Dozvedela som sa to, keď som mala dvadsaťtri rokov. Adam mal vtedy rok a pol a lekár mi na jednej rehabilitácii oznámil, že to je asi detská mozgová obrna. Brala som to ako trest a pýtala sa, čo som urobila v minulom živote, keď sa mi narodilo také dieťa, s ktorým treba 3-denne chodiť na rehabilitáciu. Postihnuté dieťa je práca navyše a veľká! Druhý syn Miško sa mi narodil pár rokov po Adamovi a pre 4-ročného Adama bolo ťažké, keď videl, že jeho ročný brat už začína chodiť a on nemôže. Pýtal sa ma: Prečo on chodí a ja nie? Vysvetliť mu to bolo dosť zložité. Dnes sa však už neobviňujem a nepozerám sa na to takto. Adam je moja radosť i trest. Viem, že nie je náhoda, že som jeho matkou, a zrejme som sa mala naučiť pozerať sa na svet inak. Viem, že keby nebolo jeho, tak nie som taký dobrý človek. My dvaja sa od seba učíme. Aby ste tomu rozumeli, Adam je spomalený. Detská mozgová obrna u neho znamená, že má postihnuté pohybové centrum. Od neho nemôžete niečo žiadať rýchlo, lebo mu to nejde. Jediný výnimočný prípad, na ktorý si spomínam, bol, keď som mu ako malému chlapcovi povedala, že nebude pozerať Supermana, ak nebude vyzlečený a okúpaný. Do štyroch minút bol vtedy vyzlečený a ja som naňho hľadela ako na zjavenie. (smiech)

<strong>Kto a čo ma zachránilo?</strong>

Mne pomohla najviac rodina. Človek potrebuje pochopenie, dobrú kamarátku a pozitívne myslenie. Znie to ako klišé, ale je to podstatné. Občas som mala pocit, že už toho mám dosť, že to už ďalej nezvládnem. Že som toľ ko rokov robila tie isté veci, pripomínala mu, aby sedel rovno, aby nezakláňal hlavu a tisíc ďalších vecí. Ale je to múdry a neuveriteľne dobrý chalan a ja sa vďaka nemu učím byť trpezlivá. Rodičia postihnutých detí robia chybu, keď majú tendenciu robiť čokoľvek namiesto nich. Treba ich nechať, nech to urobia samy, inak sa to nenaučia. Preto keď mal Adam 18 rokov, dala som ho do internátu. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že mu musím pomáhať do nohavíc, so šnúrkami, s umývaním zubov a so všetkým. A jemu to naozaj pomohlo. A keď začal ako 22-ročný s pomocou bariel chodiť, tá radosť bola neopísateľná.

<strong>Všetko zlé je niečo dobré?</strong>

Keď sa žena dozvie, že čaká postihnuté dieťa, a chce poradiť, či si ho má, alebo nemá nechať, musí vedieť, že v prvom rade TO DIEŤA bude mať ťažší život než ona. Veľkým strašiakom je aj otázka, čo bude s jej dieťaťom, keď mu nebude môcť pomôcť rodina, lebo štát sa oň nepostará. Sama sa musí vyrovnať so svojím svedomím a so svojou láskou k nemu. Nesmie brať ohľad na to, čo si o nej pomyslí okolie, lebo nikto nekráča v jej topánkach. Keby sa mňa niekto opýtal, či by som dnes chcela mať Adama znova za rovnakých okolností, moja odpoveď je – áno. Lebo Adam je zrkadlo, nie je diplomat, on vo svojej naivite povie presne to, čo si myslí. On nevie klamať, nevie sa pretvarovať, má pretlak emócií. Adam je pre mňa dar. No verím, že iná matka, ktorej dieťa je na tom omnoho horšie, má na to možno iný názor. Každý človek sa s tým musí popasovať sám.

Moderovala Hodinu pravdy, Teleráno i Doma s Markízou. Odkedy opustila mediálne vody, venuje sa realitnej kancelárii, „zelenej“ strave a poradenstvu týkajúcemu sa zdravého životného štýlu. Vo voľnom čase žije čítaním kníh, jazdením na koňoch, svojou rodinou, ktorú tvorí Stano Pavlík a jej synovia Adam (25) a Michal (23).

Andy Timková: Môj život s postihnutým synom

Výber pre vás