×
#Móda

Odborník Robert Krause: TIETO znaky toxického vzťahu si treba VŠÍMAŤ!

26.1. 8:13 O tom, že aj z krízy sa dá poučiť, ako zvládať náročné obdobia, a prečo je pre nás také dôležité socializovať sa, sme sa v úvode roka porozprávali s uznávaným neuropsychológom Robertom Krausem.

Minulý rok patril k tým ťažším a na ľudí sa začalo valiť priveľa negatívnych správ – vojna na Ukrajine, potom zdražovanie a inflácia. Zdá sa, že mnohí sa na nový rok ani netešia, skôr sa obávajú, čo prinesie. Ako hodnotíte uplynulý rok vy?
Rok 2022 bol skutočne rokom učenia. Boli sme svedkami najmä pandemického učenia, následne prišla vojna na Ukrajine, neskôr inflačná kríza. Ľudia mali možnosť byť naraz v hlbšom kontakte sami so sebou. Z psychologického hľadiska je dôležité poznamenať aj to, že keď človek prechádza akýmikoľvek krízami, práve tie krízy v sebe nesú potenciál na rast. Ono vlastne akákoľvek forma učenia v sebe nesie priestor na ponaučenia. Je pravda, že z klinického uhla pohľadu sa zvýšila úzkosť, depresia, mnohí jednotlivci mohli trpieť postkovidovými syndrómami a okrem toho mnohí ľudia začali pociťovať strach z toho, aká budúcnosť ich čaká a ako bude vlastne vyzerať. Minulý rok však hodnotím ako učiace obdobie. Otázka je, koľko ľudí si zobralo z procesu učenia aj ponaučenia.Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré.

Čo nás teda pandémia či kríza mohli naučiť?
Niektoré kultúry označujú krízu dvomi znakmi. Jeden hovorí o ohrození a druhý zasa o príležitosti. My si môžeme vziať z posledného obdobia práve to, že nič nie je samozrejmé a veľa vecí v našom živote je veľkým privilégiom. Máte stabilnú prácu? Rodinu? Vzťah? Finančný príjem? To je privilégium, pretože mnohí nemajú ani to. Inými slovami, krízy nás vo finále pozývajú k tomu, aby sme my ako ľudia a zároveň ako spoločnosť narástli. Viete, ak si z kríz nebudeme brať ponaučenie, ale budeme ich vnímať ako ohrozenie, s vysokou pravdepodobnosťou nedokážeme krízy v budúcnosti zvládať efektívne a budeme ich vnímať ako niečo negatívne, ako niečo, čo nám v živote viac berie, ako dáva. Ale ak sa z nich poučíme, v budúcnosti môžeme nad vecami premýšľať inak a budeme v krízach hľadať priestor na osobný rast. Aj vďaka tomu sa spoločnosť dokáže ustavične posúvať.

V ostatnom čase sa pozornosť zameriava na mladých ľudí, pretože práve oni bojujú s úzkosťami viac, ako to bolo pred pandémiou. Čím to je?
Ak napríklad hovoríme o tínedžeroch, tak áno, je to pravda. Tínedžeri aktuálne žijú v digitálnej dobe a digitálna doba im dáva priestor na sebarealizáciu. Možno ešte nevnímajú inflačnú krízu alebo vojnu na Ukrajine tak ako ich rodičia alebo ľudia, ktorí sú od nich o pár rokov starší, ale kľúčové je napätie, ktoré sa v nich hromadilo a teraz sa nejakým spôsobom dostáva von – napríklad vo forme útokov na rovesnícke skupiny, na sociálnych sieťach či rovno vo forme šikanovania v školskom prostredí. Toto sú tie elementy, na ktoré treba viac dbať, a to nielen v rovine intervencie, ale aj v rovine prevencie. Pomáha aj rozhovor, rôzne diskusné fóra a, samozrejme, keď sa na tému pozeráme odborne a nie laicky.

