Foto: Profimedia
#Vzťahy a sex

Vanda Feriancová: Paralelné životy

Foto: Profimedia
#Vzťahy a sex

Vanda Feriancová: Paralelné životy

5.3. 2008 14:00 Keby som sa opýtala mamy, prečo drží namiesto mikrofónu v ruke kefu na vlasy a vrieska do stien prázdneho bytu spolu s Helenou Vondráčkovou slová storočného hitu „Já mám stejně sílu vstát, já mám stejně sílu říct, já du dál, já půjdu dál...“, možno by vypla cédečko, vysmrkala by sa a pozvala ma dnu za dvere svojej pracovne.

A ja by som sa tam posadila do koženého ušiaka a mama by mi porozprávala, prečo sa jej práve teraz chce nedýchať, nemyslieť a nebyť a prečo je tá bolesť taká hnusná a odporná, že sa jej ani vo svojich 53 rokoch nevie zbaviť inak ako vrieskaním starých hitov. Možno aj čaká, že prídem a opýtam sa.

A možno keby vypla tú nešťastnú zlatú Helenu, prišla za mnou do mojej izby a ona sa opýtala mňa, čo robím doma už o dvanástej na obed a prečo mi je tak strašne zle, možno by sa dozvedela spolu s príbehom o začínajúcej chrípke a stúpajúcej teplote aj pár mojich bolestivých historiek. Možno aj čakám, že príde a opýta sa.

Ale počujem len dvere pracovne, ktoré sa zatvoria, a tak viem, že sa znova vrhla do prekladu Márquezovej Lásky v čase cholery, ktorý má odovzdať už o mesiac. Veď čaj si urobím aj sama. Potom si tresknem dva paraleny a ľahnem si do postele. Musím byť rýchlo zdravá. Prezentáciu pre Anachron máme už o týždeň a je mi nad slnko jasnejšie, že sa môj tím bezo mňa nepohne ani o milimeter, možno ešte tak kreatívci pochopili zadanie, ale toho nového chlapca na accounte bude treba strážiť, je krásny, ale v hlave to ešte učesané nemá. Zo všetkých síl sa snažím nemyslieť na ďalší tender a zatváram oči. Ale v polospánku ku mne aj tak prichádza Matúšov duch, sadá si mi na posteľ a núti ma rozmýšľať, prečo je to medzi nami tak, ako to je a či by predsa len nebolo lepšie skončiť tento vzťah skôr, ako sa začneme nenávidieť.

Matúš tvrdí, že ma miluje. Len môjho tela sa bojí. Moje slová dokáže počúvať celé hodiny a jemu jedinému na svete môžem povedať úplne všetko. A pritom sa držíme, bozkávame a objímame sa. Ale vždy, keď napokon aj tak nevydržím a zablúdim mu rukou tam dolu, akosi čudne a nervózne strhne šaty zo mňa aj zo seba a ako keby na príkaz vykoná čosi, čo všetci pred ním až doteraz robili so mnou s radosťou – a ja s nimi tiež. A urobí to vždy len raz. Rýchlo, nástojčivo, so zatvorenými očami a zaťatými zubami počká, kým sa upokojím ja, a keď potom ako opreteky skončí on, uteká do kúpeľne a dlho sa umýva.

A keď sa čistý a voňavý vráti, je to znova ten môj milý, nežný a počúvajúci Matúš, do ktorého som sa pred pár mesiacmi na svadbe mojej najlepšej kamarátky tak veľmi zamilovala. Bol družba... a ja som bola družička a bola to taká rýchla láska, rýchla a silná ako smrť a ja som si myslela, že TENTO MUŽ, to by už mohlo byť aj navždy.

