Syndróm včelej kráľovnej: Pracovať s ňou rozhodne nechcete! Je to najhoršia šéfka na svete!

S touto bytosťou sa rozhodne nechcete kamošiť a sedieť s ňou vo voľnom čase pri káve či proseccu. Úplne vám jej prítomnosť a vyčíňanie stačí v práci, lebo sa z toho musíte doma spamätávať. Bizarných zážitkov, ktoré vyklíčili na pôde večne panujúcej negatívnej energie a v nenávistnom prostredí, prehnané požiadavky, útoky prerastajúce do osobnej roviny, to všetko prisolené ostrou a neprimerane kriticky formulovanou nespokojnosťou, k tomu ako príloha dobre zmáknutá manipulatívna technika…

Keby to bol satirický seriál na Netflixe, zasmiali by ste sa. Ale ak je to vaša pracovná každodennosť, len ste sa trpko zaškerili a aj sa bojíte čítať ďalej. Syndróm Queen Bee, teda včelej kráľovnej, nie je pritom v spektre celospoločenských fenoménov žiadna novinka. Je „starý“ ako dejiny moderného ženstva samy. Včelia kráľovná uspela v prostredí, ktorému dlho predtým dominovali muži, a to bol vlastne len začiatok. Prečo? Lebo ju učili, že ak chcete byť v organizácii úspešná, musíte si osvojiť mužské vlastnosti. S mužmi radšej spolupracuje a zle zaobchádza s podriadenými ženami a brzdí ich profesionálny postup - čo rozdúchava pahrebu diskriminácie a rodovej nerovnosti na pracovisku.

Ale všetko pekne po poriadku. Samotnú podstatu onoho času pekne pomenoval aj známy taliansky dramatik Carlo Goldoni, ktorý vo svojej tvorbe tvrdil, že žena je vytrvalejšia v nenávisti než v láske. Za typickú Queen Bee je považovaná napríklad Margaret Thatcherová, prvá predsedníčka vlády Spojeného kráľovstva, a to za to, že nepodporovala kariéru ostatných žien vo svojom kabinete. No syndróm včelej kráľovnej prvýkrát definovali psychológovia na Michiganskej univerzite v roku 1973. Opisuje ženu na vedúcej pozícii v prostredí, kde dominujú muži, ktorá sa k podriadeným správa kritickejšie, ak sú ženy. Profesorka Dame Sally Daviesová, prvá žena v Anglicku, ktorá je hlavnou lekárkou, použila tento termín v roku 2014, keď opisovala vlastné skúsenosti v zdravotníctve.

„Toto je oblasť, ktorá je ich plná. Včelie kráľovné sa tu predháňajú a užívajú si každý aspekt, v ktorom môžu byť prvé a jediné,“ hovorí Daviesová. Keďže v posledných dvoch desaťročiach sa do pracovného a akademického života dostalo viac žien, psychológovia dúfali, že tento jav postupne vymizne. Žiaľ, nestalo sa tak. Teóriou včelej kráľovnej sa profesionálne zaoberá aj profesorka Joyce Benensonová, psychologička pôsobiaca na Emmanuel College v USA. Práve ona nedávno uskutočnila experiment, v ktorom boli dobrovoľníci požiadaní, aby rozdelili peniaze fiktívnym kolegom rovnakého pohlavia, pričom vedúci si mohol ponechať toľko peňazí, koľko chcel.

