Foto: Archív
#Vzťahy a sex

Dana Hlavatá: Ja nemám depku!

Foto: Archív
#Vzťahy a sex

Dana Hlavatá: Ja nemám depku!

7.12. 2007 14:00 Keď som ju zočila, nebolo kam uniknúť. Teda dalo sa – niektorými z dvier trolejbusu číslo 206, ale ja som už aj tak meškala. Klára, ten chodiaci hypochonder, chronicky sa sťažujúci na všetko a všetkých, zjastrila. Pohľady sa nám stretli a ona sa ku mne predrala pomedzi prales cestujúcich.

„To je hrozné, stoja ako primrznutí. Vidia, že si kliesnim cestu, ale oni sa krútia s tými ruksakmi na chrbtoch ako také ventilátory. Ako sa máš, dievča?“ spýtala sa ma Klára. Chcela som odvetiť, že keby mi bolo lepšie, už to asi nevydržím, no ona mi skočila do úsmevu.

„Ja som totálne na dne. Mám depku ako cirkusové šapitó. Náladu pod psa. Neznášam jeseň. Len čo začnú padať listy zo stromov, mne v celých chuchvalcoch vypadávajú vlasy. Cítim sa ako mangalica. A to nezjem viac ako jeden krémeš. Každý večer. Nič sa mi nechce. Keby som zjedla granuly pre myši, nebola by som viac otrávená. Životom. Ty to nemôžeš chápať, tebe je sveta žiť. Ale môj muž sa znovu oženil a predstav si, ten sviniar je šťastný, aby ho para tlačila! A keby si vedela, aký mám tlak. Aj papiňák by sa z neho rozdrapil. Bolí ma hlava, len čo ráno otvorím oči. A čo je najhoršie, stále sa mi chce plakať. Ešte ani pršať nezačne a ja už...“

Viac som nezvládla. Vypla som odposluch. Z Kláriných úst sa rinuli vety, ktoré som vnímala ako čiarové kódy. Vedela som si živo predstaviť, čo všetko dokáže Kláru rozladiť. Učiteľka v škôlke, ktorá nepovažuje jej päťročného diablika za génia, jej sestra, ktorá môže zjesť mamuta v aspiku a nepriberie ani na ušných boltcoch, chlapi, ktorí si viac ako „bacuľky“ všímajú usmievavé anorektičky, šeky, ktoré presvitajú cez škáročky poštovej schránky, peňaženka trpiaca akútnymi suchotami, vietor, preháňajúci sa za oknami, pohľad na zamilované páriky, ktoré sa v chladnom jesennom počasí túlia k sebe tak tuho, až človeku mráz šťastia skĺzne dolu chrbtom ku kostrči...

Neustále sa rinúce slová Kláry sa mi nielen od hlavy, ale aj od mysle odrážali ako pingpongové loptičky, keď trolejbus s odfukovaním stúpal do kopca. Splývali do masy, ktoré s mľaskotom bičoval jej jazyk a ja som pohľad upriamila na jej peknú tváričku. Jediné, čo prezrádzalo, že už prekročila tridsiatku, boli jemné vejáriky vrások okolo očí. Mám jej prezradiť, že na jeseň máme zvädnutejšie tváre z toho, že sa toľko neusmievame na slniečko a na všetko jednoduché a krásne alebo...
„Ozaj, a ty kam ideš?“ spýtala sa ma Klára tak artikulovane, že som hneď zbystrila pozornosť.
„Na konečnú.“
Klára zvraštila čelo, hrôzou sa jej rozšírili zreničky. Dobilo mi, čo si asi myslí, ale ani brvou som nepohla.
„Ale veď... veď tam je onkológia.“
Je, pomyslela som si a mlčky pritakala. A čo? Teda, aby ste rozumeli. Nemala som tam namierené. Na konečnej som sa mala stretnúť s priateľom, s ktorým sme si mali ísť opekať slaninku a zemiaky do záhrady jeho rodičov. Ale to som Kláre vešať na nos nechcela. Nechala som ju v tom, čo si ona myslí.
„Prepáč,“ naklonila hlavu k ľavému plecu a buchla sa s chabým úsmevom do čela. „Ja tu trepem o nejakej sprostej depresii a ty zatiaľ...“

Zatiaľ som Kláru nevyvádzala z omylu. Načo aj, keď sa jej v tom okamihu rozjasnilo. Možno sa mi tak podarilo ako psychologičke amatérke vyliečiť jednu jesennú depresiu. Klára možno nasilu, ale predsa len nasadila úsmev a ten jej nielenže pristal, ale jej ubral dobrých desať... no tak dobre, ale päť rokov rozhodne áno!

