Rešpektuj svoje telo
Svoj „svetrík“, ktorý ti bol daný. Iný nemáš a je strata času zožierať sa tým, že iné majú oveľa krajšie „svetríky“. To sa ľahko povie, ale ťažšie urobí, že? Veľmi to totiž nepasuje do doby, v ktorej sa skôr hovorí: urob zo seba tú najlepšiu možnú verziu, zlepšuj sa, pome, pome, vpred. Ako sa v tom nájsť a prijať sa tak, ako ma cca pánbožko navrhol? Tatiana: „Krásne telo a pekná tvár nevydržia večne. Minulosť mi tiež pekne ukázala, že ak budem definovať svoju sebahodnotu len výzorom, zvýšenie hmotnosti alebo nová vráska sa stáva oveľa väčšou katastrofou ako zdravotný stav. A to ma naozaj zamrzelo a donútilo zamyslieť sa,“ povedala Tatiana.
„Chcem sa celý život nenávidieť, porovnávať sa, nepoznať svoju hodnotu, zakazovať si, trestať sa na úkor výzoru, ktorý je pre mňa neudržateľný a neprirodzený? Raz skrátka prišiel AHA moment a ja som si povedala nie a začala tieto veci meniť. Nie odvážne ani rýchlo, ale opatrne a jemne. Je to úplne v poriadku, pretože malý, čo i len jednopercentný posun za deň, dohromady hodí 365 percent na konci roka. Začala som vyhľadávať reálnych a úprimných ľudí, ktorí ma nepresviedčali o tom, že krása a štíhlosť mi zabezpečia úspech, viac kamarátov a rešpektu. Naučila som sa pracovať so svojím vnútorným kritikom, strachom a sebavedomím. Začala som sa viac starať nielen o svoju psychiku, ale aj telo, jesť dostatočne pestro a neubližovať si stále diétami. Taktiež mi veľmi pomáha, keď si veci racionalizujem. Všetci máme iné genetické predispozície, rôzne veľkosti, tvary aj farby pleti. Skúste sa na to pozrieť ako na veľkosť topánky. Máte tridsaťosmičku, povedzme. Keď majú v obchode len 39, stále ju môžete nosiť. Aj s 37-kou sa to ako-tak dá, možno sadne. Ak však zájdete do extrému, akým je pre vás číslo 30 alebo 45, nebudete sa cítiť dobre a ani funkčne. Zmeniť svoju postavu vďaka cvičeniu a strave je v poriadku, ale nikdy by sme nemali zájsť do neprirodzených extrémov.“
Nekompenzuj svoje emócie jedlom. O emocionálnom jedení vieme svoje a môžeme vám o ňom podať správu priamo z bojiska. Veď si to len predstavte. Druhý sviatok vianočný, všetci pozerajú Perinbabu prikrytí dekami a medovými rezmi a vy sedíte otočená chrbtom a píšete článok. Ťuk, ťuk, fňuk. Chcelo by to bolestné, že? Chcelo by to tanierik vianočných oblátok, ktoré sa tak krásne mrvia do klávesnice. Ak si zlepšíme ťažký deň koláčikom ku káve a odrazu sú akékoľvek svetové problémy o čosi znesiteľnejšie, je to O. K. Ale ak sa jedlo stáva naším jediným leukoplastom na každú ranku a nepohodlnú emóciu, nie je to v poriadku. Vypýtali sme si od Tatiany Kyseľovej pomôcku, ktorá nám môže pomôcť lepšie rozlíšiť fyziologický hlad od toho emocionálneho.