Počas FIREMNÉHO VEČIERKU si ma šéf zavolal do kancelárie: Všetko sa to ZVRTLO tak rýchlo...

Keď mi roztiahol nohy, pevne som sa chytila okrajov stola. Jeho ruky boli hrubé, tvrdé, bez zaváhania vkĺzli pod moju sukňu. „Toto si chcem vziať už dlho,“ zašepkal mi do ucha, zatiaľ čo mi prstami skúmal každý citlivý kúsok tela. Vzdychla som. Nebola som schopná myslieť.

V tej chvíli som však spozorovala pohyb dole v hale.

Môj manžel. Hľadal ma.

Stál pri recepcii, rozhliadal sa. Hovoril so sekretárkou, či ma náhodou nevidela. Sľúbila som mu, že nebudem hore dlho a čoskoro sa vrátim.

A ja som bola tu, v kancelárii, prirážaná o stôl svojim šéfom.

Sklo v kancelárii bolo zvnútra priehľadné, ale zvonku tmavé. Nevidel ma. Našťastie. Šéf si všimol, že som sa prestala hýbať. Chytil ma pevnejšie, otočil ma tvárou k oknu a rozopol si nohavice. „Neboj sa,“ šepol mi do ucha, „on o ničom nikdy nebude vedieť.“ A potom do mňa prudko vnikol.

Zovrela som pery, aby som nestonala. Bola to kombinácia hrôzy a rozkoše, ktorú som nikdy predtým necítila. Jeho tvrdé pohyby ma tlačili o stôl, moje ruky sa šmýkali po hladkom povrchu. „Pozri sa na neho,“ prikázal mi. „Hľadá ťa. A ty si tu, so mnou.“ Srdce mi bilo tak silno, že som si myslela, že ma môj muž musí počuť aj zdola.

Šéf mi rukou vkĺzol pod blúzku, stlačil mi bradavku a jeho pohyby sa zrýchlili. Vedela som, že už čoskoro bude. A vedela som, že ja tiež.

A zrazu bolo hotovo. Cítila som, ako sa mu telo naplo, ako ma pevnejšie stistol za boky, ako do mňa vypustil celú svoju túžbu.