„To je hrozné, stoja ako primrznutí. Vidia, že si kliesnim cestu, ale oni sa krútia s tými ruksakmi na chrbtoch ako také ventilátory. Ako sa máš, dievča?“ spýtala sa ma Klára. Chcela som odvetiť, že keby mi bolo lepšie, už to asi nevydržím, no ona mi skočila do úsmevu.

„Ja som totálne na dne. Mám depku ako cirkusové šapitó. Náladu pod psa. Neznášam jeseň. Len čo začnú padať listy zo stromov, mne v celých chuchvalcoch vypadávajú vlasy. Cítim sa ako mangalica. A to nezjem viac ako jeden krémeš. Každý večer. Nič sa mi nechce. Keby som zjedla granuly pre myši, nebola by som viac otrávená. Životom. Ty to nemôžeš chápať, tebe je sveta žiť. Ale môj muž sa znovu oženil a predstav si, ten sviniar je šťastný, aby ho para tlačila! A keby si vedela, aký mám tlak. Aj papiňák by sa z neho rozdrapil. Bolí ma hlava, len čo ráno otvorím oči. A čo je najhoršie, stále sa mi chce plakať. Ešte ani pršať nezačne a ja už...“

Viac som nezvládla. Vypla som odposluch. Z Kláriných úst sa rinuli vety, ktoré som vnímala ako čiarové kódy. Vedela som si živo predstaviť, čo všetko dokáže Kláru rozladiť. Učiteľka v škôlke, ktorá nepovažuje jej päťročného diablika za génia, jej sestra, ktorá môže zjesť mamuta v aspiku a nepriberie ani na ušných boltcoch, chlapi, ktorí si viac ako „bacuľky“ všímajú usmievavé anorektičky, šeky, ktoré presvitajú cez škáročky poštovej schránky, peňaženka trpiaca akútnymi suchotami, vietor, preháňajúci sa za oknami, pohľad na zamilované páriky, ktoré sa v chladnom jesennom počasí túlia k sebe tak tuho, až človeku mráz šťastia skĺzne dolu chrbtom ku kostrči...

Neustále sa rinúce slová Kláry sa mi nielen od hlavy, ale aj od mysle odrážali ako pingpongové loptičky, keď trolejbus s odfukovaním stúpal do kopca. Splývali do masy, ktoré s mľaskotom bičoval jej jazyk a ja som pohľad upriamila na jej peknú tváričku. Jediné, čo prezrádzalo, že už prekročila tridsiatku, boli jemné vejáriky vrások okolo očí. Mám jej prezradiť, že na jeseň máme zvädnutejšie tváre z toho, že sa toľko neusmievame na slniečko a na všetko jednoduché a krásne alebo...
„Ozaj, a ty kam ideš?“ spýtala sa ma Klára tak artikulovane, že som hneď zbystrila pozornosť.
„Na konečnú.“
Klára zvraštila čelo, hrôzou sa jej rozšírili zreničky. Dobilo mi, čo si asi myslí, ale ani brvou som nepohla.
„Ale veď... veď tam je onkológia.“
Je, pomyslela som si a mlčky pritakala. A čo? Teda, aby ste rozumeli. Nemala som tam namierené. Na konečnej som sa mala stretnúť s priateľom, s ktorým sme si mali ísť opekať slaninku a zemiaky do záhrady jeho rodičov. Ale to som Kláre vešať na nos nechcela. Nechala som ju v tom, čo si ona myslí.
„Prepáč,“ naklonila hlavu k ľavému plecu a buchla sa s chabým úsmevom do čela. „Ja tu trepem o nejakej sprostej depresii a ty zatiaľ...“

Zatiaľ som Kláru nevyvádzala z omylu. Načo aj, keď sa jej v tom okamihu rozjasnilo. Možno sa mi tak podarilo ako psychologičke amatérke vyliečiť jednu jesennú depresiu. Klára možno nasilu, ale predsa len nasadila úsmev a ten jej nielenže pristal, ale jej ubral dobrých desať... no tak dobre, ale päť rokov rozhodne áno!

Diskusia  ()

Video

Diskusia
#evahriesnedobra