Mama mi predsa len zaklope na dvere: – Mám pauzu. Urobím ti čaj? – No... dala by som si ešte jeden, – odpovedám. – A mala by si sa poriadne najesť, – pokračuje. – Čo keby som urobila pre nás dve na obed niečo rýchle? Ivan má dnes kontrolný deň, príde až večer. Nemusím sa naťahovať s jedlom aj pre neho. Čo povieš? – Zmraštím čelo, na ktorom už predsa len trochu klesá horúčka: – Keď ja teraz nemám na nič chuť, mami. – Tak keď budeš chcieť, zaklop mi na dvere a ja ti aspoň natriem chlieb s maslom, dobre? – povie mi ešte. Prikývnem a pozerám sa na mamu, ako stojí medzi dverami a díva sa na mňa unavenými, červenými očami. – Ale ak by si predsa len chcela niečo teplé, môžem urobiť cestoviny so syrovou omáčkou. To mám hotové za desať minút. – Iba sa usmejem a zavrtím hlavou. Chce sa mi spať. Veľmi. Potrebujem spať a chvíľu naozaj na nič nemyslieť. Naozaj NA NIČ.

Ale aj tak mi v rozospatej hlave behá po rozume, ako moja mama strašne nerada varí. A keď ešte nedávno musela vyvárať niekedy aj celý deň, veľakrát sa pri tom tvárila tak nebezpečne a odpudzujúco, že mi to jedlo potom ani nechutilo. Zato chalani zjedli vždy všetko. Moji bratia. Narodili sa naraz, keď som mala osem. To vtedy mama prišla s tým svojím zamysleným výrazom na tvári a povedala mi, že v našom živote sa idú udiať zásadné zmeny. Že sa k nám nasťahuje Ivan a ja ho nemusím volať ocko, ak nechcem. Mala som ho vždy rada, na rozdiel od môjho vlastného otca, ktorého som stretávala iba na narodeniny a pred Vianocami, a tak som sa celkom tešila, že nás bude doma viac.

Ale keď k Ivanovi po pár mesiacoch pribudli Marek a Lukáš, večne hladné a uvrieskané dvojčatá, stratila som raz a navždy svoj pokoj a priestor. Teraz sú obaja na rok v Amerike, Ivan sa buchol po vrecku a poslal ich študovať. Rodina si vydýchla a ja som využila ponuku vrátiť sa na chvíľu do svojej bývalej detskej izby. Do slušnej garsónky, ktorú som si kúpila na hypotéku hneď po výške, som nasťahovala kamošku z firmy, a tak si po čase znova vychutnávam všetky výdobytky mierne obstarožného jedináčika... Žiadne zloženky za elektriku, plyn, fond opráv a podobné hlúposti ma celých desať mesiacov nezaujímajú...

Rozmýšľala som, či to, že bývam teraz doma, nebude náhodou jeden z dôvodov, prečo Matúš so mnou nechce spávať. Čo ak má traumu z puberty, keď im do izby v najlepšom vtrhol ktosi dospelý? Ale vodím ho k nám iba vtedy, keď doma bezpečne nik nie je, tak to asi bude blbosť. A okrem toho – on sa tak správa aj vo svojom dosť drahom a na jeho pomery luxusne zariadenom podnájme. Tam je dokonca ešte viac nesvoj a ja netuším prečo. A vždy, keď na to otočím reč, tvrdí mi, že sa vybije na volejbale. A že sú muži, ktorí jednoducho viac potrebujú lásku ako sex a že on k nim patrí a basta. Ale keď som sa ho minule pýtala, či si myslí, že je to normálne a že by sa mal dať vyšetriť u sexuológa, začal na mňa kričať, že som perverzná a že mi o nič iné ako o sprostý sex nejde. A tak sa ho radšej už na nič nepýtam a keď pre to nemôžem spať, zoberiem si tabletku a rozmýšľam, či by som si nemala nechať Matúša na lásku a na sex si požičať toho nového kolegu, aby som ho už toľko netrápila. Snažím sa mu rozumieť a viem, aký je unavený, pretože tvrdo pracuje, aby si mohol založiť vlastnú firmu. Viem, že jemu na rozdiel odo mňa nikto nič zadarmo nedal a viem, ako mu je z duše protivná predstava, že by mal skončiť ako konšpicient, a tak robí VŠETKO pre to, aby zohnal prachy a čím skôr sa postavil na nohy. Ale načo, doriti, NAČO má také krásne telo, keď ho nepoužíva a NAČO má mňa, keď ho nepoužíva so mnou?

