×
#Móda

Text, ktorý by si mala prečítať každá žena: Kedy skrátka musíme byť sebecké potvory?

25.7. 19:22 Označenie sebecká potvora je v tomto článku kompliment. Svätý grál. Veď vysvetlíme.

Sebec je ten, kto nehľadí na to, ako jeho správanie ovplyvní ostatných. No fuj! Lenže my sebectvo uchopíme inak. Dnes mu dáme aj iné mená. Sebectvo je aj to, keď samy SEBE sľúbime, že nebudeme potrebovať, aby nám ostatní schválili, po čom smieme túžiť, čo smieme chcieť, kam je vhodné ísť či nejsť. Nebudeme sa dokonca ani pýtať, či je kóšer cítiť sa tak či onak a či sme v poriadku.

To nič, to sa utrie

Umenie zdravého sebectva a sebalásky, ktorá je jeho rodnou sestrou, ovládame aj vtedy, keď sa vieme prijať aj s nedostatkami. Tak zhovievavo ako by sme to povedali malému zrútenému škôlkarovi, to povedzme aj sebe. To sa utrie. To sa stane. Takéto namrzené spovede ste už asi počuli: „Nevšimla som si, že malý je chorý a odviedla som ho do škôlky. Hovoril mi síce, že má zvláštnu chuť v ústach, ale dala som mu napiť a povedala som, že to prejde. O dve hodiny mi volala učiteľka, že má horúčku, kašle a mám si po neho prísť. Matka roka. No nie som krava?!“ Alebo: „Včera som piekla veľmi komplikovaný cheesecake, a keď som ho vyberala z rúry, vyšmykol sa mi na zem. Bola som na seba taká nahnevaná, aká som nemožná, že som schmatla kabelku, išla do obchodu, nakúpila ingrediencie ešte raz a urobila som ho znova. Just! Za trest. Za to, že som taká hrozná.“ Alebo: „Ráno som si napísala zoznam vecí, ktoré musím urobiť. Je päť hodín a ja mám z desiatich dve. Zvyšok bola prokrastinácia a kochanie tým, ako veľmi sa Charlotte Ella Gottová podobá na svojho otca. Povedzte mi len, ako môžem byť taká darebná...“ Cestné ťukance. Pokazené spotrebiče. Zabudnuté PIN-y. Milión ďalších hriešikov a hriechov, ktorých sme sa dopustili (často len preto, že sme preťažené a roztržité). Potom sa za ne trestáme a pýtame sa priateliek: „Povedzte mi, som už vážne na hlavu?“ Pýtame sa dovtedy, kým sa jedna z nich nenačiahne ponad kaviarenský stolík, nechytí nás za ruku a nepovie: „Nie si šibnutá. Nehovor tak o sebe. To sa stane. Radšej mi povedz, aký bol ten cheesecake a či z neho niečo ostalo.“

