Foto: Profimedia
#Vzťahy a sex

Vanda Feriancová: Akvárium

Foto: Profimedia
#Vzťahy a sex

Vanda Feriancová: Akvárium

13.12. 2007 14:00 Láska. V ten deň, keď Tibor šliapal do strmého kopca kamsi na laz pánubohu za chrbát, napadlo mu, že je to presne päť rokov, čo sa rozišiel s ekonómkou Norikou.

Spomenul si, ako jej vtedy zavolal túto správu priamo z vrcholu Gerlachu a Norika do telefónu plakala. Mala krátke nohy, dlhé vlasy a večne nenásytné telo, ktoré ju hnalo splodiť potomka stoj čo stoj.

A pretože školu už mala dokončenú a Tibor mal po dedkovi v centre dvojizbový byt, bola naozaj nebezpečná… Tibor sa pri nej cítil ako štvanec a často sa mu zdalo, že ho svojou agresívnou silou degradovala na obyčajného vojaka lásky. Vlastne ani po rokoch netuší, prečo si s ňou začal. Videl ju tancovať na stole v zafajčenom bare a vtedy z nej vyžarovalo čosi živočíšne, ako tak kývala v rytme hudby rozpustenými vlasmi a krútila bokmi.

Pripomínala mu na prvý pohľad samicu veľkého domáceho zvieraťa, a keď si k nej potom o chvíľu privoňal, cítil, že z nej vychádza vôňa zvláštneho pižma, z ktorého sa mu zatočila hlava. A tak sa do jej armády nechal naverbovať hneď prvú noc, vyhladnutý a vyprahnutý po tých najobyčajnejších zvieracích pohyboch, tak ako väčšina mužov v jeho veku, nie veľmi pohľadných, dosť nesmelých a ešte nie celkom bohatých. A až po niekoľkých mesiacoch vedľa tejto samice pochopil, že živelnosť a prirodzenosť v jej pohyboch bol iba na desatinné číslo vypočítaný kalkul chladnej hlavy lovkyne slobodných mužov, najlepšie právnikov. A pretože Tibor BOL mladý a perspektívny právnik, rozbalila to na neho Norika podľa vopred určeného vzorca.

Ale prečo s ňou napokon celé dva roky ostal, netušil. Nemal ju rád. Možno len chcel byť tým vojakom viac ako osamelým bežcom na krátke trate, teraz si už na to ani sám nedokáže odpovedať. A vlastne tú odpoveď ani nehľadá. Nehľadal ju ani vtedy pred piatimi rokmi, keď na vrchole Gerlachu položil Norike telefón a tam dolu sa pod ním rozprestieral nádherný svet, plný vysokých hôr, šťavnatých údolí a netušených možností, ktoré na neho čakali spolu s neodolateľnou pracovnou ponukou na miesto v jednej veľmi úspešnej advokátskej kancelárii. A nehľadá ju radšej ani teraz, keď stojí spotený pod strmým chodníkom vedúcim k ošarpanej sedliackej usadlosti kdesi nad Záježovou. Namiesto toho sa napije zdravej vody s obsahom magnézia a poberie sa vpred k ďalšiemu zo svojich nezmyselných dobrodružstiev. Veď čo keby si musel pri tom hľadaní odpovede vo svojich Kristových rokoch nedajbože priznať, že to, čo naozaj po celý svoj život tak urputne a zanovito hľadá, nie je v podstate nič iné iba obyčajná a primitívna láska.

Firma. Tibor si vlastne ani celkom dobre nevie vysvetliť, prečo tak odhodlane kráča hore kopcom. Dávno na takomto výlete nebol a jeho starý ruksak, s ktorým kedysi na výške a ešte tesne po nej obliezol celé Slovensko a kus Európy, sa mu už rozpadol. A tak si teraz kúpil cez internet nový, sýtočervený a strašne drahý. Daroval ho sám sebe týždeň po tom, čo mu jeho kolega Pepe prezradil, aký originálny narodeninový darček mu pripravili. Pretože Tiborova cesta na toto miesto BOL narodeninový dar, a on ho bez reptania prijal. Dúfal, že sa mu kolegovia spolu so šéfom a s Pepem na čele zložili na niečo, čo mu aspoň trochu dokáže vyčistiť hlavu. Pretože úspešný a vychytený mladý právnik Tibor sa už istý čas naozaj poriadne dusil. Nikdy to nepriznal nahlas, ale jeho jediný kamarát Pepe, s ktorým sedávali nad spismi dlho do noci skoro každý deň, si to predsa len všimol. A keď mu Tibor jednu noc po niekoľkých povzbudzujúcich tequillách vyrozprával svoj stále sa opakujúci sen, sľúbil Pepe opito, že niečo vymyslí. Tiborovi sa totiž často snívalo, že sa jeho kostnaté mužské telo scvrkáva do malej a vlhkej kožičky vzácnej akvarijnej rybky, ktorá všetko, čo je naozaj živé a skutočné, pozoruje len cez hrubé sklo svojho luxusného akvária. A vždy keď sa tá malá smutná rybka túži dostať z akvária von, nadýchnuť sa a zmeniť znova na Tibora, nedokáže to, pretože má iba dve drobné priesvitné plutvičky a dlhý chvostík s farebným závojom...