A čo socializácia? Predsa len, ak sme si zvykli na komunikáciu v digitálnej rovine, niekedy je ľahšie človeku napísať správu než sa s ním zoči-voči porozprávať…
To je pravda. Keď sme sa po pandémii ocitli zasa tvárou v tvár, brali sme to ako niečo výnimočné a nie ako samozrejmosť. Aj kontakt s druhými ľuďmi je istým spôsobom privilégium, lenže náš mozog funguje na princípe stereotypu a množstvo ľudí už opäť berie to, čo sme počas pandémie vnímali ako niečo výnimočné, za celkom bežnú vec. Prestávame si vážiť sociálny kontakt a všeobecne aj druhých ľudí. Pritom človek je z evolučného hľadiska nastavený na to, aby fungoval v sociálnej interakcii. Koniec koncov už detský mozog sa vyvíja práve cez sociálnu interakciu. Je fakt, že niektorí ľudia objavili čaro toho, že sú určitú časť života aj osamote, samozrejme, nehovorím o pocitoch osamelosti, ale skôr o tom, že človek je v kontakte viac sám so sebou než s inými ľuďmi. Lenže bez kontaktu s druhými ľuďmi my ako spoločnosť nedokážeme dlhodobo existovať. Ak chceme rásť, potrebujeme druhých ľudí. Schopnosť socializácie však nie je zabudnutá, pretože je v nás evolučne podmienená.

Dr. Krause
Zdroj: Ikar



Ale…
Ale žijeme v dobe, keď prijímame veľké množstvo informácií, ktoré ľudia šíria a vyjadrujú svoj názor na témy, ktorým možno ani nerozumejú. Preto je do istej miery pochopiteľné, že sa mnohí cítia frustrovaní a nechcú sa rozprávať s druhými o ich názoroch, ak vedia, že ten názor je úplne odlišný od toho ich. Zvlášť čo sa týka tém, ako je vakcinácia, vojna na Ukrajine, dezinformácie, hoaxy, konšpirácie. Zníženú socializáciu teda pripisujem skôr frustrácii z toho, že je veľké množstvo informácií a ľudia sa naraz radi vyjadrujú ku všetkému, aj keď možno do niektorých tém odborne až tak veľmi nevidia. Tým, že sociálna interakcia v sebe nesie aj potenciál na konflikt, je pochopiteľné, že ľudia sa určitým rozhovorom začínajú istým spôsobom vyhýbať.

Aký bol uplynulý rok z partnerského hľadiska? Pribudli nejaké nové fenomény, s ktorými ste sa v rámci praxe stretli?
Napríklad z hľadiska spolužitia párov sa zvýšila nevera, najmä čo sa týka párov, ktoré boli vo frekventovanejšom kontakte, prípadne sú aj rodičmi. Dôležité však je, že tá nevera bola pomenovaná, čo znamená, že páry o nej vo vzťahu začínajú otvorene hovoriť, nie je teda utajená. A to, že sa o nej hovorí, je pozitívne. Ďalšia vec, ktorú som si v praxi všimol, je to, že do istej miery sa posúvajú hranice toho, čo je vo vzťahoch zdravé a normálne. Mnohokrát sa však aj z môjho odborného pohľadu zdá, že to, čo niekto vníma vo vzťahu ako normálne, nie je automaticky zdravé.

V akom zmysle? Ako by ste teda definovali zdravý partnerský vzťah?
Keď hovoríme o zdravom vzťahu, hovoríme o tom, že partneri sú vo vzťahu voľne, slobodne, pri kontakte s partnerom cítia istotu, cítia sa bezpečne a autenticky a zároveň reflektujú nielen svoje potreby, ale aj potreby partnera. Rastú v tom vzťahu spoločne – neplatí, že vo vzťahu som ja a ty, ale vo vzťahu sme my. Zdravá forma vzťahu znamená, že náš vzťah je možnosť, nie nutnosť. Že sme sa pre vzťah rozhodli, pretože to bola naša voľba, naša láska, naše emócie a je nám spolu dobre.

A čo toxické signály? Ktoré by mali byť pre nás červenou vlajočkou?
Ak cítime, že vo vzťahu sme obmedzovaní, dozorovaní, kontrolovaní a ak sa jednoducho vymení stav ega dospelý – dospelý za stav ega rodič – dieťa. To znamená, že ak partner či partnerka svoju polovičku kontroluje, dozoruje, prikazuje a nejakým spôsobom nástojí na svojom, manipuluje s tým druhým citovo i fyzicky alebo sa mu, nedajbože, vyhráža, vtedy by sa nám mala rozsvietiť tá pomyselná kontrolka. Často vo vzťahoch tolerujeme to, čo nie je zdravé, aj keď to možno považujeme za niečo normálne.

