Andrea Konečná Gažová

Hokejisti sú v očiach žien považovaní tak trochu za Sparťanov. Jednak v hokejových uniformách pôsobia&nbsp; dosť majestátne a tiež sú zvyknutí na život, ku ktorému patria bitky na ľade, ale aj skoré ranné tréningy, kde sa meškanie netoleruje. Nesie sa to s vami aj po ukončení hokejovej kariéry? Jednoznačne. Dodnes, keď niekam meškám a nedokážem to ovplyvniť, tak mám najhorší pocit na svete. Všetci sme len ľudia.

Meškanie je ten najmenší hriech... Áno. Ale ja som bol vďaka hokeju vždy tak trochu mimo tradičných „hriechov“. Veľmi sa mi páči, čo raz povedal Jay Cutler, jeden&nbsp; z najúspešnejších kulturistov na svete. Keď sa ho spýtali, prečo žije vo Vegas, ktoré je považované za mesto hriechu, kde iní chodia za ženami, alkoholom a gamblovaním, povedal, že jeho motivuje, ako ľudia okolo robia plytké veci a on v tom istom svete robí niečo pre seba. Presne tak som to cítil aj ja, odkedy som sa začal venovať hokeju. Skôr, než by som mal popíjať alebo ponocovať s kamarátmi, tak som dal väčšinou prednosť tomu, že sa vyspím, aby som bol ráno čerstvý na tréningu a pracoval na sebe.

Hokej bol moja frajerka. Nič iné premňa neexistovalo.

S hokejom ste začali pomerne skoro – ako 6-ročný – a odvtedy ste sa hokejky nepustili. Mali ste počas tých rokov nejaký plán B? Absolútne nie. Ja som bol v tomto taký čudák. Som a vždy som bol extrémne tímový a extrémne lojálny. K hokeju som bol lojálny až tak, že som si nevedel predstaviť ani to, že by som sa venoval aj inému športu. Bral by som to ako zradu.Dokonca som preto ani nechodil hrať so spolužiakmi po škole futbal. Dnes z pozície toho, kto pracuje s deťmi – budúcimi hokejistami – samozrejme viem, že to bolo hlúpe, a odporúčam, aby to tak ony nerobili a nezameriavali všetku pozornosť len jedným smerom.

Pani učiteľka chémie vám odporúčala, aby ste sa nezameriavali na hokej, že v ňom nie je budúcnosť, a namiesto toho vám navrhovala štúdium chémie. Usmiali ste sa nad tým neskôr? Áno, ale viem, že ona mi nechcela zle. Štatisticky mala vlastne aj pravdu. Ale ja som v tomto taký zvláštny. Keď mi niekto povie, že niečo nedokážem, motivuje ma to, aby som dokázal opak. Tak isto to bolo aj pri prijímačkách na policajnú školu, kde sa ma vysoký policajný nadriadený snažil od toho odhovoriť tým, že spomínal negatívne stránky tejto práce a poukazoval na to, že to nie je pre mňa.

Rodičia vás v hokeji podporovali? Vstávali so mnou o štvrtej alebo o pol piatej a vozili ma na ranné tréningy, ktoré som mal o šiestej ráno, kde ma hodinu sledovali a potom uzimení išli do práce na ôsmu hodinu... A poobede ma opäť viezli na druhý tréning. Dnes to vnímam ešte jasnejšie, ako veľmi sa kvôli mne a hokeju obetovali a mrzí ma, že svojmu ocinovi sa už za to nemôžem poďakovať.

Čo vás na tomto športe tak chytilo za srdce? Dánski novinári sa ma počas majstrovstiev pýtali, čím to je, že je hokej na Slovensku taký populárny, a ja som im povedal, že pri tých najkrajších veciach v živote netreba hľadať racionálne vysvetlenie. Neviem, čo ma na tom bavilo, jednoducho ma to k tomu ťahalo. Miloval som to. Raz, mal som asi 9 rokov, bola u nás na návšteve kamarátka mojej mamy a spýtala sa ma: Borisko, a frajerku ešte nemáš? Ja som sa na ňu nechápavo pozrel a povedal som jej: Hokej je moja frajerka. A tak som to aj cítil. Nič iné pre mňa neexistovalo. A veril som, že všetko to, čo do toho dám, sa mi vráti.

