Kniha má trochu zimomriavkový názov – Ženy, ktoré zostali. O tom, aké je žiť v komunite, kde rozvod neprichádza do úvahy, ani keď ste manžela nevideli dekádu, nám porozprávala Magdaléna.
Mexičanka Flor má dvadsaťtri rokov, v náručí drží svoju štvorročnú dcéru a čaká, či jej manžel podpíše rozvodové papiere. Nevidela ho už niekoľko rokov, nepozná jeho adresu ani mu nemôže len tak zatelefonovať. Vie len, že žije v Spojených štátoch a že si založil novú rodinu. Rozviesť sa však nechce, a keďže na rozvod v Mexiku potrebujete súhlas oboch manželov, Flor stále dúfa, že jej muž napokon dostane rozum a zbaví ju ťarchy nefunkčného manželstva. Ani po rozvode to však nebude mať jednoduché. Spoločnosť rozvedené ženy odsudzuje a pozerá sa na ne krivo. Ak je žena rozvedená, musela to predsa byť jej chyba. Asi spravila v manželstve niečo zlé. Flor je však ochotná čeliť tlaku komunity a žiť svoj život single matky naplno, ako sa len v Oaxace bude dať.
Indka Pušpá mala pätnásť, keď jej otec našiel ženícha a rýchlo ju za takmer tridsiatnika vydal. Na svadbe videla Džívana druhý raz vo svojom živote. Pár dní po obrade vycestoval za prácou do mesta vzdialeného tristo kilometrov a neukázal sa doma dva mesiace. Muži v mnohých častiach Indie, ktorí migrujú za prácou, sú však vnímaní ako starostliví a ambiciózni, a ak domov posielajú mzdu, na čo sa môžu manželky vlastne sťažovať?
Aby si rodičia Enikö a Feri mohli dovoliť v Rumunsku väčší byt, rozhodli sa svoje dcérky Orsi a Szidoniu nechať u starých rodičov a sami šli za prácou do Talianska. V tom čase Rumunsko ešte nebolo v Európskej únii a návrat cez „čiaru“ znamenal mať dosť peňazí na úplatky colníkom, ale aj mesiace šetrenia na cestu domov. Dievčatká zostali na všetko samy, no s rodičmi si aspoň pravidelne telefonovali a nevedeli sa dočkať prázdnin, keď sa konečne všetci vyobjímajú. Dnes sú z dievčat mladé ženy a svoj domov našli v zahraničí. Ich príbeh však patrí k tým šťastnejším. Mnohé iné osudy však mali podstatne trpkejšiu príchuť.
Čo vás motivovalo zaznamenať práve príbehy žien migrantov?
Pre mňa bol prvý podnet, keď si ku mne a k môjmu manželovi Noelovi prisadol v lietadle neznámy Kubánec. Leteli sme z Cancúnu do Bruselu, a hoci to bol dlhý let, vôbec sme nespali a celý čas sme sa rozprávali. Bol to jeho prvý let z Kuby, doma nechal manželku a dcéru a vôbec nevedel, čo ho v Belgicku čaká. Nepoznal jazyk ani pomery v krajine. Brat mu tam však zohnal prácu, a tak sa rozhodol tú príležitosť využiť. Lenže mne napadlo, ako asi žijú tie ženy, ktoré zostali doma bez mužov? Neskôr, keď sme sa načas presťahovali do Oaxacy, som sa dočítala o dedinách, v ktorých bývajú len ženy a deti, prípadne starší muži. Väčšina mužov v produktívnom veku nie je prítomných, odišli za prácou vzdialenou aj tisícky kilometrov. Povedali sme si s manželom: Poďme sa s tými ženami rozprávať. Lenže netušili sme, že to prerastie až do takých rozmerov. A čím viac sme sa rozprávali, tým sme mali viac otázok ako odpovedí.
Aj dnes však žijete v mexickej Oaxace a mnoho príbehov pochádza práve odtiaľ.
Áno, príbehy sme zbierali najskôr v Mexiku, ale v tom čase mi ešte nenapadlo, že to bude taká veľká téma. Po Mexiku sme chceli vedieť viac o životoch žien v iných krajinách. Šli sme do Senegalu a Etiópie, lebo odtiaľ sa migruje aj do Európy. V Etiópii sme napríklad stretli Rumunku Orsi, ktorá nás pozvala domov, lebo sa chcela podeliť o svoj príbeh. K niektorým ženám sme sa dostali cez organizácie a expertov a expertky a k iným náhodou. Niektoré nás „našli“ samy. Ja som o „svojich“ ženách písala články, žili sme s nimi, spoznávali sme ich prostredie, komunitu, rodinu a, prirodzene, ich život v kocke sa do novinového článku nezmestil. Vtedy mi napadlo napísať o nich knihu. Vnímala som to ako príležitosť rozpovedať celý ich príbeh.
