#Vzťahy a sex

Michalovová Katarína: Utrpením ku šťastiu

#Vzťahy a sex

Michalovová Katarína: Utrpením ku šťastiu

24.7. 2007 15:00 Dámy, dovoľte, aby som sa predstavila. Som Ing. Irena Sklárska, generálna riaditeľka. Mám všetko to, čo mnohé z vás nikdy nemali: eleganciu, vážnosť, nezávislosť, exkluzívny byt s výhľadom na hrad a v byte pohodlnú sofu, na ktorej po večeroch vášnivo vymýšľam nové marketingové stratégie. Bez zbytočnej skromnosti vyhlasujem, že som šťastná!

Sekretárka ma každé ráno s ústami plnými vlašského šalátu oboznamuje s osudmi Josého a Sereny z telenovely Utrpením ku šťastiu. Tí dvaja sa vraj striedavo milujú, rozchádzajú a udobrujú, potom do toho vstúpi Josého despotická matka, Serenin skutočný otec, bývalá milenka, duch strýka... a tak dookola si tam všetci svorne lámu srdcia a trpia až po 456. časť a potom žijú šťastne, až kým z tých svojich zlomených sŕdc všetci svorne nevykrvácajú.

Dnes ráno sa však sekretárka krčí za monitorom a vzlyká. V noci sa ten sviniar zbalil a ráno zdrhol. Že vraj si ju váži, lebo je matkou jeho detí. Dobre varí. Čistotná, spravodlivá, jednoducho – všeobjímajúci vesmír! „Napriek tomu, drahá, telu nerozkážeš...“
Sekretárka ma kmáše za rukáv: „Ten bastard! Po šestnástich rokoch manželstva mi zlomil srdce!“
Snažím sa vyjadriť jej účasť. „Je mi vás veľmi, veľmi ľúto...“ Až ma strasie, keď si uvedomím, že klamem. Nie, neľutujem ju. Sekretárka má neverného muža, nemožné decká, neveľký plat a neforemnú prdel... Má všetko to, čo som JA nikdy nemala!
Bože, dámy, veď ja jej závidím!

Radšej ju okamžite posielam domov. Takmer ju vykopnem z kancelárie, aby som sa z náhlej sebaľútosti nerozplakala. Hovorím jej: „Relaxujte. Choďte na masáž. Pozrite si Utrpením ku šťastiu...“ Potom obchádzam kancelárie svojich podriadených. Tu ich máme: Renátka milovala Ivana, ale Ivan miloval svoju kariéru. Zlomil jej srdce. Eva chodila s Rudom. Na farme v Írsku ho zbalil akýsi Sam. Zlomil jej srdce. Simona spáva s Adamom z marketingu, ale Adam si to na kopírke rozdáva aj s našou sexi upratovačkou. Zlomí jej srdce. A všetky si časom kúpia psa, Renátka už svojho jazvečíka Ivuška poctivo venčí.

Večer sedím v sofe a v dlani sa mi chveje whisky s ľadom. Nie, nie som šťastná! A prečo? Lebo meškám. Lebo mám 32 rokov a ešte nikdy som netrpela! Ešte nikdy som nemala zlomené srdce! To však musím okamžite napraviť. Lenže čo ak to nedokážem? Hlúposť! Keď to vie Serena a všetky moje podriadené, musím to zvládnuť aj ja! Poďme na to systematicky: 1. Najprv sa zamilujem do nejakého muža. 2. Následne ma môj tragický hrdina zradí. 3. A hurá! Zlomí mi srdce! Ešte zostáva vyriešiť problém so zvieraťom. Psy neznášam. Kúpim si andulku? Škrečka? Ale veď to je úplne jedno, aké zviera bude POTOM! Chcem teraz! Chcem bezodkladne a za každú cenu! Chcem, chcem, chcem! Chcem TRPIEŤ!

Postupujem podľa plánu. Po vyhodnotení odpovedí na môj inzerát si na zoznamke vyberám hrdinu, ktorý mne, Krehkejkvetinke, nechal tento odkaz: Krehka moja, cistu tuzbu tvojho srdca ti splnim. Znamenie: lev. Cinsky horoskop: drak. A jeho nick? Marlon... Asi netreba pochybovať o tom, že pochopil...

O pár dní sedíme nad čašou vína, chichoceme sa, zhovárame sa o svojich kariérach a mlčíme o veciach, pre ktoré sme sa stretli. Ja si ich však intenzívne predstavujem. Tento vysoký, čierny, voňavý chlap zo mňa doma strhne svetrík a všetko ostatné, zvalí ma na moju vyleštenú plávajúcu podlahu a vydláždi mi cestu priamo do pekiel!