Veď sa aj vrátilo! Áno, mal som obrovské šťastie, že som to dotiahol tak ďaleko, ale zároveň aj obrovské nešťastie, že som to pre tie zranenia musel ukončiť tak skoro. To však odzrkadľuje, že v živote nie je nič len čierne alebo biele, sú aj sivé zóny.

Ako 17-ročný ste odišli hrať juniorský hokej do Kanady s výbavou troch anglických slovíčok, ktoré ste poznali z videohier. Čo ste si od toho vtedy sľubovali? V tom veku som už uvažoval o kariére v NHL.

To sa vám po čase podarilo. Ako ste sa zžili s mentalitou Američanov? Na prvý pohľad má človek pocit, že na Slovensku sa väčšina ľudí mračí a v Amerike sú všetci pozitívni a usmiati, čiže by tam mal byť človek šťastnejší. Ale napríklad susedské vzťahy sú tam na úplne inej úrovni, povedal by som, že oveľa plytšie. V Amerike síce ide okolo cudzí človek a spýta sa vás: Hi, how are you? No v skutočnosti ho vôbec nezaujíma, ako sa máte. U nás – či už na Slovensku, alebo v Česku – sme síce menej otvorení novým ľuďom, ale keď si s niekým vytvoríme vzťah, tak trvá. Preto som mal Amerike najlepšie vzťahy so Slovákmi a s Čechmi, s ktorými som hral&nbsp; v tíme.

A keď tam žiadny krajan nebol? Tak som bol najradšej sám. Hokej ma naučil samotárskemu životu.

Ale keď ste sa dostali do NHL, musela to byť pre vás obrovská eufória. Áno, ale nikdy som nebol so sebou spokojný. Vždy som sa zameriaval na to, čo robím zle a čo musím zlepšiť, aby som to dotiahol tam, kde chcem. Myslím si že my Slováci sme takí. Sami sa nevieme pochváliť a čakáme, že nás pochváli niekto iný. Lenže to sa vo svete nedeje, a už vôbec nie v hokejovej kabíne. Ďalšia zvláštnosť je, že tu vás pri hokeji za emócie&nbsp; potrestajú a v zahraničí ich vnímajú ako niečo pozitívne...

Čím to je? Myslím si, že je to ešte pozostatok socializmu, keď boli ľudia subjekty z davu, ktorý bol niekým vedený. Dnes máme rozmýšľať sami za seba a byť kreatívni, ale ku kreativite, ktorá vychádza často práve z emócií, nás nikto&nbsp; nevedie. Ako príklad z hokejového sveta uvediem to, že u nás sú tréneri nadriadení a hokejisti ich podriadení. Vo vyspelom hokejovom svete sa snažia vychovávať kreatívnych hráčov a dávajú im priestor na to, aby robili chyby a poučili sa na nich. Netreba krik ani striktné príkazy či zákazy...

Ja som ešte ako dieťa buchol hokejkou do mantinelu, za čo mi bez vysvetlenia strhli písmeno kapitána, čo v tom veku pre mňa znamenalo veľmi veľa a dodnes nerozumiem, prečo to bolo také zlé. V každom prípade to bolo pre mňa v tom čase dosť traumatizujúce. V slovenskom hokeji sa cení to, keď sa človek drží pri zemi a nie je emocionálny.

Peniaze ma ešte viac vzdialili od reality aj kamarátov.

Mám pocit, že toto neplatí len o hokeji, ale&nbsp; všeobecne o ľuďoch, ktorí sa snažia vychovávať a hodnotiť druhých podľa seba. Presne tak. Naši tréneri často učia hokej podľa toho, čo si oni myslia, že je správne, ale podľa mňa by mali nechať deti na ľade, aby im ukázali, čo je správne podľa nich. Deti majú neobmedzenú fantáziu. Ak ich začneme limitovať podľa svojich predstáv, tak z nich vychováme iba kópie nás samých.

To je podľa mňa nefér. Ak by sme mali menšie egá – či už ako tréneri, alebo ako rodičia –, tak by mali väčší potenciál. Ja hovorím chalanom na ľade, nech robia to, čo považujú za najvhodnejšie. Ja im niečo poviem, vysvetlím im, prečo si myslím, že je to dobré, lebo mne to buď fungovalo, alebo nefungovalo, ale potom je to na nich.

