Skutočný príbeh o tom, ako príšerne môže dopadnúť VALENTÍN: Uff, desivé!

Začnem tým, že peklo je určite dláždené dobrými úmyslami. S Romanom sme boli spolu štyri roky a prežívali sme obdobie absolútneho upadania do stereotypu, čo obom vadilo, ale nikto nevedel, ako to zmeniť.

Blížiaci sa Valentín som brala ako výzvu na super zážitok, a tak som pri surfovaní webom zabookovala na istom zľavovom portáli dve noci vo vinárskom domčeku na Morave.

Veľké plány som oznámila Romanovi, ktorý sa, ako inak, vytočil, pretože počas Valentína mali vo firme audit. Šéf ho však pustil. Nasledovali ďalšie depresívne úvahy o tom, že ak by bol na oddelení naozaj dôležitý, tak by si predsa nemohol vziať dovolenku počas auditu.

Štrnásteho ráno som sa zbalila, Roman sa nebalil, lebo tvrdil, že mu nič netreba, a s neutíchajúcim šomraním aspoň zaviezol nášho psa k svojej mame. Po dvadsiatich minútach mi zavolal a povedal, že sa musí na chvíľu zastaviť v práci, lebo šéf od neho potrebuje niečo veľmi dôležité, čo niekoľkokrát zdôraznil.

Celý deň som strávila v našej spoločnej četovacej skupine so svojimi dvoma najlepšími kamoškami. Jana je jogínka a éterická bytosť – išla na mňa s teóriou, že napätie treba predýchať. Alena je starý skeptik, bola presvedčená o tom, že Roman má minimálne milenku, lebo kto kedy musel ísť počas dovolenky do práce.

Neviem, ktorá ma vytáčala viac, tak som prešla k mojej overenej upokojujúcej činnosti – nakupovaniu cez internet. Keď som do virtuálneho košíka hádzala piaty top v zľave a zmierovala sa s tým, že nikam nejdeme, odbilo pol štvrtej a Roman bol doma.

- No čo, ideme už? Si pripravená? Niekde hlboko v sebe som ešte našla kúsok pokoja, usmiala sa, vzala tašku a vydala sa s ním na náš romantický valentínsky večer. Nadával na všetko a na všetkých. Vadil mu každý chodec na priechode, sneh popri diaľnici, v aute sa kúrilo buď zbytočne veľa, alebo bola zima.

Bol hladný. Smädný. Unavený. Stále som verila, že keď dorazíme, dáme si dobré víno a večeru, tak sa to všetko zmení a bude pohoda. Asi dvadsať kilometrov pred cieľom vyriekol osudnú vetu.

- Volala si tam?
- Nie. Prečo?
- Nie? Ty si si nečítala e-mail, že rezerváciu treba potvrdiť telefonicky?
- Nie nečítala.
- Takže sa sem trepeme zbytočne?

Povedzme, že to bol bod zlomu. Vykričala som mu všetko. Začala som tým, ako som sa snažila o niečo pekné, ako sa s ním nedá vydržať a zašla som aj do trinástej komnaty, keď som spomenula, že nenávidím nedeľné obedy u jeho matky.

Keď som rozmazávala to, ako sa jeho matka neustále pýta na to, kedy bude svadba, a on sa zakaždým tvári, že sa ho to netýka, zastali sme na križovatke v nejakom mini meste a ja som vystúpila z auta.

Pred tým, ako som tresla dverami, som mu zakričala, že toho mám dosť a kašlem na neho. Vonku pršalo a ako som tak zostala stáť na chodníku, všimla som si, že sa na mňa pozerá preplnená autobusová zastávka a nenapadlo mi nič lepšie, ako sa postaviť medzi nich a tváriť sa, že čakám na autobus.

Všetko som napísala svojim kamoškám a tie povedali, že na mňa čakajú v Bratislave, že sa mám vrátiť a zapijeme to. Čo iné? Našla som si spoj, na dva prestupy. Autobus, vlak, autobus. Za štyri a pol hodiny doma.

Navyše som očakávala srdcervúcu správu plnú prosieb a ospravedlní. Nechodila, ale ja som nechcela byť tá, čo napíše prvá. Keď som sedela vo vlaku, na ktorý som čakala hodinu na stanici s tromi bezdomovcami, zlomilo ma to a napísala som. Roman medzičasom prišiel domov a vlastne odpísal mi niečo v zmysle:

- Ty si chcela vystúpiť, tak čo som mal robiť?
- Niečo iné ako proste odísť? Čo keby sa mi niečo stalo?
- Ale prosím ťa, preháňaš.

Chlap, ktorý na začiatku nášho vzťahu čakával pred vchodom, kým som mu nedala vedieť, že sa mi nič nestalo cestou po schodoch na prvé poschodie. V poslednej správe som mu napísala, že budem u Jany a domov neprídem. Prečítal si to a neodpovedal. Pochopila som, že nemáme krízu, ale Romanovi som bola úplne ukradnutá.

Do Bratislavy som prišla asi o jednej ráno. Jana s Alenou na mňa čakali v aute a ochotne ma nechali vyrevať sa a vynadávať až od rána bieleho. Domov som sa vrátila s tým, že je medzi nami koniec, ale vo vnútri som stále dúfala, že teraz príde to veľké gesto a prosby o ďalšiu šancu.

Lebo jednoducho nie je možné, aby vás muž nechal po štyroch rokoch len tak ísť. Ale je. Romana najskôr prekvapilo, že som vôbec prišla, veď som predsa mala ostať u kamarátky, a potom poznamenal, že o všetkom rozmýšľal.

Prišiel na to, že mám naozaj pravdu, že mu na mne nezáleží, asi ma už ani nemiluje a bolo by fajn, keby som si našla nové bývanie, lebo byt je predsa jeho. Potom ma predsa len objal, chytil za ruku a dodal, že mi necháva psa, aby som sa necítila sama, on by na neho aj tak nemal čas.

Pred dvomi dňami som si predstavovala, že v tomto čase budeme jesť raňajky na „king size“ posteli, ale v realite som bola bez chlapa, bez bytu a asi aj bez sebaúcty.

Zostala som bývať u Jany, začala som chodiť na jogu a behať. Po polroku som zabehla jeden z mestských maratónov, na ktorom som spoznala svojho terajšieho priateľa. Poučená z minulosti som sa snažila Valentín ignorovať, nič neplánovať a ideálne sa tváriť, že som si ani nevšimla, že existuje.

Nedalo sa, lebo ma v rámci prekvapenia vzal do Benátok. V prípade, že váš Valentín dopadne akokoľvek, spomeňte si na to, že o rok to môže byť úplne inak.