Podľa tohtoročných nominácií na cenu Slnko v sieti je asi namieste tvrdenie, že ste momentálne to najlepšie, čo na hereckej scéne máme, keď to tak vidia aj akademici...

Asi to tak úplne nie je. Mám veľmi veľa kamarátov a kolegov, ktorí sú neodškriepiteľne talentovaní. V herectve nie vždy platí, či je niekto lepší alebo horší, veľa závisí od príležitosti, ktorú herec dostane, a potom na tom, ako s ňou naloží. Zároveň zakaždým začínate odznova a musíte robiť každú rolu naplno, pretože môže to byť vaša posledná. A čo sa ocenení týka – som veľmi prajný človek, prajem ich aj kolegom, ktorí mi ich vyfúknu. Z ocenení netreba stavať schodíky do hereckého neba, práve naopak, môžete po nich veľmi ľahko skĺznuť do pekla, keď si ich začnete pripúšťať. Je to veľmi zväzujúce a vyčerpávajúce. Jeden večer stojím na červenom koberci a na druhý deň ráno neviem prečítať jedinú vetu v novom scenári. Nový tím očakáva nový výkon a vy ako herec ste v pasci, lebo každý čaká, že to opäť zahráte brutálne dobre. Nesmiete na to myslieť. Pri každom novom projekte o sebe pochybujem a upokojím sa až vtedy, keď mám za sebou prvé dva dni nakrúcania.

Mikuláš Černák. Ďalšia postava na hrane, ktorú herecky stvárnite vy. Divákov zločin, a tobôž zločin, ktorý ešte všetci máme viac-menej v živej pamäti, dráždi a priťahuje. Bol aj toto dôvod, prečo ste na Černáka prikývli?

Zapovedal som sa, že o tomto filme s novinármi hovoriť nebudem. Stačila jedna tlačová správa a nastal obrovský frmol. Mnohí filmu fandia, no dostalo sa mi toľkých opačných reakcií, okrem iného sa ma pýtali – ako sa svojim deťom dokážem pozrieť do očí, keď som túto ponuku vzal. Mnohí mi to vyčítajú. Pár dní predtým mi však vyčítali, že som hral postavu homosexuála. Čo sa týka Černáka, poviem len toľko – mali by sme si pripomínať našu temnú minulosť, a to nielen 90. roky, práve preto, aby sa vykonané chyby už neopakovali a aby sme ako národ mohli rásť. Každú svoju postavu obhajujem. Aj najväčšieho zločinca budem ako herec obhajovať, no ako hereckú postavu, nie ako človeka za jeho činy. Rád si obhájim aj túto postavu, ale až keď bude dielo hotové. Okrem toho, odjakživa ma bavili všetky filmy z mafiánskeho prostredia, všetci moji obľúbení herci si mafiána zahrali. 

Myslíte, že aj im to niekto vyhadzuje na oči? V tom prípade by ste si nezahrali už ani Macbetha. Vlastne aj toho ste už hrali...

Trafili ste to úplne presne. Nikto mi vtedy nevyčítal, že som sa večer čo večer na javisku prevtelil do postavy vraha. Veď je to koniec-koncov to isté, stále je to vrah, antihrdina, ktorých hrám veľmi rád. Oveľa radšej než tých pozitívnych. 

Kedy ste naposledy do divadla vošli ako divák?

Úprimne povedané, lepšie mi je na javisku, ja mám problém v hľadisku obsedieť. Nie preto, že by som sa nudil, to nie, ja sa len potrebujem hýbať. Veď aj teraz, pri rozhovore, sama vidíte, že sedím naraz na troch stoličkách, potrebujem byť v pohybe. Kým som sedel na galavečere Slnko v siete, kde som bol ako divák, hovoril som si – ako to tí diváci na niektorých mojich predstaveniach vydržia? (Smiech.) Naposledy som bol na premiére pekného predstavenia Nevesta, v ktorom hrá moja Zuzka. Po dvanástich rokoch sa vrátila späť do divadla. No a v SND sa chystám ísť na Konformistu a Kocúrkovo, som na ne zvedavý. Ale vidíte, pripomenuli ste mi jeden sen, pre niekoho možno obyčajný a banálny, ale pre mňa nie. Rád by som vzal moju Zuzku do opery.

No vidíte, máte spolu tri deti, mohli by ste si vybehnúť na jedno pekné rande do opery. Toľko priestoru v diári bude, vyobliekate sa...

Áno, po Slnku v sieti máme aj nové šaty, ktoré môžeme do opery rovno využiť. (Smiech.) Viete, čo ma to obliekanie stálo nervov?! Nenávidím prezliekanie, obliekanie, vyzliekanie... Najradšej chodím v teplákoch. Všade, kam prídem, majú pre mňa pripravený kostým a kážu mi, aby som sa prezliekol. Aj preto som rád, že teraz fotíme v civile a nechali ste mi tepláky. (Smiech.) Veď to je to najpohodlnejšie a najpraktickejšie. Kam môžem, chodím pešo alebo na bicykli. Aj v Nitre, kde bývame, ma málokedy človek uvidí v aute. Trochu aj preto, lebo ani v zápche neobsedím.

Vaša partnerka Zuzka sa vrátila do divadla po dvanásťročnej pauze, to je dosť dlhý čas a chce to parádny kus odvahy...

Bezpochyby. Prirovnal som si to k situácii, keď bol kovid. Bol som zvyknutý neustále hrať a hrať a po nútenej pauze som mal obavy a aj trému vyjsť pred divákov, či som to nezabudol. Strašný vnútorný nepokoj. O to viac som Zuzku chápal, keď aj ona prežívala to isté. No už nabehla, z divadla sa znova teší a užíva si to.

No a čo s tým rande? Deti vám už trochu odrástli, tak to by ste mohli vidieť aj dve-tri opery.

Veru podrástli – Adamko má 13, Alžbetka 9 a Anežka 7 rokov a už nás aj vyháňajú z domu, aby sme ich chvíľu nechali samých. Vtedy ich nikto neupozorňuje, môžu byť dlhšie na elektronike a hlavne – už aj rolujú na obrazovke počítača donášku jedla. Chladnička plná, ale ony sa nevedia dočkať, kedy odídeme a už objednávajú (Smiech.) Keď sa človek díva na svoje deti, pozerá sa do zrkadla. <a target="_blank" rel="noopener" href="https://eva.pluska.sk/gal/ludia/milan-ondrik-ked-clovek-diva-svoje-deti-pozera-zrkadla">FOTO MILANA ONDRÍKA NÁJDETE TU!</a>

Milan Ondrík: Keď sa človek díva na svoje deti, pozerá sa do zrkadla.

Výber pre vás