Kontroverzný seriál The Idol: Lesk strieborného plátna s pachuťou šovinizmu

Vezmite najviac hot hviezdy, ktoré aktuálne kraľujú šoubiznisu a zároveň ešte nie sú filmovo prefláknuté. Pridajte esenciu správne submisívnej hollywoodskej rozprávky a lá Popoluška, k tomu scenár nadupaný sexom so zásunmi do všetkých možných (ženských) otvorov tela, kvapku machovskej manipulácie zaváňajúcej sexistickým kultom a celé to zaobaľte brutálnym balíkom peňazí. Recept na katastrofu alebo na úspech? Ťažko povedať takto jednoznačne, ale podobnosť so seriálom The Idol veru v tomto prípade nie je čisto náhodná.

Už prvé promo, ktoré malo navnadiť davy divákov na nový kontroverzný počin produkcie HBO hovorilo o „odhalených tajoch z útrob skutočného Hollywoodu“ či o „najodpornejšej lovestory z dielne chorých a zvrátených myslí tandemu Sama Levinsona a Abela Tesfayeho“. Ak by ste si ale túto obočie dvíhajúcu upútavku chceli pozrieť dnes, nenašli by ste ju. Akýsi posledný príčetný mohykán The Idol marketingu ju z Youtube stiahol.

Bol to práve Levinson, čo v procese nakrúcania prevzal tvorbu seriálu po režisérke Amy Seimetz. Dôvodom malo byť, že Tesfaye (vlastné meno The Weeknda, ktorý je hlavnou mužskou postavou a zároveň spoluautorom scenára seriálu) nebol spokojný so ženským pohľadom na Jocelyn (hlavnú hrdinku, ktorú stvárnila Lily-Rose Depp). Preto bolo nariadené opätovné nakrúcanie, ktoré si nový režisér veru dokorenil čo mu hrdlo ráčilo. Prvé morálne znepokojenie z obsahu a spracovania seriálu priniesol časopis Rolling Stones, ktorý uverejnil výpovede viacerých členov hereckého obsadenia a štábu seriálu. Tie sú, jemne povedané, zvláštne. Jeden z členov produkcie o Levinsonovom prístupe k seriálu uviedol, že to boli fantázie o znásilneniach, ktoré toxickí muži bežne mávajú. Žena pritom nenamieta, lebo jej to „psychicky pomáha,” a tak sa za ním vráti zase, aby dostala svoju potrebnú dávku „pseudomedicíny“. Za všetky režisérske nápady spomeňme jeden, s ktorým sa režisér pomerne dlho pohrával. Jocelyn mala vo vagíne nosiť vajce tak, aby jej nespadlo, ani neprasklo. Ak by sa to totiž stalo, Weekndova postava by ju odmietla znásilniť, čo by ju viedlo k tomu, aby ho napokon sama o znásilnenie prosila. Pokojne si tento réžijný zámer prečítajte znova, vieme, že raz nestačí. Mimochodom, pri predstave potenciálu mozgu, ktorý toto vymyslel aj Andrew Tate musí blednúť závisťou. Dôvodom, prečo sa však táto myšlienka napokon do seriálu nedostala bola logistika a hľadanie spôsobu, ako scénu realisticky nakrútiť. Istý člen štábu k tomu dodal – „bolo to niečo ako porno so sexuálnym mučením“. A k tomu pár dobre vykreslených stereotypov, v rámci ktorých mužské postavy (dokonale oblečné a vyžehlené) ovládajú s prehľadom nie len seba, ale aj krehké ženy, zatiaľ čo tie sú sporo odeté aj keď netreba a dychtivo či blahosklonne si užívajú a pýtajú sexuálne násilie, ktoré na nich muži tak ochotne, s terapeutickou pachuťou vykonávajú. Veď bez neho by neboli schopné hádam ani prežiť.