Farma. Jasné. Tibor si namiesto Pepeho nápadu s ekofarmou mohol vybrať oveľa atraktívnejšiu destináciu. Ale predstava, že by mal stráviť ďalšiu dovolenku s Pepem a s partiou rovnako osamelých vorkoholikov ho naozaj desila. A tak teraz predsa len vošiel cez ošarpanú bráničku do rozľahlej hospodárskej usadlosti.
– To ste vy, pán doktor? – privítala ho staršia žena.
– Ja. – prikývol Tibor. Vtedy kdesi v diaľke zazvonili kravské zvonce.
– Irenka vedie kravy. – povedala žena tak samozrejme, ako potom hovorila všetko po celý čas, ktorý strávil s ňou, s jej vysokým mlčanlivým zrobeným mužom a s ich čudnou, na prvý pohľad nie celkom normálnou dcérou.
– Ráno ich odvedie a večer privedie, – pokračovala žena. – Môžete chodiť s ňou. A ak budete chcieť, veľa vás naučí. Aj dojiť, aj syr robiť. Ale ak sa vám to nebude páčiť, nemusíte robiť vôbec nič, pán doktor. Aj keď, pri senách by ste sa nám veľmi zišli. – A potom sa zasmiala takým čistým a trochu úchylným smiechom, ako keby mala niečo za lubom a Tibor sa na chvíľu zarazil.
– Väčšinou chce pracovať každý. Lebo vraj tu u nás vždy prídu na iné myšlienky, – dodala.

Irenka. Tibor si všimol, že Irenka má nad pevnou mäsitou perou jemné fúzy, na ktorých sa jej často zachytáva kvapôčka potu. Raz sa pristihol, ako uprene sa na tú kvapôčku díva práve vo chvíli, keď si ju utrela do okraja dlhej nemodernej sukne, ktorá jej zakrývala chlpaté lýtka. Irenka bola celá taká jemne chlpatá a Tiborovi sa často zdalo, že sa na ňu pozerá ako na obraz dávno zabudnutého sveta. A keď ho učila dojiť, občas sa k nej nahol a cítil vôňu jej sladkastého ženského potu. Ani trochu sa mu nepáčila, ale fascinovalo ho, ako je tejto čudnej tichej osôbke celkom jedno, ako vyzerá. Ako keby sa rozhodla, že splynie s kravami, keď sa tak samozrejme dotýkala hrubými prstami ich vemien. Tibor takto blízko k čerstvému mlieku ešte nikdy nebol. A keď mu Irenka dovolila, aby sa toho teplého mlieka napil a potom mu ukázala, ako sa stískajú kravské struky tak, aby z nich vystrekol cícerok sladkej bielej tekutiny, mal pocit, že jeho telom preteká čistá životodarná energia. Irenka sa na neho po celý ten čas usmievala popod svetlé fúzy a mlčala. A keď sa im náhodou dotkli ruky, len sa zachichotala a povedala – Prepáčte. –

Bola taká obyčajná a všetko, čo ponúkala, bolo také samozrejmé, že sa Tiborovi chvíľami zdalo, ako keby ho svojou prítomnosťou dokázala očistiť od všetkých starostí. A dokonca sa pristihol pri tom, že sa každé ďalšie ráno teší na to, ako sa bude túlať po gazdovstve a lúkach okolo s týmto veľkým ľudským a dobrosrdečným psíkom, pri ktorom mal pocit, že sa mu napokon predsa len pritúli k nohám a nechá sa pohladkať po svojich jemných chĺpkoch. Učil sa s ňou pásť a dojiť kravy, kosiť a obracať seno, cediť tvaroh, mútiť maslo a robiť syr a po tom všetkom sa každý večer spotený a unavený chodieval kúpať do blízkeho potoka. Raz, keď sa blížil k osviežujúcej vode, uvidel v tme pred sebou obrysy nahého ženského tela. Nemusel ani kráčať bližšie na to, by ich spoznal. Ostal sedieť za stromom, aby ho nezbadala, a pozoroval jej veľké prsia. A keď ho príliš intenzívne pichla ostrá a sladká bolesť v slabinách, predstavoval si, ako sa tých veľkých pŕs dotýka a pije z nich teplú bielu tekutinu tak, ako ju kedysi píjaval z úplne iných pŕs ako celkom maličké dieťa. Vlastne sa hanbil za poznanie, že keby nebol tým, čím je a za koho sa napriek týmto dňom na farme ešte stále považuje, rozbehol by sa do potoka za Irenkou a aspoň jednu dlhú noc by mu až do rána vôbec neprekážalo, že je taká hlúpučká, chlpatá a večne spotená... A čo bolo ešte horšie, v krátkom zlomku sekundy sa mu zazdalo, že ju MÁ RÁD, tak strašne rád, ako ešte v živote nikdy nikoho rád nemal. Ale preto, že príliš dobre vedel, kým naozaj je, ostal tam sedieť, až kým sa neutrela, nenavliekla na seba svoju príšernú kvetovanú sukňu a rozťahané biele tričko a nezmizla kdesi ďaleko v nočnej tme.