Tak, už sme u mňa. Neváľame sa po zemi, sme pevne ako kliešte prisatí k sofe. Zrazu ma chytí za ruku a v návale úprimnosti sa mi predstaví. Z Marlona sa vykľuje Juraj. Kúsok čara sa hneď stratí, ale veď ja tiež nie som Krehkakvetinka. „Som Irena.“ Marlon, teda Juraj, je fascinovaný: „Irena?! To je osud! Skús hádať, ako sa volá moja mamička...?“

Namiesto vo mne sa Juraj celú noc vŕta vo svojej minulosti. V šťastnom detstve. V makových buchtách. V milovanej matke. Monológ ukončí nežným bozkom na čelo a pozvaním do kina. Teda, ten chlap vie ženu dobre ponapínať! Iba tá mamička mi tam akosi nesedí, ale to je možno šikovná súčasť stratégie temných hrdinov.

Stretávame sa každý deň. Nosí mi kytice zo suchých kvetov a pozýva ma na rodinné komédie. Po mesiaci sa odhodlá na tragickú melodrámu. Počas vrcholnej scény ma chytí za ruku. Je jasné, k čomu sa schyľuje. Pozývam ho k sebe. Žiadne strhávanie šiat a leštenie podlahy sa však nekoná. V spálni si zloží nohavice pekne na puky a – zhasne svetlo. Predohra trvá 5 minút a samotný akt 10 sekúnd. Ako pravý džentlmen sa mi po „tom“, ako „to“ on nazýva, ospravedlní. Po „Prepáč“ nasleduje „Milujem ťa.“ Zblbnutá z filmu o tragickej láske s Gary Oldmanom v hlavnej úlohe odvetím: „Me, too.“

Tak sa začína kruh kvetov, kina a nočného trápenia. Stále neprestávam dúfať, že ma zmákne, je to predsa lev krížený s drakom! Snažím sa temné sily prebrať k životu. Nahadzujem červené negližé. Potajomky objednávam pornokanál. Keď ho náhodou naladí, takmer skolabuje. Telefonuje do ústredia káblovej televízie, aby tam všetkým korektne, s výrazom blahosklonného pohŕdania, vynadal do úchylov, ktorí „počestnej žene proti jej vôli vnucujú filmy nízkeho vkusu!“ Potom ma s gestom hrdinského záchrancu pohladí po hlave a prehodí mi cez odhalené plecia huňatú deku. Od tohto traumatizujúceho zážitku sa mi ospravedlňuje nielen po tom, ale aj počas toho.

Teda dámy, takto som si to svoje veľkolepé utrpenie nepredstavovala! Nepadám pod tiažou nenaplnených vášní, neslzím do podušky od nenávisti, srdce sa mi neláme! Cítim sa ako pred infarktom. Iba moja sekretárka puká od závisti...

Po troch mesiacoch vlažného, ale z Jurajovej strany láskyplného toho, debát o géloch na matkine kĺby a na môj vkus príliš častého výskytu výrazov „rodinka“, „detičky“ a „hniezdočko“ v jeho slovníku, mu vo vrecku nahmatám červenú saténovú škatuľku. Otváram ju. Vesmír sa zaplní oslepujúcimi briliantovými lúčmi. Vydesená na smrť si uvedomím, že sa s tragikomickým hrdinom musím rozísť skôr, než predo mnou klesne na kolená a zajakavo odrecituje pár veršov zo Shakespearových sonetov...

Rozčúlene blúdim mestom a formulujem si prejav: „Juraj, prepáč... Prepáč, nezlomil si mi... Juraj, ak si si pod čistou túžbou môjho srdca predstavoval snubný prsteň, tak sme sa asi zle pochopili! Veď ty nie si žiaden Marlon, ale tuctový ženích!“

Spoza rohu na mňa zrazu niekto zhúkne. Dvadsaťročná sesternica s idiotskou prezývkou Škebľa a piercingom v jazyku. Za iných okolností by som sa jej oblúkom vyhla, teraz však chudobnej študentke vďačne vtisnem do dlane tisícku a vyplačem sa jej na hrudi. Navrhuje mi originálne riešenie situácie: „Ser na to a poď piť!“

Za iných okolností... Ale teraz seriem na to, volám taxík a vhupnem s ňou do študentskej krčmy. Pripadám si tu ako kráľovná dinosaurov, ale po piatej borovičke je to jedno. Škebľa pláva po miestnosti, s každým sa objíma, kecá a chľasce. Po chvíli ma tresne do chrbta a ukáže na mladého krásavca. „Vidíš hentoho? Spolužiak Chozé. Povedal mi, že ťa chce!“ Šokovane sa rozkašlem, oslepia ma slzy hrôzy. Škebľa ma pevne objíme okolo ramien, asi ma chce psychicky podporiť. Skladám si hlavu na jej plece. Namiesto vety „Ser na to“ mi v uchu zaznie mužný bas: „Si totálna, bejbe.“ Zízam na vyšportovaného a na mol sťatého Chozého, ktorého ruka mi pomaly kĺže od chrbta až k zadku. „Počkám ťa vonku, šťava.“ A vypotáca sa z dverí.

