Prečo ženy nenávidia iné ženy? Psychológia pozná odpoveď a šokuje vás!

Buďme k sebe chvíľu absolútne úprimné. Každá z nás iným ženám občas závidí alebo je na podaktoré bezdôvodne nahnevaná a nepatrične drsná. Medzi ženami je to (vraj) prirodzené a je aj pravda, že s tým má naozaj každá z nás nejakú životnú skúsenosť, či už z pozície “obete” alebo “vykonávateľky”. Nabobtnaná, trochu aj teatrálna a hlavne nefér kritika ostatných nás občas prevalcuje a stane sa na chvíľu stredobodom nášho života. Ale prečo? Je oslobodzujúca? Prináša či supluje to, čo nám v danej chvíli chýba? Je to vystrelenými šípmi hladkanie vlastného ublíženého ega? To je zlomok otázok, ktoré nenávisť medzi ženami kladie a na ktoré sme hľadali odpoveď s psychologičkou Danou Polákovou.

Mizogýnia je už chronicky známe slovo, no dá sa aj nenávisť žien voči ženám nazývať mizogýniou?

Pokiaľ hovoríme o sexizme alebo mizogýnii, častejšie to je vo vzťahu plynúcich od mužov k ženám. Avšak tieto rovnako hrozivé predsudky máme niekedy zvnútornené a my samé. A tu treba dodať že najmä bez toho, aby sme o tom vedeli, a deje sa tak už od útleho veku. V smere od žien k ženám hovoríme o takzvanej internalizovanej mizogýnií.

Ako ju spoznať v praxi? Čo už za internalizovanú mizogýniu možno považovať?

V praxi môže ísť o zdanlivo nevinné poznámky. Napríklad, že zhadzujeme iné ženy, pretože sa príliš zaujímajú o módu alebo make-up. Odvetvie krásy je vo všeobecnosti vnímané ako povrchné a tento prívlastok pripisujeme ženám, ktoré sa starajú o svoj vzhľad. Prispieva sa tak k stereotypom, ktoré vznikajú v dôsledku patriarchálnej spoločnosti. Často sme svedkami toho, ako sa ženy podieľajú na bagatelizovaní a normalizácií násilia, či už domáceho alebo sexuálneho, a to priamym alebo nepriamym obvinením obete. Pomerne dobrým príkladom môže byť ponižovanie žien, ktoré mali viacero sexuálnych partnerov. Je to bežné napríklad v náboženských inštitúciách, ktoré odsudzujú ženy, ktoré mali sex pred manželstvom, a panenstvo považujú za niečo "čisté a posvätné". Tento názor však nie je úplne výnimočný ani v sekulárnych spoločnostiach. Na druhej strane sú znevažované aj ženy bez sexuálnej skúsenosti. Aj to príkladom toho, že kto chce nenávidieť, dôvod si nájde vždy.

V čom je internalizovaná mizogýnia z pohľadu psychológie najviac škodlivá?
Vytvára a udržiava toxické a nebezpečné prostredie, ktoré je založené na nenávisti a v neposlednom rade vytvára výživnú pôdu pre rast a bujnenie mizogýnií – nenávisti mužom voči ženám. Keď muž vidí, ako si do inej “kopne žena”, nemá dôvod to neurobiť aj on. Nuž a vieme, že nenávisť voči ženám má reálne dôsledky, ako napríklad násilie páchané na ženách, a to v rôznych formách - psychické, ekonomické, fyzické, sexuálne. Konkrétnym a extrémnym príkladom môžu byť prípady znásilnenia alebo femicídy vraždy ženy alebo dievčaťa preto, že je ženského pohlavia.

Na tento problém a nenávistné prejavy žien do vlastných radov sa začali používať výrazy ako "pick me girls" ale čítala som už aj o “strážkyniach patriarchátu". V čom sa tieto jednotlivé pojmy líšia?