Tequilla. Prešli asi dva mesiace a v jesennom vzduchu začínal voňať prvý sneh. Tibor sedel spolu s Pepem kdesi v útrobách nočného latinobaru v meste, dídžej Miquel súkal ako z rukáva sambu za sambou a obaja mladí právnici zapíjali tequillou ďalší z vyhratých sporov. A vtedy sa už dosť pripitý Tibor zadíval na stôl oproti a otvoril pusu tak, že ju ešte hodnú chvíľu nedokázal zatvoriť. Na stole tancovalo vysoké sebavedomé dievča s dobre stavaným zadkom a toho veľkého zadku sa v pravidelných pohyboch oblých bokov dotýkali jej dlhé rozpustené vlasy. Tibor sa postavil. Pepe otočil hlavu tým istým smerom a spozornel.
Rýchlo povedal: – Počúvaj, starý, poďme domov. Ja už mám dosť! – a začal ťahať Tibora smerom k východu. Ale Tibor kráčal ako zhypnotizovaný za tým dievčaťom, obišiel stôl a zastal rovno pred ňou. Chvíľu sa len díval a potom tak ticho, že ho v tej hlučnej hudbe ani omylom nemohlo byť počuť, vyslovil jej meno:
– Irena? – Všimla si ho, potiahla nosom do čudnej grimasy a zoskočila zo stola.
– Čau. Porozprávame sa? Čo piješ? – opýtala sa. Kráčal za ňou a za silným obláčikom jej drahej voňavky. Posadili sa do kúta, tam, kde bolo predsa len čosi počuť, a aj keď si všimol, ako mu z diaľky pripito kýva Pepe, nevnímal ho.
– Vieš, už pred pár rokmi som si vybrala tému diplomky, – začala a na jej vrchnej pere nebolo ani stopy po jedinom chĺpku.
– Dala som jej názov „Vplyv klasických manuálnych rituálov na ťažko duševne exponovaného jedinca“. Študujem psychológiu, vieš? – usmiala sa a hovorila ďalej to, čo Tibor v podstate vôbec nechcel počuť.
– Tetu s ujom som nahovorila rýchlo, na gazdovstve sa im zíde každá koruna a každá pomoc. A týpkovia, čo makajú a ešte si za to aj platia, no fakt, povedz, musíš uznať, že je to skvelý nápad, taká terapia, nie? – Tibor naprázdno prehltol a ona pokračovala:
– A tak si už tretie leto nechávam zarásť celé telo a mením sa na mierne zaostalú sedliačku. A pozorujem vás úplne zblízka. – Zhlboka sa nadýchla:
– Ty si bol jeden z najlepších. Strašne, strašne zlatý, fakt. Absolútne úžasný. Taký prirodzený, šťastný, uvoľnený. Nie hneď, až tak o päť, šesť dní. Ale aj tak máš vynikajúce skóre. A vieš, že si bol úplne jediný, kto ma v tom potoku nepretiahol? – Tiborovi sa už poriadne motala hlava, možno z toľkých tequíl, ktoré vypil. Ale aj tak zozbieral všetky svoje ešte triezve bunky a opýtal sa:
– Pepe o tom vedel?
– Jasné, Pepe pozná môjho brata. Vybrali ti dobrý darček, nie? – Vtedy zrazu Tibor pocítil, ako znova hýbe svojimi malými plutvičkami. A tak sa radšej postavil a otvoril drobné žiabre, aby sa pripravil na prvé vdýchnutie bublinkovej vody. Potom ešte zavlnil dlhým chvostíkom s farebným závojom a bez slova a znova nadlho zmizol za hrubým sklom svojho luxusného akvária.

Diskusia  ()

Video

Diskusia
#evahriesnedobra