V ostatnom čase sa o duševnom zdraví hovorí viac, než bolo zvykom v nie tak dávnej minulosti, ale zároveň sa kladie dôraz na pozitívne vibrácie. Mali by sme sa na vlne pozitivity držať za každú cenu?
Byť nasilu pozitívny je niekedy až škodlivé, pretože to je, akoby sme v danom bode popierali to, čo prežívame. Máme široké spektrum emócií a je úplne v poriadku mať aj obdobie, keď sa cítime depresívne, máme smutnú náladu, sme vyčerpaní, nahnevaní, sklamaní a dokonca aj rozzúrení. Toto sú nálady, ktoré väčšinou zaraďujeme pod rámec tých negatívnych emócií. Ale opäť platí: nebyť negatívnych emócií, neuvedomovali by sme si tie pozitívne a vlastne by sme si ich ani nevážili. Samozrejme, prostredníctvom zmeny postojov dokážeme situácie vnímať v inej perspektíve a následne sa aj inak cítime. Ale nie je cieľom byť iba čisto pozitívny. Cieľom je mať život vyvážený. Nemusí byť ani tak v rovnováhe a držať sa za každú cenu hesla, že koľko pozitívnych emócií prežijem, toľko má byť aj tých negatívnych, ale mal by byť vyvážený. Samozrejme, tí ľudia, ktorí sú šťastnejší, prežívajú viac pozitívnych emócií ako negatívnych.

Takže máme si dať predsavzatie byť šťastnejší? Či všeobecne sú novoročné predsavzatia vlastne skôr prežitok?
Hlavne pozor na to, kedy si ich dáte. Mnohí ľudia si totiž dávajú predsavzatia, ktoré sú viazané na začiatky – začiatok roka, začiatok mesiaca, začiatok týždňa. Ale mnohé tieto začiatky nie sú z dlhodobej perspektívy udržateľné. Človek si síce zadefinuje, že ide urobiť určitú zmenu, ale pokiaľ nepozná vnútorné dôvody, tento pomyselný míľnik začiatku mu veľmi nepomôže. Namiesto predsavzatí by sa ľudia mali sústrediť skôr na reflexiu toho, čo v živote urobili a fungovalo im, a na to, čo v živote urobili a nefungovalo im. Lebo sú ľudia, ktorí začnú každoročne v januári cvičiť a vydrží im to len v tom januári. Alebo sú ľudia, ktorí si dajú predsavzatia vždy v určitý čas a opäť im iba krátkodobo vydržia. Namiesto toho, aby sme sa opakovane náhlili za cieľmi (a cieľ rovná sa určité predsavzatie), mali by sme si vytvárať systémy, ktoré nás urobia šťastnými, spokojnými a vďaka ktorým dokážeme dosahovať ciele bez takej veľkej námahy ako pri stanovení novoročných predsavzatí.

Ako si vytvoríme ten správny systém pre svoje ciele?
Každý z nás by si mal vytvoriť vlastný, unifikovaný a do istej miery jedinečný systém a tých systémov mať viac. Systém na vzdelávanie, systém na domáce práce, systém na sebarozvoj, systém na prácu a tak ďalej, lebo práve vďaka vytvoreniu systému si dokážeme vytvoriť určité návykové formy správania, ktoré sú však v súlade so želateľným výsledkom alebo s cieľom. Platí, že ak máme určitý cieľ, ten cieľ nám vo finále prináša odmenu. Mnohí ľudia si dávajú ciele, ktoré splnia, a potom si dávajú ďalší cieľ a ďalší cieľ a stávajú sa z nich takí cieľoví fetišisti, ktorí síce plnia ciele, ale vlastne si ich ani neužívajú. A následne si stanovia ďalšie.

Vravíte, že nás vlastne splnenie cieľov nemusí urobiť šťastnejšími?
Platí, že to, čo nás robí často šťastnými, sú, samozrejme, ciele, ktoré sme naplnili. Ale tie ciele nás robia skôr prežitkovo šťastnými, to znamená, že sme šťastní v určitom momente, ale nie sme reflektívne šťastní. Reflektívne šťastie je pritom typ šťastia, keď sme šťastní, aj keď si na daný cieľ spomenieme s odstupom času. Mnohí ľudia sú prežitkovo šťastní, ale nie sú reflektívne šťastní. Niekedy sa ženieme za cieľmi iných ľudí a čakáme, že ak ich splníme aj my, budeme šťastnejší. A potom zistíme, že nám vlastne priniesli iba to krátkodobé šťastie. Mali by sme sa sústrediť na to, čo robí šťastnými a spokojnými práve nás a nikoho iného.

Video