Neveriaco zaklipkám očami a ohúrene sa vypotácam za ním. Pod romantickým splnom mesiaca naštvane bľabocem, že „no dovoľte, aká som vám ja šťava, to si teda vyprosím, pane, ja som predsa – “ V polke vety ma zastaví, zarehoce sa a strčí mi jazyk do hrdla. Nohy mám zrazu rozklepané ako srnka. V hlave mi vybuchujú briliantové gejzíry. A vesmír sa plní lietajúcimi gombíkmi, suchými zipsami a telesnými tekutinami. Ó, Bože!

Ráno sa budím na úzkej posteli v jeho internátnej izbe. Chozé sa ako boh sexu rozvaľuje na chrbte, veľké ruky a ťažké chlpaté nohy má prehodené cezo mňa. Spokojne chrápe a stojí mu. Prechádzam si po modrine na stehne. Som to vôbec ja? Áno, som to ja! Ale, heuréka! Som nová! Som zamilovaná! Som –

„A ty si kto?“ ozve sa rozospato spomedzi podušiek.
„Ja? Som I... Som Serena.“
„Tak čau,“ podá mi ruku. A pretiahne ma.

Sme spolu každý víkend. Už tri mesiace iba samá Viedeň, Praha, kolotoče, tenisky a tričko pokvapkané farebnou zmrzkou. Zapletené vrkôčiky. Hlasný smiech a sprosté slová. A smiešne zúfalé smsky od Juraja... Baby, z toho sa poseriete! Chozé nerieši matku. Chozé nerieši globálne otepľovanie. Chozé nerieši absolútne nič! Chozé je študent telocviku a rieši iba šialený sex! Sama sebe sa musím vysmiať. Ja som predsa nikdy nechcela trpieť. Chcela som lásku! Vášeň! Intergalaktické orgazmy! A voilá, čistá túžba môjho srdca sa naplnila.

Dva dni mi nedvíha. Zlomil si nohu? Zrazila ho električka? Beriem si dovolenku a letím do našej krčmy. Azda tam zastihnem barmana, ktorý mi povie, čo sa deje. Na rohu ma niečo zastaví. Ale veď to je hlas môjho milého! On žije! Už-už sa mu vrhám do náručia, ale potom sa započúvam.

„Ty si taká šťavička, že dovidenia...“
Vystrelím spoza krčmy a vesmír sa mi rozmláti priamo pred očami. Vlhký jazyk môjho hrdinu sa hrá so Škebliným piercingom!
„Soráč, Serena! Ale ináč sa maj fasa, starká!“ Chozého posledné slová sa za mnou vinú ako jedovaté hady. Potkýnam sa o ne k autu. Nasadám. Štartujem. Letím. Zrazu je tma. Keď sa začne rozvidnievať, utrápene šepnem: „Mám zlomené srdce...“

„Ale čoby,“ ozve sa cynický hlas doktora. „Iba tri rebrá.“

Po mesiaci sa vraciam z nemocnice. Sedím v sofe a všetko ma bolí. Snažím sa dovolať tej svini Škebli, ktorá mi dlhuje tisícku. Najprv to dlho zvoní a potom na mňa zaškrieka odkazovač: „Serte na to a poďte piť!“ Nalievam si whisky. Zapínam televízor. Mali by dávať Utrpením ku šťastiu. Túžim hľadieť na hrdinku, ktorá trpí tak hrozne ako ja, ale mám smolu: vysielajú poslednú časť. José zdrapne Serenu za ruku a obaja sa s bláznivo šťastným rehotom rozbehnú v ústrety oranžovému západu slnka...

Civiem na škaredé ružové svadobné oznámenie pohodené na stole. Sekretárka konečne našla svojho hrdinu. Áno, je to Juraj. Nie, neľutujem ju. Ja jej závidím...
Takže čo ďalej? Andulky? Nie, tie škriekajú. Škrečok? Blbosť. Škrečky smrdia.
Ale, dámy, no tak. Som predsa Ing. Irena Sklárska. Mne pristanú elegantné zvery. Mne pristanú kultivované zvery!
Zajtra si kúpim bieleho koňa...

Diskusia  ()

Video

Diskusia
#evahriesnedobra