Ste extrémne žiarlivá na jeho EX? Možno trpíte Rebecciným syndrómom!

Nikto nevie tak pohotovo reagovať ako Linda. Pamätáš, ako sme sa vtedy na splave nasmiali? Tá ale bola číslo! Po tom vašom rozchode bola smutná, škoda, že to nevyšlo. Ale predstav si, v lete precestovala pätnásť európskych krajín za šesť týždňov. A vieš, že teraz jej ponúkli prestížnu stáž v Austrálii? Nuž, to dievča sa nezdá. Ale zdá a zdá sa až pričasto. Bývalé nášho súčasného sú jedna veľká kapitola, o ktorých by každá z nás vedela napísať knihu. Vlastne, načo by sme to robili, keď už jedna skvelá vyšla. Konkrétne gotický román spisovateľky Daphne du Maurier z roku 1938, ktorej (neživá) hrdinka Rebecca sa nestala len kultovkou našej knižnice, ale dala aj meno chorobnej retroaktívnej žiarlivosti – Rebeccinmu syndrómu. Kto ju čítal, zaloví v pamäti a spomenie si, aký tieň dokázala na prvý pohľad dokonalá prvá manželka vrhnúť aj po svojej záhadnej smrti na nový vzťah Maxima de Wintera. Že to poznáte? Nuž, možno ste aj vy nastúpili na húsenkovú dráhu s názvom Rebeccin syndróm.

Znovuzrodenie v priamom prenose
Všetky vieme, že žiarlivosť je veľmi škaredá vlastnosť, ale nech hodí prvý kameňom ten, kto sa s ňou nikdy ani v najmenšom nestretol. Napokon, je celkom prirodzené, že netúžime počúvať, aká zlatá, skvelá, vtipná a krásna bola jeho ex, pretože to my chceme byť tie lepšie, krajšie a milovanejšie. Lenže retroaktívna žiarlivosť, to je už vyšší level bežnej žiarlivosti. Má celkom iné príznaky aj dôsledky a poľahky nielenže naštrbí, ale priam usmrtí aj ten najperspektívnejší vzťah. Nežiarlime totiž len na partnerovu ex a na všetky pekné chvíle, ktoré ich dvoch v minulosti spájali, ale žiarlime na všetko, čo preňho mohla stelesňovať. Lustrujeme jej sociálne siete, pátrame po spoločných známych, vypytujeme sa na ňu partnera, prechádzame si jej profil na LinkedIn, skrátka sa hráme na detektívky. A aj keď patrí do minulosti, my ju z nej úspešne vyťahujeme a „resuscitujeme“. Porovnávame sa s ňou viac, ako je zdravé a postupne neochotne presviedčame samy seba, že ona bola tá atraktívnejšia, šikovnejšia a sexuálne zdatnejšia. A čím viac porovnávame, tým sme si istejšie, že na pani dokonalú hádam nikdy nebudeme mať. Zožierané nekontrolovateľnou obsesívnou žiarlivosťou sledujeme, ako naše sebavedomie spoločne so sebaúctou definitívne odchádza „do večných lovísk“. To bol aj prípad Renáty. Píšeme bol, pretože sa s partnerom rozišli. Ako inak, pre retroaktívnu žiarlivosť.