V rámci nejakej definície je to obsahovo veľmi podobné, aj tieto podvedome premietajú sexistické myšlienky na iné ženy, ale často aj na seba. Okrem toho, že sa navzájom zhadzujú, odsudzujú alebo porovnávajú, často sa domnievajú, že ženám vo všeobecnosti chýba logické myslenie alebo zmysel pre orientáciu, sú menej dobré v riadení, ich hlavnou úlohou je výchova detí a že sa zaujímajú len o kozmetiku a klebety. Smejeme sa vtipom o blondínkach, keď nejaké auto cúva dlhšie než sme ochotné čakať – určite za volantom sedí ženská. Za neverou nevidíme ani tak neverníka muža ako tú, ktorá ho zviedla inej a na ženy, ktoré doma nenavaria a neupracú, sa pozeráme cez prsty. Ak hovoríme o takzvaných strážkyniach patriarchátu, hovoríme o ženách, ktoré udržiavajú systém postavený na nerovnom postavení žien a mužov. Logicky by to malo byť v rozpore s ich vlastnými záujmami, ale často je to preto, že majú v tomto systéme určité výhodné postavenie.

Často to môže začať hrdým vyhlásením – ja nie som ako iné ženy. Je problém už aj v tomto paušalizovaní a škatuľkovaní? Veď ako sa hovorí – každý sme originál, nie?

Áno aj nie. Žena môže mať rada šport, romantické komédie, adrenalínovú jazdu, krikľavé lesky na pery, kvalitnú whiskey aj rada plieť svoju predzáhradku. Môže v zaprášených teniskách behať po lese a potom stráviť víkend v luxusných kúpeľoch. Žiadna ľudská bytosť sa nezmestí len do jednej škatuľky a napriek tomu si ich tam radi alebo lepšie povedané rady ukladáme. Takáto internalizovaná mizogýnia je len formou ich ochrany v "mužskom svete". Niektoré ženy sa ňou snažia dokázať, že škatuľky s predsudkami sa na ne nevzťahujú, niečo v zmysle - som iná ako ostatné dievčatá. Už samotné označenie "vyber si ma lebo len ja som lepšia než ostatné“ však možno z určitého pohľadu vnímať aj ako prejav internalizovanej mizogýnie. Môže pôsobiť paternalisticky a povýšenecky.

Zdá sa, že je to nezastaviteľný a dobre rozbehnutý kolobeh predsudkov a posudzovaní. Spomínali ste, že tieto predsudky máme v sebe od detstva. Ako vznikajú? Vieme na túto otázku vôbec odpovedať?

Áno, v detstve vzniká naozaj všetko, tam sa “učíme” myslieť, vnímať, cítiť. Preto je potrebné začať v otázke ženskej neprajnosti či dokonca nenávisti voči ženám práve v detstve. Drvivá väčšina nás v našej spoločnosti vyrastala v presvedčení, že najdôležitejší je mýtus "tradičnej rodiny". A tým nemyslím pojem tradičná rodina v takom zmysle, v akom je aktuálne zneužívaný a skloňovaný v gendrovej agende. Skôr ide o “modelovú situáciu” rodiny, ktorú tvorí silný otec čo číta noviny, pekná matka čo varí večeru a do toho sa jej pod nohy pletú dve ružovolíce deti. To je normálne, alebo teda aspoň taký je zvyk. Odtiaľ sa odvíjajú ďalšie zaškatuľkovania: muži sú inteligentní a silní, ženy sú pekné a starostlivé. Žena je predstavovaná ako opak muža - nelogická a iracionálna. Muž je rozhodný, aktívny a odvážny, žena je pasívna, emocionálna a nestabilná – veď chlapi neplačú a o niečom tak zbytočnom, ako sú emócie nehovoria. Muž má byť len "trochu krajší od čerta". Žena je zas "pekná ako obrázok". Len pre zaujímavosť, všimli ste si niekedy obsah detských knižiek, na ktorých vyrastala naša generácia, ako sú v nich zobrazené ženy? Väčšina z nich sa v obsahu rozprávky snaží najmä dobre sa vydať a žiť tak šťastne až do smrti. Všetci tieto stereotypy poznáme a vieme aj to, ako to vyzerá, keď im niekto nezodpovedá. Je urážkou, keď je muž zženštilý a žena "mužná". Muži sú priatelia na život a na smrť, keď sa nezhodnú, vykričia sa, podaktorí si aj dajú do zubov a vzduch sa vyčistí. Ženy však spolu intrigujú, klebetia alebo sa "správajú ako sliepky". V týchto prostrediach vyrastáme od narodenia, sme na ne zvyknutí, dnes sa nad nimi možno pousmejeme, detekujeme ich v našej výchove aj v správaní, ale ticho ich akceptujeme ďalej, uchovávame ich pre ďalšie generácie. Nenapadne nám, že by to malo byť diskriminačné. Akoby na povahe, charaktere, hodnotovom systéme nezáležalo. Pohlavie je jednoducho podľa našich stereotypov to najsilnejšie a to sa automaticky premieta aj do iných rovín života.

