Archív
Foto: Shutterstock
#Vzťahy a sex

Dana Hlavatá: Silné kafé

Archív
Foto: Shutterstock
#Vzťahy a sex

Dana Hlavatá: Silné kafé

2.4. 2008 15:00 Nič nie je nevyspytateľnejšie ako počasie a... osobná váha. Zastrčila som ju pod posteľ a celú zimu nechala hybernovať. Nepatrím medzi totálne ignorantky, ale snažila som sa na ňu myslieť s takým žoviálnym odstupom ako na výplatnú pásku. Nie, ty ma k slzám nedoženieš, namýšľala som si do chvíle, kým sa jarné lúče slnka neopreli do okien.

Cloniac si jednou rukou zrak, druhou som ťahala spod postele digitálnu váhu. Robilo mi to dosť veľké problémy. Otlak na bruchu mi musel nejaký recesista za pár mesiacov napumpovať, takže sa mi zarezalo do teplákov. Keď som teda vhupla na váhu, v hlave sa mi rozozvučali pondusovky. Neveriacky som si nasadila okuliare. To nie je pravda! To je optický klam a... a silné kafé. Ubitá vlastným poznaním som zliezla z váhy a zvalila sa v ťažkej depresii na posteľ.

Keď som sa vyplakala, prihovorila som sa zrkadlu (kozmetickému, na to veľké v predsieni som sa ani nepozrela): „Sú dve možnosti, ako z toho vybŕdnuť. Buď začneš cvičiť a prestaneš sa prepchávať ako taký syseľ, alebo si vymeníš celý šatník.“ Moje druhé ja sa zaškerilo. Vedelo, čo odvetím. Volím možnosť bé.

Nahliadla som teda do peňaženky a pochopila, že budem obiehať ako kométa všetky second handy, ktorým ja hovorím jednoducho sekáče. Už v prvom mi vyliezli oči z jamiek. Na vešiaku viseli rifľové šaty, vysnívané ešte od maturity. Predavačka bola zabratá do rozhovoru so subtílnou zákazníčkou. Na moje morzeovkové pípanie, či si môžem šaty vyskúšať, ani nemihla obrvou. Vešiak s mierne strečovými šatami som schmatla a vzrušene odkráčala do skúšobnej kabínky. S odhodlaním vykonať nemožné som ich na seba naťahovala celé dlhé minúty. Nakoniec sa mi to podarilo. Ocitla som sa však v črievku na jaternice. Zips na chrbte, ktorý sa tiahol od kostrče po krk, sa mi podarilo vytiahnuť do polovice. Potom sa tvrdohlavo zaťal. Prestala som dýchať, no on neustúpil. Nemienila som sa vzdať tak rýchlo, no cítila som, že ma sily opúšťajú. Pozrela som sa do zrkadla a videla som, ako modrám. Dolu dušou sa mi rozlial potok horúcich sĺz. No nič, dievča, musíš sama uznať, že je to nad tvoje sily. Bolo. Nezostávalo mi iné, ako sa z toho panciera vyprostiť. Ruky som si takmer vylomila, ale zips na chrbte nie a nie rozopnúť. Metala som sa v tej kabínke ako had. Keď som sa zohla, aby som ten prekliaty zips chytila do prstov, seklo mi v krížoch. Zrúkla som od bolesti, keď môj výkrik prehlušil iný.

„Ukradli mi moje šaty!“ rozčúlený hlas jačal ako cirkulárka. „Tu som ich mala zavesené, na vešiaku! Moje rifľové šaty!“ A vtedy mi docvaklo. V krutých bolestiach som sa snažila dostať zo šiat zákazníčky, ktorá si vlastné šaty zavesila na vešiak, kým si vo vedľajšej kabínke skúšala ktovieaký tovar. Zips v tom okamihu praskol, rozišiel sa a zo šiat sa vyliali všetky moje faldy. Zohnutá k zemi, držiac sa za kríže, som sa s vypätím posledných síl obliekla do košele po mužovi a nohavice na gumičku som si naťahovala za kvapkania znoja z čela. Z kabínky som vyšla nenápadne. Nik si ma nevšimol. Bodaj by áno, keď ma zlomenú v páse nebolo vidieť za plnými vešiakmi.

Na ulicu som sa vyšmodrchala tak rýchlo, ako sa dalo. S pohľadom zapichnutým do zeme som vletela rovno na vozovku. Brzdy zaškrípali a auto zaflekovalo. Šoféra som nevidela, lebo som sa nedokázala narovnať, ale počuť som ho počula:
„Chceš sa zabiť?! Ale nie pod kolesami môjho auta! Máš ty svedomie? Nastav si zrkadlo!“

Len to nie, prebehlo mi mysľou, no nakoniec som sa doň doma pozrela. A viete čo? Bolo to silné kafé. Tak teraz neviem. Mám dve možnosti. Buď začnem cvičiť a prestanem sa prepchávať ako taký syseľ, alebo si vymením celý šatník. Chvíľu mi trvalo, kým som prekonala samu seba, ale rozhodla som sa viac nepočúvať svoje druhé ja a cvičiť. A prestanem sa prejedať. Ak už pre nič iné, pre svoje vlastné svedomie a vedomie. A ešte pre čosi iné. Pre vlastné sebavedomie! To je silné... jarné kafé, čo?

Diskusia  ()

Video

Diskusia
#evahriesnedobra