Foto: Pixabay
#Zakázané strany

Zuzine hriešne myšlienky│Orgie na rozlúčke so slobodou: Musím niekoho pretiahnuť! Zn. HOCIKOHO

Foto: Pixabay
#Zakázané strany

Zuzine hriešne myšlienky│Orgie na rozlúčke so slobodou: Musím niekoho pretiahnuť! Zn. HOCIKOHO

8.10. 19:00 Povinnosťou nevesty na rozlúčke so slobodou je poriadne sa opiť a „poslednýkrát“ si schuti zaflirtovať. Povinnosťou družičiek je dohliadnuť na nevestu, aby sa z nevinného flirtu nestala bohapustá „šukačka“ na záchodoch treťotriednej krčmy. A to Zuza možno trošku nedomyslela.

Mona bola moja kamoška z vysokej. Dobre, skôr známa. Ona si myslela, že sa kamošíme, ja, že nie, ale v podstate to bolo jedno. Nejakým zvláštnym pričinením som sa dostala medzi družičky, čo predznamenalo povinnú účasť na rozlúčke so slobodou. Nikdy predtým som na žiadnej nebola.

V mojom okruhu tých skutočných kamarátov sa nachádza jedna burlesková tanečnica, jeden gej a jedna detská psychologička s večne zlomeným srdcom. Ja som jednoducho nemala šancu dostať sa na regulárnu, klasickú svadbu, čiže tak.

Napriek tomu, že nevesta, družičky a celá hostina bola v hlavnom meste, z nejakého podivného dôvodu hlavná družička vymyslela, že bude „ale že úplne super“, keď sa odtrepeme na druhý koniec republiky na nejaký jarmok.

Samozrejme, vlakom, lebo tam môžeme piť. Keďže ma zvyšné baby až tak dobre nepoznali, nedostala som významnejšiu úlohu, len nakúpiť nejaké lacné somariny v sexshope. Tak som do vlaku priniesla malé svietiace penisy, penisové náušnice a zopár penisových tetovačiek.

Nevesta Mona sa na tom bavila viac než na tričkách so sloganom „Team Bride“ a fejkovej diamantovej tiare, ktorú spolu so stostranovým manuálom zábavy priniesla hlavná družička Natália. Tú to, samozrejme, naštvalo a na margo môjho príspevku k rekvizitám len poznamenala:

„Oficiálna farba rozlúčky so slobodou je vznešená fialová, nie slaboružová.“
„Natália, ak je vták fialový, hoci aj vznešene, asi s ním už niečo nebude v poriadku,“ odvetila som. Boli to posledné slová, ktoré sme si v ten večer vymenili.
Preskočím úplne nudnú časť vo vlaku, kde Mona rozprávala o tom, ako ju jej drahý požiadal o ruku.

Bolo to pri fľaši Moëtu pri západe toskánskeho slnka: on plakal od dojatia, ona od šťastia, že má na ruke diamant veľký ako päsť. Blá-blá, nič, čo by ste nevideli v deviatich z desiatich amerických filmov. Družičky na ňu zbožne hľadeli, ochkali a achkali a v duchu stále nemohli uveriť, že Mona, tá sviňa, sa vydáva prvá.

Veď ten vzťah bol od začiatku odsúdený na neúspech a prvé predsa mali byť ony! Ach, tá čistota ženských kamarátstiev... Na jarmok sme dorazili už značne podgurážené, ale „vystajlované“ v rozlúčkovej uniforme so všetkými rekvizitami, ktoré sme mali poruke. Nevesta do seba už vo vlaku otáčala jeden pohárik za druhým a jej vznešenosť tak nezachránila ani fialová farba trička.

Cieľovou stanicou bola miestna diskotéka a niečo vám poviem: niet väčšej moci ako falošný svadobný závoj na hlave. V momente, keď Mona vošla do podniku, otočili sa za ňou všetci.

Muži zo zvedavosti, ženy zo závisti. A ona si to plne uvedomovala, pretože po treťom kole prišla s pohárikom za mnou a v presvedčení, že šepká, mi zrevala do ucha:

„Zuzi, ja potrebujem... niekoho... pretiahnuť! Poslednýkrát. Do konca života to už bude len jeden a ten istý penis. Idem, dobre?“ A odišla. No čo som jej mala povedať?! Ledva chodila, tiara jej padala do očí, dymové líčenie sa jej zlialo do dvoch veľkých kruhov a vyzerala ako panda. Kto by ju takúto už len mohol pretiahnuť. Odpoveď znela: absolútne hocikto.

To som si však v tom momente neuvedomila – predsa len to bola moja prvá rozlúčka so slobodou. Nehnevajte sa, ale myslela som, že sa tam mám zabávať a nie robiť policajta. Tak som sa šla na Despacito lascívne obšuchovať o lono istého mladíka.

Pred štvrtou sme sa rozhodli, že to už zabalíme. Natália ovracala dídžeja a ostatné družičky sa buď vyparili, alebo spali na stole. Pred odchodom som si ešte odbehla na WC, čo však budem do smrti ľutovať.

Vrazila som do dverí a naskytol sa mi absurdný pohľad na nevestu Monu opretú o umývadlo a svalnatého esbéeskára, ktorý ju zozadu dával tak veselo, že Mona mala na bedrách ešte dva týždne modriny. Bleskovo som zatvorila dvere, družičky som poslala do hotela. Pred barom som polhodinu čakala na opitú nerestnicu, aby som ju mohla v poriadku dotiahnuť do izby.

O týždeň nato som tú istú Monu sledovala, ako odetá vo farbe nevinnosti sľubuje v kostole lásku v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, až kým ich smrť alebo keramické umývadlo z diskotéky nerozdelí.

Zdroj: Hana Vydrová
autor:  Hana Vydrová
Diskusia  ()

Video

Diskusia