Z toho čo hovoríte zákonite vyplýva, že krehkejšie majú byť ženy a spoločnosť si to tak vlastne želá, a to aj na čele s nimi... Alebo nie?

Tak to do nás vtĺka spoločnosť, bez toho aby sme si to vôbec uvedomovali. Od narodenia sme teda konfrontované s názormi, ľudovými múdrosťami a mediálnym prostredím, kde byť ženou je dosť ošemetná a ťažká záležitosť. Nemáme sa snažiť vyrovnať mužom, ak chceme uspieť, je dobré vyčkať, taktizovať, "sedieť v kúte" a chytiť každú príležitosť za pačesy, lebo druhá už z mužského sveta prísť nemusí. Potom je jasné, že v "kúte" začína byť trochu tesno a musíme sa zbaviť našich konkurentiek. Nie je to priama hra, férový boj, my máme ženské zbrane, ktoré tasíme pred mužmi a iné, podstatne zákernejšie, pred ženami, ktoré tiež len čakajú na to, aby nám ukradli lukratívnejšie miesto pod slnkom a lepšie vyhliadky do budúcnosti. Lebo vieme, že sa neujdú každej.

Prečo to teda robíme? Naozaj je to len z rýdzo konkurenčného boja?

Jednoznačná odpoveď asi neexistuje, no keď kritizujeme iné ženy, chceme byť lepšie na ich úkor. Ukázať, že sme krajšie, lepšie matky, lepšie manželky, odvážnejšie milenky a dokonalé domáce.

Avšak niekedy to nevychádza na sto percent a chceme sa za to pomstiť iným ženám. Záludná otázka by mohla znieť - kedy sa my ženy budeme mať lepšie alebo tak dobre ako muži?

Keď pochopíme, že sme všetky na jednej lodi a zaslúžime si vzájomnú podporu a empatiu. Onoho času to pomenoval aj známy taliansky dramatik Carlo Goldoniho, ktorý vo svojej tvorbe tvrdil, že žena je vytrvalejšia v nenávisti, než v láske. Pekne to vidno na materinských príkladoch - žena matka so skúsenosťou rada nevyžiadané rady a kritizuje tie, ktoré ešte len opatrne vstupujú do vôd materstva. Dáva najavo svoju nadradenosť, neponúkam v pravom slova zmysle pomocnú ruku, hoci len v úsmeve, ale len vo vyzdvihovaní vlastnej dôležitosti a pocitu víťazstva. Keď to chcete vidieť v praxi, stačí navštíviť detské ihrisko, zaručene tam uvidíte jasný príklad zvnútornenej nenávisti žien voči iným ženám.

No a potom je tu ešte jeden fenomén, nie starý dlhšie než pár rokov, a to je internetový hejt, ktorý je zo strany žien smerovaný na adresátky ženského pohlavia pomerne drsný level.

Áno, psychológia si už všíma aj fenomény ľudského správania sa pod rúškom anonymity na internete, z ktorého sa stalo predimenzované miesto nenávisťou. V podstate aj v tomto prípade sa používanie ponižujúcich výrazov a komentárov ukrytých za “demokraticky vyjadrené názory” pramenia zo žiarlivosti – je to podobné ako napríklad podpichovanie fyzického vzhľadu medzi dievčatami. Neprimeraná kritika žien ženami v skutočnosti často pramení z pocitu nedostatočnosti v oblasti života, ktorú si vysoko cenia, Je to komplikovaný problém, pretože neexistuje žiadne priame riešenie a vlastne opäť ide len o odraz spoločnosti a zranenia jej jedincov.

O čosi špecifickejšie je to s nenávisťou k žene - šéfke. Tá sa už asi dopredu jednoducho musí pripraviť na eventuálne nerešpektovanie mužmi už lne preto, že je žena a prívrženkyne rovnakého pohlavia jej to asi tiež nie veľmi uľahčia.