Najprv oni, potom ja

Ešte k sebaláske, ktorá sa spája so sebaúctou a s umením vidieť sa ako chybujúce stvorenie, a pritom si stále vážiť samu seba. Vidieť sa ako objekt hodný lásky. Áno, je to možné, aby si miloval takéto nemožné dievča. Možné je aj to, aby to dievča, ktorému padajú cheesecaky na zem a ktorému na parapete hynú izbové rastliny, dievča, ktoré nevie parkovať alebo má aktuálne hroznú prácu, ľúbilo samo seba. Som hodná všetkých tých dobrých vecí, ktoré na svete sú. Som hodná toho, aby som si vzala z misky najkrajšiu marhuľu a zahryzla do nej. A je ten pravý čas, aby som pouvažovala nad dedičstvom predkov, či náhodou nesmrdí zatuchlinou a či sa každú linku oplatí ťahať ďalej. Aj keď čo tam po predkoch, posvieťme si radšej na „predkyne“. Prababky, babky, tetky. Keď som sa raz zhovárala s etnologičkou Ivetou Zuskinovou o Vianociach, odbočili sme aj k jedlu a k ženám a k tomu, ako to vyzeralo so stolovaním pred sto rokmi na liptovskom vidieku: „Jedlo vždy chýbalo a odniesli si to najmä ženy. Muži sa museli najesť, deti tiež, ale na ženu sa nedbalo. Misa s jedlom sa postavila na stôl, za ktorým sedeli len mužskí členovia rodiny. Všetci jedli z jednej misy a ženy sa za jedlom načahovali spoza chrbtov svojich mužov. Museli opatrne niesť lyžicu k ústam, aby im polievka nekvapla. Staršie ženy z Liptova, s ktorými som robila etnologický výskum, mi potvrdili, že žena sa často najedla len vtedy, keď ju mal muž rád a od stola jej podal chlieb s kusom mäsa. Keď upiekla posúch, rozdelila ho a kus strčila pod vankúš, aby si ho neskôr mohla zjesť. Stávalo sa aj to, že gazdiná bola nútená ísť do rodičovského domu a poprosiť rodičov o kúsok chleba a mlieko. Ale na sviatky, či už Vianoce, alebo na Starý rok (starý názov pre silvestrovský deň), sa najedli všetci – aj ženy.“ Jasné, odvtedy sme prešli obrovský kus cesty a tento spôsob jedenia znie dnešným ušiam absurdne, smutne aj smiešne. Dôvodov, prečo si ženy skôr uchmatkávali, než sedeli za stolom, bolo, samozrejme, viac, nič nie je čierno-biele a rozčuľovať sa je zbytočné, kým nepoznáme celý obraz. Možno by nejaká praprababka povedala: Ále, prosím ťa, najedla som sa, kým som varila, a koľko už len ja toho potrebujem zjesť! Ale aj tak. Keď som etnologičku počúvala, premýšľala som nad vzorcom „najprv oni, potom ja“. Možno by si ho niektoré našli pod kožou aj dnes a možno sa ten vzorec nerealizuje len za stolom s pečeným kurčaťom na pekáči (komu pôjde stehno a komu stačí krídelko?), ale všade. Hovorí tá, ktorá dva mesiace každé popoludnie rátala matematiku zarovno s dieťaťom, lebo bola presvedčená, že prijímačky sú dôležitejšie než čokoľvek iné, a keď sa pri decku sedí, lepšie mu to páli. A táto osoba chce teraz kázať ostatným o tom, ako byť sebeckou potvorou (v tom najlepšom zmysle slova)... Sebecká potvora, ktorú mám pred očami, kým píšem tieto riadky, je žena, ktorá si dokáže vytýčiť zdravé hranice, pretože vie, že aj vďaka nim môže v sebe zhromaždiť dosť lásky pre ostatných. Taká, ktorá občas povie: Keď ma teraz chvíľu necháte tak a nič sa ma nebudete pýtať, o hodinu budem len vaša. Alebo radšej o hodinu a pol? Hovorím pritom o sebectve, ktoré nezotiera ľudskosť v nás, len si ním chránime zdroje.

„Happy hours“ pre SEBA

My totiž vieme, čo potrebujeme. Janka miluje strieľanie, preto potrebuje chodiť na strelnicu medzi podobne švihnutých. Táňa zase spievanie v zbore. Lenka je najšťastnejšia, keď sa môže rozložiť na svoju jogamatku. Na všetko toto potrebujete čas a ten nebudete mať, keď nebudete dostatočne sebecká alebo teda dobre – keď samu seba nepostavíte na prvé miesto. Vieme, aké je to ťažké. A veľakrát premýšľame, či to stojí za to. Napríklad keď momenty, ktoré si sebecky uchmatneme, nie sú dokonalé. Viete. Dvadsať drepov, pomiešať mäso, ďalších dvadsať, vypnúť ryžu. Od nejakého spočinutia v prítomnom okamihu to má ďaleko, hladina alfa je vzdialená, ale vy sa rozhodnete cvičiť aj v nedokonalých podmienkach, aj keď rodina chodí okolo a v hlave vám ide linka, že by bolo možno vhodnejšie ísť do záhrady, v ktorej potichu zrástol vinič s orgovánom do akejsi slávobrány. Cvičíte teda. A dobre robíte. Zvyknú si, že mama nemá len Emu, Lenku, Viktorka, tatinka a ryžu na sporáku, ale máva svoj „mama čas“. A vinič počká, keď mohol čakať doteraz. A preto pouvažujte, ktoré hodiny sú vaše „happy hours“, keď cítite najviac energie, a potom presne tie hodiny dajte sebe, svojmu projektu, práci, ktorá vás teší, rozhovoru s niekým, na kom vám záleží. Pohybu. Rýpaniu sa v zemi. Alebo čítaniu, skrátka hocičomu, čo robíte vášnivo rada. Pre niekoho sú to skoré rána, pre iného podvečery.

