Skutočný príbeh Slovenky Simony: Moja mama je toxická bytosť, ktorá ma dusila láskou

„Moja matka je toxická osoba. Dnes to už dokážem povedať bez toho, aby som sa zajakávala od plaču alebo by som sa pri tom triasla. V podstate celý môj život ma pod rúškom materinskej dobroty nútila veriť, že moje pocity, nech už sú akékoľvek, sú v daný moment neakceptovateľné, nesprávne alebo neslušné. Nikdy som sa nesmela hnevať, a to už vôbec nie na ňu. Automaticky sa spustila lavína predstieraného zhrozenia a citového vydierania o tom, ako ma nikto nikdy nebude mať rád a ako veľmi je zo mňa sklamaná a zarmútená. Vlastne ani neviem ako, ale podarilo sa jej naplniť mi hlavu negatívnymi myšlienkami. Postupným dávkovaním zakaždým, keď sa v mojom živote stalo niečo veľké. Úspechy v škole, v krúžkoch, v športe, všetko zľahčovala a tvrdila, že som vždy mala iba šťastie. To mi opakovala naozaj rada – máš viac šťastia než rozumu, ale nemysli si, nebude to tak celý život. Ty ešte veľmi padneš na hubu,“ vyznáva sa Simona.

Táto nezvyčajná podrývačská a zhadzujúca forma výchovy v nej postavila solídne základy nedôvery v samu seba, lability a strachu z nových výziev. „Zúfalo som sa snažila vymaniť z matkinej kontroly. Túžila som utiecť do internátu, no s argumentom, kto jej bude pomáhať, keď sa otec na nás po mojom narodení vykašľal, ešte aj za to som mohla ja, a čo by povedali ľudia, že ju tak skoro opúšťa jej jediná dcéra, som sa napokon nedostala ani za humno.“ Simone sa nakoniec podarilo „uniknúť“ z matkinho dusivého náručia do vysokoškolského internátu, na ktorý si však musela zarobiť, pretože si ho platila sama.

Mama totiž nechcela, aby študovala, veď je hlúpa a na vysokej také ako ona nepotrebujú, preto má radšej pracovať a podieľať sa už konečne finan­čne na chode domácnosti. To bolo len ďalšie trucovanie matky, ktorá v danej chvíli stratila hračku na manipulovanie. „Nič sa však prakticky nezmenilo. Trochu som sa postavila na vlastné nohy a sčasti som začala mať pocit, že by som ten život mohla predsa len zvládnuť. Tajne som dúfala, že ak na vlastných nohách naozaj vydržím stáť bez toho, aby ju to stálo peniaze či akúkoľvek energiu sa o mňa starať, bude spokojná a naše vzťahy sa upravia, ona však pokračovala. Nič jej nebolo dosť dobré, všetko som podľa nej kazila, z nijakej príležitosti som toho nevytrieskala dostatočne veľa a bola som len zasnená hlupaňa. To sprevádzalo aj moje zásnuby, svadbu, tehotenstvo a dokonca aj narodenie mojich dvojičiek. Ešte aj to mi „oplieskala“ o hlavu, či som sa zbláznila mať dve deti naraz, že netuším, čo materstvo znamená a ona mi rozhodne pomáhať nebude. Podľa mojej matky som si zničila život, no ja viem, že s deťmi mi doň vstúpilo obrovské požehnanie, ktoré si chcem chrániť, a to najmä pred ňou,“ priznáva Simona.

Až skúsenosť s vlastným materstvom a konfrontácia vlastných tráum z detstva nadobudnutých z leptajúcej matkinej lásky v Simone spustili maratón definitívnych obranných reakcií, a to aj za pomoci psychológa. „Pri tom, ako sa rozprávala s vnúčatami, teda mojimi deťmi, som cítila odpor a vracala som sa v čase o tridsať rokov späť. Mala som pocit, že ich musím brániť. Už to nebolo ako vyrážka na zadku, stal sa z nej životunebezpečný tumor. Vrátili sa mi myšlienky, od ktorých som už chcela mať definitívny pokoj. Prítomnosť matky som vnímala ako pomalé padanie do hlbokej studne sebatrýzne, v ktorej nie je nič okrem tmy a ľadovej vody, odkiaľ som sa ledva vydriapala. Dovolila som jej, aby ma opakovane tlačila k zemi a kopala do mňa citovým zneužívaním, a ani som si to neuvedomovala. Dialo sa to dlhé roky a zrazu sa skláňala nad mojimi deťmi a videla som, ako sa v nej štartuje rovnaká manipulácia, ktorej som ako matka musela zabrániť. Bola som svedkom, ako ich dokonca huckala proti ich milovanému otcovi, čo bol pre mňa absolútne varovný signál pretečeného pohára trpezlivosti.“

Simona vyložila karty svojich pocitov matke na stôl a postavila ju pred hotovú vec. Buď sa začne zo svojej toxicity „liečiť“ pod dohľadom odborníka, alebo ju zo života svojich detí jednoducho vyškrtne. „Strávila som veľa času svojho života v zármutku a hneve. Nedovolím, aby sa niečo také dialo mojim deťom. Náš domov chcem napĺňať láskou a harmóniou, nie stresom zo starej mamy. Našťastie mi je v tom manžel oporou a čosi ako materinské pochopenie som našla u svokry. Moja matka odmietla akceptovať moje požiadavky. Všetko sa snažila opäť otočiť proti mne a hrať obeť. Ale na to som si už zvykla. Takže momentálne majú moje deti len jednu starú mamu a som pripravená na fakt, že to tak možno bude už navždy,“ dodáva napokon odhodlane mladá žena.