Bola vám táto téma blízka aj pred písaním knihy?
Téme ľudských práv som sa venovala dlho, rovnako téme migrácie či životného prostredia. A hoci my sme zaznamenávali individuálne príbehy žien, mnohé z tých príbehov ovplyvňujú globálne výzvy, ktorým čelíme naprieč svetom, napríklad klimatická kríza. Kým u nás sa ešte len objavovali kde-tu správy o klimatickej zmene, v takom Senegale už muži nasadali na lode do Európy, lebo dosahy klimatickej zmeny dlhodobo cítili, napríklad na nedostatku rýb.
Dokázali sa vám všetky tie opustené ženy, matky, dcéry, mnohé žijúce v uzavretých komunitách, otvoriť? Pustiť niekoho cudzieho k sebe domov nie je také jednoduché, nehovoriac o tom, že sa mali podeliť o svoj príbeh.
To záviselo krajina od krajiny. Napríklad v Mexiku sú ženy veľmi otvorené. Naopak, v Indii žili ženy z našich príbehov v zapadnutých oblastiach, kam sa veľmi ťažko vôbec dostať. Vtedy sme využívali pomoc miestnej neziskovej organizácie, ktorá s nimi pracuje a ktorá nám mnohé z nich predstavila. Nie všetky, samozrejme, chceli svoj príbeh rozpovedať. Pre niektoré je samotná predstava, že sa rozpráva so zahraničnými novinármi a bez prítomnosti muža, veľmi nekomfortná a môže zmeniť dynamiku celej rodiny. Pri niektorých som zas mala pocit, že sa s nami rozprávajú preto, lebo samy potrebujú o svojom živote vypovedať a my sme ich ochotne počúvali. Viem si predstaviť, že ak by boli ich muži doma pri nich, nedokázali by rozprávať tak otvorene.
Príbehy ste zbierali so svojím manželom, ktorý je fotograf. Ako vnímali prítomnosť cudzieho mužského elementu?
Usilovali sme sa čo najmenej zasahovať do chodu domácnosti a na začiatku skôr ich život pozorovať, nejakým spôsobom ich navnímať. Môj manžel má však veľký dar toho, že sa dokáže priblížiť k ľuďom. Myslím, že jeho prítomnosť nevnímali ako prekážku či rušivý element možno aj preto, že ak mala žena so mnou rozhovor, Noel zatiaľ fotil alebo sa hral s deťmi. Deti, ktoré vyrastali bez otca a chýba im mužský vzor, vítali v dome Noela.
Takže skôr mali problém s rozhovormi samotní muži?
V Mexiku sa nám bežne stávalo, že muži ženám telefonovali a kontrolovali ich, zisťovali, či tam ešte sme a čo nám vlastne porozprávali. To, že porozprávala svoj príbeh, svoje trápenie, jej však prinieslo úľavu. Konečne ju niekto počúval. Odlišné to bolo napríklad v Senegale, kde muž, takisto migrant cestujúci za prácou, rozprával za svoju ženu a ona skôr počúvala, čo hovorí, prípadne nám otvorene povedal, že jeho žena nie je zvyknutá rozprávať.
Prečo je pre ženy, ktoré ostali samy, také komplikované vycestovať za manželom? Je za tým len zlá ekonomická situácia?
Peniaze zohrávajú významnú úlohu, to áno. Ale nie sú jedinou prekážkou. Niekedy ich limituje vlastná myseľ a predstava o tom, ako by mal ich život vyzerať. Prekonať takú vzdialenosť, akú prekonal ich muž, je pre ne absolútne nepredstaviteľné, pretože často nemajú financie ani na to, aby išli do najbližšieho mesta. A ak žene bolo vštepované od detstva, že sa má vydať čím skôr, porodiť deti a nechať muža, aby rozhodoval o tom, ako budú žiť, nevzprieči sa spoločnosti. Nám sa zdá riešenie jednoduché – vezmi deti a seba a choď za mužom. Ale napríklad ženy Ádivásiov v Indii alebo ženy zo zapadnutých častí Senegalu či Mexika však často ani nevedia, kde presne ich muž vlastne je. Navyše mnohé ani nechcú niekam vycestovať. Túžia len, aby ich muž bol doma, aby neboli na všetko samy.