Láska mojej matky mi leptá dušu a pomaly ma zabíja!

Dať mame kvety a dopriať si spoločný dezert na Medzinárodný deň matiek, telefonovať si niekoľkokrát do týždňa, s láskou sa doberať alebo sa dievčensky zdôverovať jedna druhej, byť tu pre seba v zlom a v ešte horšom… Čo je na tom nepochopiteľné? Veď si porodila najlepšiu kamošku – vás – a nikto iný vo vesmíre to s vami nebude myslieť lepšie ako mama. Okej, ale čo ak to nie je pravda, a to ani náhodou?

V takom prípade je to ešte ťažšie a bolestivejšie, keď si jedného temného dňa uvedomíte, že prístav, ktorý predstavuje materinské objatie, je mýtus a vy ste ho v tej pravej hrejivej definícii nezažili. Konfrontujete to s okolím, kde to funguje, ako má, a pýtate sa, kde sa stala chyba, že vy ste duša leptaná toxickou matkou. Pravda je taká, že mnohé vzťahy medzi matkou a dcérou naozaj nevyzerajú ako romantizovaná filmová verzia rodiny, kde sa sila, múdrosť a dobrota dedia po praslici spolu s receptom na najlepšiu jablkovú štrúdľu. Nemálo dospelých žien má za sebou množstvo prebdených nocí, počas ktorých sa snažili prísť na to, ako si pri matke udržať úsmev na tvári a zdravú myseľ. Bojujú totiž s mrzutými ženami, ktoré podkopávajú ich sebaúctu, sú „spoluzávislé“ alebo opakujú toxické vzorce z detstva.

Najskôr by sme si asi mali zadefinovať, čo je len odraz zlej nálady alebo vrtoch jednej zo strán a čo už je „legitímna“ toxicita zo strany rodiča – matky. Psychologička Silvia Zholob v úvode upozorňuje, že to, čo platí v našom materinskom kontexte, je rovnako vlastné aj v prípade opačného pohlavia.

„Ľudia vyrastajúci odmalička v disfunkčných vzťahoch, založených na nezdravých vzorcoch správania, si často tento škodlivý charakter vzťahov neuvedomujú a vnímajú ich ako normálne. Napriek tomu sú takéto vzťahy veľkým zdrojom stresu, vnútorných konfliktov a majú na dieťa, a teda neskôr aj na dospelú osobu, traumatizujúci vplyv. Rodič, v tomto prípade matka, vedome alebo nevedome svoje deti nerešpektuje, nesleduje ich potreby ani primerané naplnenie ich túžob a prianí, ale prostredníctvom svojich detí potvrdzuje vlastnú hodnotu a napĺňa svoje potreby. Ak niekto prekračuje naše hranice, prípadne koná proti našim záujmom, normálnou reakciou je, že sa proti takémuto správaniu ohradíme. V toxickom vzťahu sú však hranice posunuté a reakciou na sťažnosti je práve toxické správanie. V prípade, keď ide o vzťah medzi rodičom a dieťaťom, je situácia posunutá ešte o faktor „hierarchie“ vo vzťahu, keď rodič by mal byť ten skúsenejší, zodpovednejší a mal by konať v prospech dieťaťa,“ hovorí psychologička a dodáva, že toxický prístup k vlastnému dieťaťu má rôzne formy a podoby, ani jednu z nich však nemožno označiť za príjemnú.

„Manipulácia, pasívno-agresívna komunikácia, psychické a niekedy aj telesné násilie, vytváranie emočne nestabilného prostredia alebo egocentrimus, v týchto prípadoch sa často objavuje aj takzvaný mikromanažment, prehnaná kontrola takmer každého aspektu života dieťaťa a snaha ho riadiť, prispôsobovať svojim predstavám o ideálnom stave vecí. V prípade nespokojnosti či neúspechu sa namiesto zdravej motivácie využíva hanba a vyvolávanie pocitov viny, prehnaná kritika. Konfrontácia býva často necitlivá, môže dochádzať k emočnému vydieraniu či, naopak, k ignorácii. S prihliadnutím na niektoré osobnostné predispozície môžu mať isté matky sklon k súpereniu, nezdravému a vzhľadom na situáciu nepriliehavému porovnávaniu sa s dcérou, čo je len krok od ponižovania,“ vysvetľuje Silvia Zholob. Inými slovami, je to akýkoľvek vzťah, v ktorom je ohrozená vaša pohoda. Zahŕňa to vašu fyzickú, duševnú a emocionálnu pohodu. Prvým signálom, že niečo nie je v poriadku, môže byť napríklad nervozita pred plánovaným stretnutím s matkou, nadmerná únava a nespokojnosť po takomto stretnutí, pretrvávajúci pocit, že nie ste dosť dobrá.