Práca s mládežníckou reprezentáciou vás očividne baví. Baví ma to naozaj najviac, lebo vidím tie výsledky. Mojím cieľom je dať deťom možnosť uspieť. Vlastné deti ešte nemám, ale keď ich mať budem, chcel by som, aby vyrastali vo férovom svete, kde nie sú ničím limitované. Nie v takom, kde sa závidí aj snaha, čo občas u nás na Slovensku pozorujem. Chcem preto pridať ruku k dielu, prispieť svojou malou mierou k pozitívnej zmene.

Nuž áno, úspech a peniaze niektorí neodpúšťajú. V knihe Volali ma bitkár, ktorú ste dali dokopy spolu s Mariánom Szucsom,&nbsp; spomínate okrem hokeja aj veľké peniaze, ktoré patria k životu hokejistov v NHL... Peniaze sú kapitola sama osebe. Keď som v NHL dostal prvú splátku svojho podpisového bonusu, čo bolo 80-tisíc dolárov, nemal som sa o to s kým podeliť. Vedel som, že keby som to povedal mojej mame, ktorá ma vždy viedla k pokore, tak by ma držala až príliš pri&nbsp; zemi.

Nebavil som sa o tom ani so spoluhráčmi, aby nemali pocit, že som namyslený. Cítil som sa extrémne sám a tie peniaze ma ešte viac vzdialili od reality aj kamarátov. Kamaráti mi rozprávali o tom, ako si šetria na telefón, a ja som si uvedomoval, že ja som úplne mimo toho. Mal som pocit, že žijem plytký život už len preto, že sa v obchode nepozerám na to, čo koľko stojí.

Hovoríte aj o ženách, ktoré ste mali možnosť vo svojom živote stretnúť, či už zblízka, alebo len ako pozorovateľ. Hokejisti o ich pozornosť núdzu nemajú... To máte pravdu. Ale ja som bol aj v tomto trochu špeciálny prípad. So ženami som sa začal stretávať pomerne neskoro. O panictvo som prišiel, keď som mal osemnásť rokov. A potom som chodil s rôznymi ženami, ale keď som hral hokej, tak som si nevedel predstaviť, že by som sa usadil. Jednak som nevedel, ktorá žena ma chce pre to, aký som, a nie pre to, kto som... A tiež som si bol istý, že sa chcem vrátiť na Slovensko.

To sa aj stalo, len zrejme nie tak, ako by ste si predstavovali. Uvažovali ste na konci kariéry, keď vás už začínali limitovať vaše zranenia, o tom, čomu by ste sa venovali po návrate domov? Pred pár rokmi som vôbec nevedel, čo iné by som robil. Maximálne som sa zameriaval na hokej, žil som vo svojej hokejovej bubline, ktorá bola nevyhnutná na plné nasadenie. Na konci kariéry, ako mi pribúdali zranenia, ktoré ma na čoraz dlhší čas vyraďovali z hry a tréningov, a cítil som, že už nemôžem podať taký výkon, aký by som chcel, bol pre mňa koniec v podstate vítanou možnosťou.

Ale keď človek po toľkých rokoch, keď majú jeho dni jasný režim, zrazu zostane vo vzduchoprázdne, tak to musí byť ťažké. Najhoršie je vyrovnať sa s tým, že zrazu človek nemá čo robiť. Je to podobné, ako keď sa vojaci vrátia z misie vo vojne a nevedia si navyknúť na pokojný život. Z toho plynú depresie, k čomu sa pridá aj fakt, že zrazu nemá človek ten vysoký príjem... A ak bol zvyknutý na život na vysokej nohe, tak je to sakramentsky ťažké. Preto som sa rozhodol, že si musím ihneď nájsť prácu. Najskôr som chcel ísť trénovať deti do Nitry, ale to nevyšlo, keďže bol stred sezóny, tak som sa rozhodol, že sa stanem policajtom a nastúpil som na školu.

Prečo práve polícia? Vždy ma bavili dokumenty o rôznych špeciálnych vojenských a policajných jednotkách. Je to taká chlapská záležitosť, podobne ako hokej, a to ma na tom priťahovalo. Zároveň som vďaka tomu zostal aj športovo aktívny, keďže pôsobím na športovom útvare polície, čo je rozpočtová organizácie ministerstva vnútra. Nechodím v policajných uniformách, ale v športových overaloch, nenosím pri sebe zbraň a nerozdávam pokuty. (úsmev)

Čo teda napríklad robíte? Okrem iného mám v náplni práce aj spomínanú prácu konzultanta pre hokejovú reprezentáciu do 16 rokov, čo ma veľmi baví.