Profesorka Benensonová zistila, že muži lídri boli ochotnejší odmeniť svojich podriadených kolegov než ženy líderky. Podľa nej tieto zistenia poukazujú na správanie včelích kráľovien a na to, že „ženy majú naozaj problém súťažiť s inými ženami“. Profesorka Benensonová to pripisuje evolúcii. Podľa nej pôvod tohto správania pochádza z obdobia, keď ženy museli súperiť o partnerov kvôli prežitiu seba aj svojich detí, zatiaľ čo iní akademici si myslia, že za správaním včelích kráľovien treba vidieť najmä diskrimináciu, ktorú na rôznych spoločenských úrovniach udržiavajú a živia najmä muži. Ide teda o priamy produkt rodových stereotypov a reakciou na sexizmus či rodovú predpojatosť, ktorej čelili počas vlastnej kariéry a v rámci ktorej sa ženy často snažia dištancovať od iných žien. Môžu sa vyhýbať podpore a rozvoju iných žien v organizácii, pretože majú pocit, že takéto konanie by mohlo potenciálne ohroziť jej súčasné postavenie.

Rovnako môžu podvedome podkopávať úspechy iných žien v organizácii, čím sa snažia zabezpečiť si pretrvávajúcu dominanciu na pracovisku, v dôsledku čoho môžu byť úspechy a kvalita iných žien prehliadané a podceňované. Majú hlad po moci a kontrole, vysoké nároky na svoj výkon, ako aj na výkony iných žien, čo sa deje v sprievode veľmi nízkeho stupňa empatie a pochopenia situácie či problémov iných. Dávajú tak najavo, že to boli najskôr ony, čo museli prekonať rodové predsudky, nedostali veľkú podporu zo strany organizácie ani spoločnosti a museli priniesť veľa obetí, aby boli úspešné. Nuž a podobné úspechy podriadené jednoducho nebudú mať zadarmo, preto sa nedokáže podeliť o svoje vedomosti a rady s ostatnými ženami na pracovisku. Vlastne tak len legitimizujú rodovú nerovnosť a na svete je ďalší začarovaný kruh.

Mnohé z nás vedia, že toto je veľmi častý jav aj v slovenskej realite. Na druhej strane mnohé ženy šéfky sa už dopredu pripravujú na eventuálne nerešpektovanie mužmi (aj cudzím povýšením dotknutými kolegyňami) už len preto, že sú ženy. Či sa nám to páči, alebo nie, naša generácia je od narodenia konfrontovaná s názormi, ľudovými múdrosťami a mediálnym prostredím, kde byť ženou je dosť ošemetná a ťažká záležitosť sama o sebe. Ak chceme uspieť, je dobré vyčkať, taktizovať, „sedieť v kúte“ a chytiť každú príležitosť za pačesy, lebo druhá už z mužského sveta prísť nemusí. Potom je jasné, že v „kúte“ začína byť trochu tesno a musíme sa zbaviť svojich konkurentiek. Nie je to priama hra, férový boj, my máme ženské zbrane, ktoré tasíme pred mužmi a iné, podstatne zákernejšie, pred ženami, lebo tie tiež len čakajú na to, aby nám ukradli lukratívnejšie miesto pod slnkom a lepšie vyhliadky do budúcnosti. A to, ako vieme, sa naozaj neujdú každej.

„Samozrejme, všetko je individuálne, no žena šéfka má vlastne tri možnosti. Bude na svojich podriadených mierna, pretože sú to ženy, alebo bude na ženy príliš tvrdá alebo napokon bude jednoducho spravodlivá, čo je utopická situácia, o ktorej dosiahnutie sa bude usilovať subjektívne a subjektívne tak stále bude vnímaná aj samotnými podriadenými. Ženy v podobnej pozícii reagujú rôzne - niektoré sa snažia vcítiť do ťažšej, nerovnej cesty, ktorou prechádzajú ich kolegyne.

Tlak spojený s väčšou pozornosťou však naozaj môže viesť práve k syndrómu včelej kráľovnej, ktorý sa prejavuje tým, že sa so ženami zaobchádza prísnejšie ako s mužmi. Manažérka potom dokazuje, že je tvrdou líderkou, funguje rovnako a o nič horšie ako jej mužskí kolegovia vo vyššom manažmente, a tak napĺňa obraz, ktorý sa prezentuje ako úspešný. Nie je tiež zriedkavé, že žena so syndrómom včelej kráľovnej tvrdí, že jej podriadení odvádzajú menej práce - jednoducho preto, že ona sama musela pracovať tvrdšie ako muži, aby dosiahla kariérny postup. Vedúca žena sa tak ocitá v sieti rodových stereotypov. Pritom principiálne včelie kráľovné nemajú za cieľ byť nepriateľské. Len sa snažia nejakým spôsobom vyrovnať s rodovou diskrimináciou, ktorej samy museli čeliť,“ objasňuje psychologička Dana Poláková.