Po premiére The Idol, ktorej Cannes tlieskal postojačky, mnohí kritici automaticky prirovnávali tento seriál k práci, ktorú Levinson odviedol na Euphorii. Aj ten bol ostro kritizovaný práve pre šovinistickú a prehnane sexuálnu atmosféru, v ktorej sa Euphoria nesie. Lily-Rose Depp si ale prácu s Levinsonom, paradoxne, nevie vynachváliť. Jeho zjavne šovinistický zámer s prvkami mizogýnie obhajuje a tvrdí, že pri spolupráci s ním cítila „podporu" a „rešpekt". „Sam je z mnohých dôvodov najlepší režisér, s akým som kedy pracovala. Nikdy som sa necítila viac podporovaná alebo rešpektovaná v tvorivom priestore, moje príspevky a názory boli prijímané a oceňované. Práca so Samom je skutočnou spoluprácou v každom ohľade - viac než na čomkoľvek inom mu záleží nielen na tom, čo si herci myslia o diele, ale aj na tom, ako sa pri jeho realizácii cítia.“ Zatiaľ je na svete šesť epizód, no v zákulisí sa vraj už šepká od druhej sérií. Áno, hodnotenia divákov, ktorí si dali tú námahu a zrecenzovali alebo aspoň ohviezdičkovali seriál po tom, čo ho videli (alebo predčasne vypli), nie sú až tak priaznivé, ako by jeho tvorcovia očakávali. Nuž, do dejín kinematografie sa The Idol skutočne zapíše a uvidíme, či len ako prvoplánovo šokujúce porno, ktorému musel uhnúť aj samotný príbeh. Alebo sa môže stať, že v ňom určitá divácka základňa nájde ešte iný rozmer či nebodaj skrytý potenciál. Pravdou zostáva, že The Idol je momentálne jeden z najdiskutovanejších, najkritizovanejších ale zároveň najsledovanejších titulov na HBO, a tam to celé začína a aj končí.

Aj vám napadlo, ako obdobná tvorba môže ovplyvniť mladých a decká, ktoré vypredávajú Weekendov koncert na počkanie a dychtivo hltajú každý instagramový príspevok oboch spomínaných hviezd v hlavných úlohách? Nuž, niekto im napokon bude musieť vysvetliť, že ženy nie sú sexuálne hračky, že análny sex nevystrábi človeka z nervového zrútenia, znásilňovačky neprinavracajú duševnú harmóniu a psychická choroba naozaj nie je sexi. Na vysvetľovanie by toho ale bolo z The Idol oveľa viac. „Mizogýnia je pojem vypovedajúci o postoji a hodnotách, ktoré sa následne premietajú do konania osoby, ktorá sa voči ženám správa nadradene, nenávistne. Zároveň odmieta či zosmiešňuje prejavy správania stereotypne vnímané ako ženské, ktorými sú napríklad citlivosť, či empatia. Dochádzať môže aj k sexuálnej objektivizácii ženy. Takéto postoje môžu byť výsledkom výchovy, kultúrneho vplyvu, či nejakej formy vlastnej neistoty. Nie je výnimkou, že do istej miery sú prvky mizogýnie prijímané aj niektorými ženami, a to často v snahe vyhovieť a byť úspešná v patriarchálne nastavenom systéme. Prezentovanie takéhoto správania v médiách, film nevynímajúc, nie je však žiadnou novinkou, a tak, ako sa to v súčasnosti deje cestou filmu a sociálnych sietí, aj v minulosti mali tieto myšlienky svoje platformy, rečníkov, poslucháčov ale zároveň (a to je dôležitý bod) kritikov, a to aj zo strany mužov. Nebezpečné však nie je len normalizovanie sexuálneho násilia a nezdravých spôsobov zvládania záťaže či stresu, ale tiež romantizácia duševných porúch. To, čo je možné robiť, je dostávať do povedomia aj zdravšie a zrelé vzory mužských hrdinov, dávať im viac priestoru v kinematografii, v médiách, podporovať schopnosť kriticky myslieť a nezabúdať na to, že v reálnom svete má každý čin svoj následok,“ vysvetľuje klinická psychologička Sylvia Godinová.