„Dali sme sa dokopy cez spoločných známych, stačil jeden predvianočný žúr a Nový rok sme už oslavovali ako pár. Michal bol pár mesiacov po rozchode, no zdalo sa, že svoju ex má vyriešenú. Nemali žiaden kontakt, ale Diana aj tak, keďže stále čiastočne patrila do partie, bola ústrednou témou rozhovorov. Ako sa má, či s niekým randí, ako sa jej darí v práci, s kým bola na káve, kam ide na dovolenku, že začala cvičiť a robí si postgraduál. Nemusím hovoriť, že mi to liezlo pekne na nervy. Až tak, že som postupne prestala mať záujem o návštevy Michalových priateľov, ktorí jej nekonečný rad predností ustavične vyťahovali. Potom sa pridala aj potenciálna svokra, ktorá dokázala spievať o Diankinom kulinárskom umení ešte celé mesiace potom, ako sa rozišli. Cítila som, ako ma zožiera závisť, že nie som ako Diana, a žiarlivosť, ako všetkým naokolo zdanlivo chýba. Vlastne som sa cítila ako taká náhrada. Diana bola stále s nami, aj keď som ju nikdy naživo nestretla, ale čím viac som sa o nej dozvedala, tým viac som o nej chcela vedieť. Takže som, samozrejme, mala preštudovaný aj jej Instagram, odkiaľ na mňa vyskakoval môj súčasný priateľ v jej objatí,“ opisuje Renáta.

„Najhoršie bolo, že Dianka nebola dokonalá len v očiach kamarátov a príbuzných, ale aj ja sama som ju takú začala vidieť a žiarlila som ešte viac. Po čase som sa pristihla, ako Michalovi vyčítam, že je do nej stále zamilovaný, hoci on sám o nej nikdy nerozprával a ak, tak len vtedy, keď som ho k tomu nútila. Keď niekam večer išiel, hneď som ho tajne podozrievala, že má stretnutie s ňou a klame. Stala sa zo mňa regulárna stíhačka. Fakt by som to o sebe nikdy nepovedala. Žiaľ, neustáli sme to,“ hovorí Renáta, ktorá mala po rozchode ťažké depresie a dodnes navštevuje terapeutku. „Snažíme sa prísť na to, čo vo mne spustilo tú strašnú žiarlivosť a pracujeme na tom, aby som sa necítila ako obeť, čo je podľa terapeutky jeden z problémov, ktorý musím riešiť, aby som sa podobnému správaniu v budúcich vzťahoch vyhla.“

Instagram ako katalyzátor
Podľa psychologičky Veroniky Pastrnákovej z ENEF Consulting sa v súčasných vzťahoch objavuje Rebeccin syndróm čoraz častejšie a neraz môžu byť jeho spúšťačom aj sociálne siete. „Navzájom si vidíme do životov a zdieľame okamihy, ktoré boli predtým výsostne súkromné. Sociálne platformy umožňujú jednoduchý prístup k informáciám o bývalých partneroch, ich životoch, k starým konverzáciám, komentárom, a tým podporujú porovnávanie a prehlbujú žiarlivosť. Vieme sa dostať aj k fotkám z minulých vzťahov partnerov, a to môže viesť k obsesívnemu sledovaniu bývalých partnerov či porovnávaniu sa s nimi. Sociálne siete síce nie sú samotnou príčinou tohto syndrómu, ale niekedy fungujú ako katalyzátor, ktorý zintenzívňuje naše pocity a neistoty. Ľahko si vieme vyhľadať, či bývalá partnerka stále lajkuje fotky, ktoré partner pridáva, a problém je na svete. Tento fenomén je posilnený sociálnym kontextom, keď sú nám prezentované nerealistické štandardy vzhľadu, úspešnosti, ale aj vzťahovej dokonalosti,“ vysvetľuje odborníčka. Zaujímavosťou je, že hoci sa nám často podsúva názor, že žiarlivosť je najmä výsadou žien, dáta hovoria niečo iné.