V kontexte vysokého biznisu sa o ženskej nenávisti hovorí o syndróme Queen Bee. Samozrejme, všetko je individuálne, no žena šéfka má vlastne tri možnosti. Bude na svojich podriadených mierna, pretože sú to ženy, alebo bude na druhej strane "príliš tvrdá na ženy". Alebo bude jednuducho spravodlivá, čo je utopická situácia o dosiahnutie ktorej sa bude usilovať subjektívne a subjektívne tak stále nude vnímaná aj samotnými podriadenými. Ženy v podobnej pozícii reagujú rôzne - niektoré sa snažia vcítiť do ťažšej, nerovnej cesty, ktorou prechádzajú ich kolegyne. Tlak spojený s väčšou pozornosťou však naozaj môže viesť k syndrómu včelej kráľovnej, ktorý sa prejavuje tým, že sa so ženami zaobchádza prísnejšie ako s mužmi. Manažérka potom dokazuje, že je tvrdou líderkou, funguje rovnako a o nič horšie ako jej mužskí kolegovia vo vyššom manažmente, a tak napĺňa obraz, ktorý sa prezentuje ako úspešný. Nie je tiež zriedkavé, že žena so syndrómom včelej kráľovnej tvrdí, že jej podriadení odvádzajú menej práce - jednoducho preto, že ona sama musela pracovať tvrdšie ako muži, aby dosiahla kariérny postup. Vedúca žena sa tak ocitá v sieti rodových stereotypov. Pritom principiálne "včelie kráľovné" nemajú za cieľ byť nepriateľské. Len sa snažia nejakým spôsobom vyrovnať s rodovou diskrimináciou, ktorej samy museli čeliť.

Ako s tým teda pracovať?

Aj tento problém by mal byť trochu širšie uchopiteľný celospoločensky, pretože tu viac závisí od toho, či je potrebné napraviť prístup takýchto žien vo vedúcich pozíciách alebo rodovo podmienený systém, ktorý udržiava nerovné príležitosti a neprimeraný tlak na ženy. Syndróm včelej kráľovnej vlastne nespôsobuje rodovú diskrimináciu, skôr je jej priamym dôsledkom.

Dobre, ale nejaké tipy na to, ako skrotiť a ovládnuť vlastnú mieru nenávisti a pohŕdania voči iným ženám? Máte také?

Začať od seba. Aj podstatou tohto je vedomé obrusovanie hrán a cieľavedomá individuálna práca na sebe samej. Bojovať proti každodennému sexizmu, hovoriť a vyjadrovať sa proti normalizácii sexizmu, stereotypom a dvojitým metrom medzi mužmi a ženami. Uvedomovať si vlastné predsudky a snažiť sa s nimi pracovať. Vzdelávať sa, informovať a k iným pristupovať s vyššou mierou empatie. Je bežné, že vždy, keď stretnete inú ženu, zmeriate si ju a “pomenujete” si jej kvality, často najskôr tie, ktoré nie sú našou silnou stránkou, teda nastáva okamžité porovnávanie sa. Najčastejšie iných meriame fyzicky, duševne a sociálne. Fyzicky vidíme napríklad nádhernú postavu, bezvráskovú tvár, plné pery, mentálne – vnímame schopnosti – jazyková zdatnosť alebo nejakú odbornosť sociálne – napríklad finančnú nezávislosť. V týchto situáciach často radím, ak je na to samozrejme priestor, pýtať sa. Spýtajte sa krásnej úspešnej ženy ako si udržuje postavu, čoho sa pre jej dosiahnutie musela vzdať, ako si osvojovala cudzí jazyk, koľko to trvalo a akým rizikom bola sprevádzaná jej cesta k finančnej nezávislosti? Eventuálny dôvod na nenávisť z predsudkov pochopiť a vyvrátiť v samej sebe ako niečí osobnostný proces a výsledok dlhej cesty. Pri takomto rozhovore s najväčšou pravdepodobnosťou zistíte, že výsledky vášho úvodného merania daná osoba nedostala len tak zadarmo, ale zaslúžila sa o ne sama. Hovorí sa, že nenávisť často pochádza z nepochopenia a s tým sa nedá nič iné len súhlasiť.