Vďaka polícii ste spoznali aj svoju priateľku. A vďakabohu za to, že som Lucku nestretol skôr, myslím počas svojej hokejovej kariéry. Predtým som si nedokázal predstaviť, že by som sa usadil. A teraz? Neviem, čím to je... Či tým, že som stretol tú pravú, ale teším sa na ňu každý deň, keď idem domov z Bratislavy do Nitry, a prvýkrát v živote si dokážem predstaviť, že by som mohol mať s niekým vlastnú rodinu.

Väčšina bežných Slovákov vás spoznala až po skončení vašej hokejovej kariéry, vďaka práci komentátora počas hokejových majstrovstiev. Nie je to paradox? Mne to dáva zmysel. Na Slovensku som nebol od svojich sedemnástich rokov a v zámorí som zďaleka nebol taký hviezdny hráč ako Majo Hossa alebo Majo Gáborík. Hokejové majstrovstvá som nekomentoval prvý raz, ale očividne tie tohtoročné na Slovensku mali oveľa vyššiu sledovanosť než tie minuloročné v Dánsku, takže je to o zhode okolností a uhle pohľadu.

Na obrazovke pôsobíte veľmi prirodzene, pričom v knihe spomínate, že pred každým zápasom ste pociťovali obrovskú nervozitu. Čím to je? Pretože toto je môj koníček, pri ktorom nevnímam takú obrovskú zodpovednosť, akú som mal, keď som bol zodpovedný za to, ako dopadne nejaký zápas. Som v štúdiu, kde diskutujem o hokeji, kamery v podstate ani nevnímam. Čo sa môže stať? Maximálne si pomýlim meno nejakého hráča. To nie je žiadna tragédia. (úsmev)

Otázka na záver. Kto má najväčší podiel na tom, čo ste v živote dosiahli, na vašich úspechoch? Najmä si myslím, že moja kariéra nebola úspešná. Aj o tom je moja kniha. Nie je to príbeh s happyendom, iba príbeh o skutočnosti. Iní by sa možno hanbili povedať o sebe mnohé veci, ktoré som o sebe prezradil, ale je to súčasť môjho života, tak prečo ich skrývať? A inak všetko a všetci majú v mojom príbehu svoje nenahraditeľné miesto. Keby neboli moji rodičia takí, akí boli, nikdy by som nemal šancu začať s hokejom.

Keby som nemal trénerov, ktorých som mal, nevedel by som to, čo viem. Ak by som nemal šťastie, tak by som sa nedostal tam, kam som sa dostal. Dokonca aj moje zranenia mali svoj význam. Počas hokejovej kariéry v NHL som totiž nikdy nebol taký spokojný, ako som dnes. Som doma v Nitre, mám priateľku, s ktorou som šťastný, a som v pohode. Čiže každé rozhodnutie, ktoré som v živote urobil s tým rozumom, ktorý som v danom momente mal, a s tými emóciami, ktoré mnou lomcovali, považujem za správne. Nič by som nemenil.

<a href="https://eva.pluska.sk/gal/ludia/exkluzivne-valabik-samote-frajerke-detoch-peniazoch-upozornenie-zaver-odhodil-tricko/59" target="_blank" rel="noopener">POZRITE SI GALÉRIU.</a>

EXKLUZÍVNE Valábik o samote, frajerke, deťoch a peniazoch: UPOZORNENIE: Na záver odhodil tričko

Výber pre vás

EXKLUZÍVNE Valábik o samote, frajerke, deťoch a peniazoch: UPOZORNENIE: Na záver odhodil tričko

Súvisiace články

Pociskovú fanúšikovia nespoznávajú: Tvrdý odkaz na Instagrame! Čo ti stúpla sláva do hlavy?

Alena Pallová z balkóna poďakovala lekárom: V luxusnom pyžamku tlieskala SAMA!

Zoznam sa rozširuje! Nebezpečná nákaza dostala aj týchto slávnych ľudí: Chorí sú špičkoví herci

Výber pre vás