ju práve zažíva doma, môže mať pocit, že som to prehnala, ale rovnako mu to môže otvoriť oči. Na Slovensku je okolo dvadsať aktívnych standup komikov, takže každý si môže nájsť to svoje.

Keď hovoríte, že máme asi 20 aktívnych komikov, koľko z nich sú ženy? Ak sa pýtate, koľko je aktívnych, tak som to iba ja. Lujza Garajová-Schrameková a Kristína Tormová, ktoré sú pre mňa úžasné éterické bytosti a boli mojím vzorom, už standup ako taký nerobia. No pri takýchto skvelých a vtipných ženách nádej zomiera posledná a možno viacero z nás si praje, aby sa opäť postavili na pódiá.

Hoc neraz v rozhovoroch riešite aj vážne témy, vždy si dokážete zachovať pozitívne nastavenie. Je to niečo, čo sa dá naučiť? Naozaj nahnevaná som tak v 2 % zo života. Dosť času trávim rada sama a keď som následne s ľuďmi, mám dostatok energie. Celé to vyplýva asi zo všetkého, čo som prežila, aj z toho dobrého, aj zlého. Vtedy si dokážete povedať – prečo by som sa ja nemala mať dobre? Uvedomujem si, že za svoje šťastie som zodpovedná len ja a zrazu je ten recept na šťastie veľmi jednoznačný.

Komička Simona o násilí v domácnostiach: Prečo sú Slovenky stále bité?

Výber pre vás

Komička Simona o násilí v domácnostiach: Prečo sú Slovenky stále bité?

Súvisiace články

Eros Ramazzotti zverejnil fotku z mladosti: Sánka dolu! (FOTO)

České média hodnotia outfit prezidentky Čaputovej u pápeža

Sklenaříkovej ohromujúci palác v Maroku: LUXUS je slabé slovo, pozrite sa, čo je vnútri!

Mohli sme sa takto maľovať? 5 rokov dozadu vyzerali naše tváre úplne inak!

Výber pre vás