Na chvíľu som predsa len zaspala a paralen konečne zabral. A z nosa mi začal tiecť riedky, nádchový sopeľ. Hádžem na seba mäkučký župan, ktorý som dostala od bratov na Vianoce, a začnem hľadať po byte papierové vreckovky. Nikde ich neviem nájsť. Zaklopem mame na pracovňu. Chvíľu je ticho, potom sa ozve – Áno? – Otvorím dvere: – Mami, nemáš vreckovky? – A nie sú už v kúpeľni pod zrkadlom? – Nie, odpovedám. – Tak sa pozri v mojej kabelke, mala by som tam mať ešte pár balíčkov. – Zdá sa mi, že mama čosi predo mnou narýchlo zakrýva slovníkmi. Vidím, že spod jedného z nich trčí akási fotka. Keby som sa jej opýtala, čo je to za fotka, možno by sa nahlas rozplakala a povedala by mi o maturitnej stretávke po 35 rokoch, ktorú mali pred týždňom, a o tom, že na maturitných stretávkach v podstate nie je nič čudné. A že nie je nič čudné ani na tom, že na ňu prišiel lekár Adam, ktorý žije už niekoľko desaťročí v Nemecku, a že ukazoval fotky svojej novej mladej ženy a dvoch malých detí a tváril sa pritom ako najšťastnejší človek na svete. Čudné je iba to, že ich ukazoval PRÁVE mojej mame. Pretože ak by som sa jej opýtala, prečo plače celý týždeň tak veľmi, že sa v dome minuli všetky vreckovky, možno by mi povedala, že bola na jednej takej stretávke aj pred pätnástimi rokmi. A že sa práve vtedy osamelý a nešťastný Adam do nej šialene zamiloval a aj ona sa na život a na smrť zamilovala do neho, ale že tá láska bola bolestná a zbytočná, pretože mama mala práve tri malé deti a nového manžela. A tak sa pár rokov raz do mesiaca tajne stretávali v hoteli Devín, celý deň sa tam milovali a plakali a kuli plány o tom, že RAZ, keď mamine deti Karin, Lukáš a Marek vyrastú a už ju nebudú potrebovať, rozvedie sa s Ivanom a pôjde za najväčšou láskou svojho života do Frankfurtu a budú tam žiť „happily ever after“, pretože pre takú šialenú a veľkú lásku sa vyplatí obetovať všetko na svete.

Ale ja práve teraz nepotrebujem vedieť od mamy nič o tom, že aj jej časy a jej lásky sa menia. To jediné, čo potrebujem, je balíček vreckoviek, a tak idem do chodby, kde na starožitnom vešiaku visí mamina čierna kožená kabelka, ktorá vyzerá ako z hadej kože. Zvesím ju a začnem sa v nej hrabať. Nájdem jeden balíček vreckoviek a spolu s ním, ako keby náhodou, vytiahnem z tašky aj malú ružovú navštívenku s fotkou mladého muža, vyzlečeného do pol pása. Je na nej meno „Simon“ a telefónne číslo. Otočím ju a tam je akousi ženskou rukou napísané: „Heli, tento je fakt skvelý, odporúčam !!! Vysexuje ti mozog z hlavy tak, že zabudneš, ako sa voláš! Najlepšia terapia, ver mi. Cmuk. D.“

D.? Kto je D.? Teta Dana? Tá teta Dana? S roztrasenými rukami otáčam navštívenku znova na druhú stranu a pozerám sa na fotku mladého muža, aj keď až príliš dobre viem, kto je na nej. Môj Matúš sa tvári akosi neprirodzene, ten úškrn nepoznám, ale to telo mi je známe, tak strašne známe, až sa mi chce vracať. – Našla si? – volá na mňa mama. Rýchlo strčím navštívenku späť do tašky. – Našla, – poviem. – Urobím ti predsa len tie cestoviny, musíš dačo jesť, – povie mi a ako okolo mňa prechádza, jemne ma pohladí po hlave. Ak by sa ma opýtala, či mi je zle, možno by som jej povedala, že mi je naozaj príšerne a nielen preto, že mám sopeľ a chrípku. Ale ona sa na nič nepýta, iba napustí do veľkého hrnca vodu a položí ho na sporák.

Diskusia  ()

Video

Diskusia
#evahriesnedobra