V ženskom kruhu

Sebecká bosorka sa v nás budí vtedy, keď je vo vzduchu nápad – počujte, ženy, kolegyňa by nám požičala chatu, nechce za to nič, ani len pokosiť tam netreba, ideme? Skúste si to doma vybaviť. Zarezonovalo vám to? Tak hádžte mikinu do tašky a štartujte metlu. Veď si to len predstavte: päť žien, nula detí, dve noci. Stalo sa mi to nedávno a mám len tie najlepšie spomienky. Sedeli sme pod prístreškom, odháňali mačku od susedov, prznili texty Nedvědových piesní, delili sme sa o kakaové rezy (áno, samé stužené tuky, tak ale čím iným vylepšíte instantnú kávu?). A zhovárali sme sa o tom, ako by táto dámska jazda vyzerala, keby sme boli vzali svoje milované deti. Mami, mami, Ninka spadla zo schodov… Mami, Vilo sa so mnou nechce hrať a sľúbil mi to… Mami, už mi dáš heslo na wi-fi? Čo budeme teraz robiť? „A tento dobrý keksík by nám zožrali,“ pokývala hlavou Hanka. Dôvod, prečo ženy potrebujú tráviť čas s inými ženami, už určite opísali profesori aj z Bostonu, ale my tie dizertácie hľadať nejdeme. Isté je, že ženský kruh – ale pokojne berieme aj lichobežník alebo osemuholník – je príležitosť, ktorú berieme, či máme pätnásť, alebo dvakrát toľko. Už sme iné, pravdaže. Už sa netešíme na to, že na chatu možno zavítajú chlapci z dolného konca alebo že ochutnáme niečo zakázané, ako to bolo kedysi. Plánujeme, že sa prerozprávame do bezvedomia a zasmejeme sa tak, že nás budú bolieť „sixpacky“. Tešíme sa, že sa vrátime do čias, keď bol svet gombička. Nie veru, dnes už sa nestane, čo sa stávalo vtedy, teda že sa Zuzka ráno „vychabre“ z postele, hľadaním podprsenky sa neobťažuje, decentne si osvieži tvár, na sobotňajšiu vrstvu maskary nanesie nedeľnú, ústa osvieži kultovým mätovým keksíkom a má po raňajkách. To boli časy, keď sme ráno nešmátrali po mobiloch na nabíjačkách, čo?

To je môj stôl

Mám biely pracovný stôl a za ním belasú stenu. Na poličke nad stolom kvet. Aj keď všetci vedia, že je to môj stôl, radi si zaň sadajú a robia svoje veci. Vôbec mi to neprekáža, prekáža mi len to, keď na ňom nechávajú stopy svojej činnosti od papierov až po lepidlá a štetce a z minimalistického ženského priestoru sa stáva dielňa. Že mám byt plný vizuálneho smogu? O. k., je nás tu veľa. Ale tento môj malý vesmír muži nedobyjú. To je moje.

Neprídem

Mám priateľku, ktorá na sebe vypozorovala, že jej prospieva, ak niekoľko dní pred menštruáciou a prvé dva dni cyklu zvoľní tempo. Viem, že prehovárať ju vtedy na kino či grilovačku nemá zmysel. Musí šetriť sily. Ona vie, prečo to hovorí. V čase, keď sa cíti (citujeme) ako vytrasená cigareta, je sama. Vždy, keď trénujem, ako sa hovorí nie, mám ju pred očami ako vzor pozitívnej sebeckosti. Alebo „self-care“, ako len chcete.

Toto som ja

Osho hovorí, že keby sme boli všetci dostatoční sebci a zároveň by sme boli vo vzťahu stopercentne otvorení, mali by sme „vystarané“. Znamenalo by to totiž, že sa budeme stretávať len s ľuďmi, ktorí presne tak ako my dokážu povedať, čo potrebujú, nič neskrývajú a hrajú s otvorenými kartami. Sú naplnení, aj preto už nemajú potrebu niekomu brať. Psychológ Lukáš Dastlík v jednej zo svojich prednášok hovorí: „Čo keby sme sa na sebeckosť nepozerali ako na niečo nepatričné, ale ako na schopnosť nebáť sa povedať svetu – TOTO SOM JA? Vy, ktorým sa to páči, ktorí ma takto beriete, poďte, ste vítaní. A s vami, s ktorými nerezonujem, sa budem snažiť dohodnúť.“ Pokojne a bez štipky rozdrapenosti. Ukázať sa svetu v autentickej podobe umožňuje, aby vzťahy vznikali aj trvali. Aby sa napríklad nestalo, že máte domček na dedine a hypotéku s niekým, kto je všetko, len nie rodený gazda. Potlačil v sebe svoju náturu a prispôsobil sa, aby dobre bolo. Ale ona si raz cestu nájde a možno to nebude pekné. Neukazovať SEBA sa neoplatí.

Reč je o sebectve, ktoré nezotiera ľudskosť v nás, len si ním chránime zdroje.

Pouvažujte, ktoré hodiny sú vaše „happy hours“, keď cítite najviac energie, potom presne tie hodiny dajte sebe, svojmu projektu, práci, ktorá vás teší, rozhovoru niekým, na kom vám záleží.

Text: Soňa Košíková

 

 

Video