V ktorej skrini s kostlivcami zostalo zatvorené, kedysi pomerne hlasné, hnutie #MeToo? Ešte pár mesiacov dozadu svet zaplavili svedectvá a príbehy hollywoodskych herečiek, ktoré odhalili skutočné zákulisie a obete, ktoré ligotavej práci priniesli. Reese Witherspoon priznala sexuálne napadnutie istým režisérom, keď mala len 16 rokov. Nebol to ojedinelý incident. Rovnako strašné, ako samotný čin je ale aj hnev agentov a producentov, ktorí jej prikázali o všetkom mlčať a jedným dychom dodali, že či sa jej to páči alebo nie, mlčanie je súčasť jej práce. Jennifer Lawrance dostala ešte ako dieťa od producentov za domácu úlohu schudnúť za dva týždne 15 kíl, inak si v danom filme nezahrá. Keď sa spýtala režiséra, ako to má podľa neho urobiť, povedal jej, že sa má na to vykašľať, poje*ateľná dosť. No a keď Mila Kunis odmietla v rámci promovania filmu fotiť erotické fotografie pre pánsky magazín, dozvedela sa, že ak sa nepodvolí, v L.A. si už ako herečka neškrtne. Zrazu hovoril každý a svet čakal na hollywoodsku revolúciu. Zdalo sa, že spolu s rozviazaním jazykov sa vo filmovom svete nastavujú nové pravidlá pred kamerou, ale aj za ňou. Čo sa ale v skutočnosti po vypuknutí kauzy Weinstein udialo? „Myslím, že po tejto kauze a sformovaní hnutia #MeToo sa veľa vecí upratalo a muži sa snažia veľmi výrazne dávať si pozor na niektoré konkrétne veci, ktoré nie sú nejakým spôsobom prehnané, ale skôr normálne. Nie je to žiaden diktát pravidiel, je to skôr o pravej normálnosti, ktorá by mala byť bežná. Ak hovoríme o postavení žien vo filmovom priemysle, situácia sa určite zlepšila a zlepšuje. Tu rád pripomeniem aj to, že aj na Slovensku máme mimoriadne úspešné ženy – režisérky, ktoré majú výrazné úspechy na zahraničných festivaloch, ale aj na Slovensku v súvislosti s komerčnou kinematografiu. Zároveň vidíme, že posledný ročník najväčšieho filmového festivalu - v Cannes, vyhrala opäť žena režisérka, čo je príjemné. Posun rovnako nastal aj v rámci v oscarových nominácií a oscarových výsledkov, no stále je tu obrovský nepomer v súvislosti s postavením mužov v pozíciách ako napríklad filmový režisér,“ myslí si. Zmeny, ktoré sa v zákulisí Hollywoodu udiali nestačia. Ešte stále to vyzerá tak, akoby naďalej a neohrozene všetkými dôležitými nitkami v pozadí filmu pevne ťahali muži. „O filmovom priemysle sa dlhodobo rozpráva ako priemysle bielych mužov, dlhodobo je to dané tým, že americké filmové štúdiá, ktoré vznikli v Hollywoode pred sto rokmi, boli často tvorené práve mužmi. Bolo to, samozrejme, spojené aj s postavením žien v danej dobe, rodovou nerovnosťou, volebným právom žien a nástupom feminizmu, kedy sa postupne celá situácia začala meniť, a to aj v oblasti filmového priemyslu. Aktuálna situácia sa zlepšuje, je podľa mňa progresívna, no ale zároveň si myslím, že filmový svet v tomto čaká ešte veľa roboty na budovaní rešpektu, ktorý je veľmi podstatný preto, aby sa ženám v oblasti filmu, hlavne v oblasti kreatívnej stránky kinematografie, darilo viac. Viac z pohľadu zháňania peňazí na svoj film, z pohľadu uprednostňovania projektov a možnosti nakrúcať či realizovať filmy, aby nemali pocit, že toto je uzavretý svet pre mužských tvorcov,“ dodáva filmový publicista Peter Konečný.