O toxických vzťahoch existuje mnoho mylných predstáv. Jedna z nich je, že toxické vzťahy sa môžu vyskytovať len v romantických partnerstvách. Každý medziľudský vzťah, ktorý je pre vás dôležitý, môže byť toxický, ak nie je založený na základoch vzájomného rešpektu. To zahŕňa romantických partnerov, ale aj rodinných príslušníkov, ako sú matky, a dokonca aj priateľov. To, že ste vo vzťahu, ktorý je toxický, neznamená, že niekto z vás je zlý človek. Najmä vo vzťahu medzi matkou a dcérou toxické správanie vyplýva z toho, že matka sa správa panovačne, pretože chce pre svoju dcéru to najlepšie, alebo preto, že dospelá osoba neúmyselne opakuje toxické vzorce naučené z vlastného detstva. Nemyslite si, že identifikovaním toxických vzorcov vo vašom vzťahu svoju matku urážate: pomáhate vám obom rásť ako ľuďom, ale zároveň tak môžete zamedziť tomu, aby ste mali pod kontrolou aj vlastné správanie, ktoré ste mohli nechtiac od toxickej osoby odpozerať.

„Samozrejme, že správanie, ktoré dcéra vidí vo svojej primárnej rodine, ako sa k nej matka správala a ako s ňou hovorila, ju môže ovplyvniť a podvedome preberá aj nezdravé vzorce správania. Ak vyrástla vo vzťahu, v ktorom ona napĺňala emočné potreby svojej matky a jej samej sa lásky a bezpečia nedostávalo, môže takéto deštruktívne a škodlivé vzorce prenášať ďalej do svojich dospelých priateľských a romantických vzťahov, ale, samozrejme, aj do vzťahu s vlastnými deťmi,“ vysvetľuje psychologička.

Nuž a aké psychologické faktory môžu prispievať k vzniku nezdravého až toxického vzťahu k vlastnému dieťaťu? „V prvom rade je to zrelosť a osobnosť matky. Toxické vzťahy sa vyskytujú u nezrelých, neistých osôb, ktorým chýba pocit bezpečia a lásky alebo u ktorých z odborného hľadiska môžu byť opísané narcistické či histriónske rysy, prípadne ide o inak špecificky štruktúrovanú osobnosť, môžu sa objaviť aj ako dôsledok vlastnej traumatickej skúsenosti.  A hoci tu hovoríme o toxických vzťahoch medzi ženami, myslím, že je vhodné podotknúť, že rovnako sa takéto vzťahy môžu vyskytovať aj u mužov. Človek vyrastajúci v takomto toxickom vzťahovom prostredí, ktoré však vníma ako bežné, si tento problém uvedomí niekedy až v dospelosti, pri osamostatnení, pri budovaní vlastných vzťahov. Matka sa snaží pokračovať v toxických vzorcoch a neakceptuje dcérinu autonómiu. Zaťažuje ju svojimi problémami, snaží sa udržiavať kontrolu nad dcériným životom a vzťahmi. Žiada si pozornosť aj v prípade, že na to dcéra aktuálne nemá kapacitu a v prípade nevyhovenia ju zahrnie výčitkami. Niekedy môže takýto vzťah ako problematický vnímať skôr okolie, priatelia či partner.“

Ako z toxického vzťahu s matkou von? Čítajte ďalej.>>>

To je otázka podobná tej známej – byť či nebyť. Povedať jednoducho dosť natoľko blízkemu človeku a oslobodiť sa od jeho „dobroty“ je ešte o čosi ťažšie než pri iných toxických vzťahoch. V tomto prípade, samozrejme, môže pomôcť rodinná terapia. Taká, akú poznáme v rámci pomoci v partnerskej či manželskej kríze. Aj tá môže matke a dcére dopomôcť lepšie vzájomne pochopiť ich individuálne pohľady na vplyvy, ktoré narúšajú ich vzťah aj celkovú situáciu. Podľa psychologičky je kľúčový prvý krok – pokúsiť sa vytvoriť si podporný systém, hovoriť o tom, čo cítite, a nebáť sa problém pomenovať.

„Prvý krok k zmene je uvedomiť si nezdravý vzťahový vzorec a odmietnuť sa na ňom ďalej podieľať. Prebrať zodpovednosť za svoj život, určiť si svoje priority a vytvoriť hranice, ktoré nie je ochotná prekračovať. Nemenej dôležité je podeliť sa o svoje rozhodnutie pre zmenu a dôvody, ktoré k tomuto rozhodnutiu viedli, s blízkymi, dôvernými priateľmi, prípadne si nájsť ako podporu odborníka, psychoterapeuta. Ak chce dcéra vzťah v istej akceptovateľnej miere zachovať, je potrebné si vymedziť jasné pravidlá a hranice, nabrať odvahu a porozprávať sa s matkou o tom, čo ju vo vzťahu trápi a čo by chcela zmeniť. Táto komunikácia by mala byť jasná a problémy zrozumiteľne pomenované. Nadmerné emócie, dvojznačné vyjadrenia ani výčitky pravdepodobne nebudú prospešné pre žiadnu stranu. A, samozrejme, treba sa pripraviť aj na spätnú väzbu, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou nebude najpríjemnejšia. Je možné, že kontakt sa obmedzí na nevyhnutné a jasne štruktúrované minimum. Zmena hraníc v takomto vzťahu nebýva ani jednoduchá, ani bezbolestná.“