„Výskum z roku 2017 na vzorke manželských párov v párovej terapii priniesol zistenie, že 79 percent mužov a 66 percent žien pociťovalo vo vzťahu žiarlivosť. Rebeccin syndróm môžu muži pretaviť do súťaživosti alebo do potreby „prekonať“ bývalých partnerov. Ženy môžu zas napríklad intenzívne vyhľadávať informácie o starých vzťahoch. V oboch prípadoch je kľúčovým faktorom pre zdravý vzťah dôvera, otvorená komunikácia a vzájomný rešpekt,“ hovorí Veronika Pastrnáková. Štúdie naznačujú, že žiarlivosť vo vzťahu je pomerne bežná, často sa však vystupňuje, ak máme nízke sebavedomie alebo skúsenosti s partnerovou neverou z minulosti. Ako upozorňujú odborníci, prehnaná retroaktívna žiarlivosť môže zamávať aj s naoko stabilnými vzťahmi. Medzi typické príznaky patrí: fixovanie sa na partnerovu minulosť, sústavné spochybňovanie jeho lásky k vám, detailné pátranie po partnerových romantických vzťahoch, ale napríklad aj pociťovanie úzkosti či ohrozenia, ak príde reč na predchádzajúce vzťahy alebo sexuálne skúsenosti.

V prípade Rebeccinho syndrómu teda hrozí, že pre neustále porovnávanie sa s bývalými partnerkami budeme vytvárať napätie, ktoré v konečnom dôsledku naruší komplexnú dynamiku vzťahu. „Syndróm často spôsobuje, že zainteresovaný partner sa viac sústreďuje na minulosť svojho partnera než na prítomnosť vo vzťahu. Druhý partner sa môže cítiť frustrovaný a nepochopený, a to môže viesť k zvýšenej podráždenosti, sklamaniu alebo odcudzeniu. Bez adekvátnej odbornej intervencie, teda individuálnej alebo párovej terapie, môže tento problém prerásť do nedôvery a, áno, môže mať devastačný vplyv na stabilitu vzťahu. Aby bola vo vzťahu rovnováha, je dôležité zamerať sa na prítomnosť, budovanie dôvery a sebahodnoty,“ radí psychologička Veronika Pastrnáková.

Nechajte duchov v minulosti
Tak, ako hlavnú hrdinku v knihe Daphne du Maurier strašil tieň Rebeccy, bude partnerova minulosť poľahky mátať vás. A čím hlbšie v nej budete kopať, tým viac toho nájdete. To platí nielen pre vyzvedanie z prvej ruky, aká bola ONA a v čom som lepšia JA, ale aj pre digitálnu vzťahovú históriu. Tým myslíme všetky fotky, statusy, videá, tagy a pravidelné kontroly, čo je nové na jej profile. Pýtať sa? Áno, ale ani vy nemusíte vedieť všetky detaily jeho života. A už vôbec nie tie zo spálne. Jeden výskum z roku 2011 kládol respondentom otázku, prečo sa partneri vôbec vyhýbajú diskusii o minulých sexuálnych skúsenostiach a vzťahoch. Vedci na základe odpovedí zistili, že účastníci výskumu sa tejto téme vyhýbali preto, lebo spúšťala porovnávanie s exmilencami a oni sa tak cítili byť menej blízki svojmu súčasnému partnerovi a aktuálny vzťah im pripadal menej výnimočný. Čo z toho vyplýva? Že niekedy je naozaj lepšie nehrať sa na vzťahového archeológa a romantické artefakty nechať hlboko v piesku.

Vždy sa totiž nájde niekto, kto tu už bol pred vami, ale zároveň vy ste tá, ktorá aktívne prispieva k budovaniu hodnôt partnerstva. Ako dodáva Veronika Pastrnáková: „Môže byť ťažké nechať minulosť za sebou, ale je dôležité, aby neovplyvňovala váš súčasný vzťah. Otvorte sa svojmu partnerovi a spolu vytvorte bezpečný priestor pre úprimnú komunikáciu. Buďte k sebe trpezliví a navzájom sa podporujte. Dôvera sa buduje postupne a vyžaduje si úsilie od oboch partnerov. Rozhovory by mali byť empatické a bez výčitiek, aby sa predišlo pocitom viny či menejcennosti. Partneri by mali byť k sebe otvorení a úprimní a mali by mať stanovené hranice, čo je pre nich  ešte príjemné zdieľať a čo už nie. Obaja by sa mali sústrediť na jedinečnosť svojho vzťahu a vyhnúť sa porovnávaniu s minulosťou.“