Ako s tým teda pracovať a dá sa to vôbec? „Aj tento problém by mal byť trochu širšie uchopiteľný celospoločensky, pretože tu viac závisí od toho, či je potrebné napraviť prístup takýchto žien vo vedúcich pozíciách alebo rodovo podmienený systém, ktorý udržiava nerovné príležitosti a neprimeraný tlak na ženy. Syndróm včelej kráľovnej nespôsobuje rodovú diskrimináciu, skôr je jej priamym dôsledkom. Čomu však neprispieva, je odstraňovanie prvkov mizogýnie zo spoločnosti. „Aj prítomnosť včelej kráľovnej v kolektíve vytvára a udržiava toxické a nebezpečné prostredie, ktoré je založené na nenávisti a v neposlednom rade vytvára výživnú pôdu pre rast a bujnenie mizogýnie – nenávisti mužom voči ženám. Keď muž vidí, ako si do inej „kopne žena“, nemá dôvod to neurobiť aj on. V smere od žien k ženám však hovoríme o takzvanej internalizovanej mizogýnii,“ hovorí psychologička.

Spoznať ju v praxi nie je vôbec ťažké, koniec koncov sú jej plné nielen pracoviská, ale aj ženské kruhy, ihriská či ulice naplnené náhodnými okoluidúcimi. „Môže ísť o zdanlivo nevinné poznámky. Napríklad, že zhadzujeme iné ženy, pretože sa príliš zaujímajú o módu alebo mejkap. Odvetvie krásy je vo všeobecnosti vnímané ako povrchné a tento prívlastok pripisujeme ženám, ktoré sa starajú o svoj vzhľad. Prispieva sa tak k stereotypom, ktoré vznikajú v dôsledku patriarchálnej spoločnosti. Často sme svedkami toho, ako sa ženy podieľajú na bagatelizovaní a normalizácii násilia, či už domáceho, alebo sexuálneho, a to priamym alebo nepriamym obvinením obete. Pomerne dobrým príkladom môže byť ponižovanie žien, ktoré mali viacero sexuálnych partnerov,“ vysvetľuje psychologička. Na druhej strane sú znevažované aj ženy bez sexuálnej skúsenosti. Aj to príkladom toho, že kto chce nenávidieť, dôvod si nájde vždy.

Často sa to pritom môže začať hrdým vyhlásením – ja nie som ako iné ženy. Podľa psychologičky je problém už aj v tomto paušalizovaní a škatuľkovaní. „Žena môže mať rada šport, romantické komédie, adrenalínovú jazdu, krikľavé lesky na pery, kvalitnú whisky aj rada plieť svoju predzáhradku. Môže v zaprášených teniskách behať po lese a potom stráviť víkend v luxusných kúpeľoch. Žiadna ľudská bytosť sa nezmestí len do jednej škatuľky a napriek tomu si ich tam radi alebo lepšie povedané rady ukladáme. Takáto internalizovaná mizogýnia je len formou ich ochrany v „mužskom svete“. Už samotné označenie ,vyber si ma, lebo len ja som lepšia než ostatné‘ však možno z určitého pohľadu vnímať povýšenecky a aj ako prejav internalizovanej mizogýnie,“ dodáva napokon psychologička. Nuž teda naozaj platí - človek človeku vlkom, v tomto prípade - žena žene včeľou kráľovnou. A zmena by mala prísť v prvom rade našou zmenou. Aby sme sa pohli k sebe a nie opäť od seba.