V hlave nosí aktuálne dvanásť živých postáv, do ktorých sa prevteľuje na divadelných doskách, no okrem nich v nej majú svoje miesto aj tie, čo sú roky po derniére. Bezhraničná pamäť profesionála, ktorý je pre dobre napísanú rolu schopný skoro všetkého.
Milan, ste vyťažený, idete z nakrúcania do nakrúcania, ako to s vami vyzerá ďalej, podľa vášho diára?
Je plný. (Smiech.) Po dlhšom čase točím pre televíziu jednu minisériu, z čoho mám radosť, lebo ide o výborný scenár, ktorý ma okamžite zaujal. Aktuálne mám ešte roztočený film o Mikulášovi Černákovi, k tomu predstavenia v SND a ďalšie veci na tri roky dopredu, no o tom rozprávať zatiaľ nebudem. Na prvé počutie to znie zväzujúco a aj stresujúco. Najskôr som sa toho bál, lebo je toho veľa, ale mám agentku, ktorá mi s plánovaním pomáha, zadeľuje mi prácu tak, aby sa mi projekty nekryli, to je pre mňa najdôležitejšie. Maska na jeden film je absolútne odlišná od masky na druhý film. Nechcem, aby sa nielen mne, ale najmä divákovi moje filmové postavy zlievali do jednej. Aj preto si vyberám kontrastné postavy, ktoré sú rozdielne a absolútne na hrane. Slovenský herec s agentom – to sa ešte stále nepočuje často. Na Slovensku sa to veru už pomaly rozbieha. Je veľa mladých, vychádzajúcich hercov, ktorých zastupujú agentúry, a tie za nich riešia pomerne dosť vecí. Aj moja agentka zastupuje viac hercov, venuje sa tomu naplno. Keby som cítil, že mi nepomáha, nespolupracovali by sme, no zatiaľ všetko funguje dobre, aj komunikácia s produkciami, aj s divadlom. Je to pre mňa veľmi odľahčujúce. Zbláznil by som sa z tých večných telefonátov.
Je viac ponúk, ktoré odmietate, alebo tých, ktoré prijímate?
Určite je viac tých, ktoré odmietam a niekedy mi to je aj veľmi ľúto, najmä keď sa mi scenár páči, alebo na projekte participujú ľudia, čo sú mi blízki. Inak to však nejde, povedal som si, že nechcem a ani nemôžem robiť všetko a naraz. V určitom období som to však robil cielene, a to aj na hranici rizika. Chcel som sa dopracovať k tomu, aby som dostával viac filmových ponúk. Chcel som byť pre kameru vzácny, neokukaný a som rád, že sa to vyplatilo.
Pred filmom Tieňohra ste sa začali kvôli postave povinne venovať boxu, ktorý má vo vašom živote miesto dodnes. Najmä čo sa fyzickej prípravy týka, viete byť na seba mimoriadne prísny.
Áno, aktuálne boxom len dopĺňam to, čo potrebujem dosiahnuť kvôli ďalšej postave. Je pravda, že v poslednom čase v rámci fyzickej prípravy veľmi narábam s váhou. Pre kameru niekedy stačí zhodiť alebo pribrať šesť kíl a už je to zreteľný rozdiel.
Teda s váhou idete raz hore, raz dole?
Áno. Teraz som v medzifáze, ale je to tak, že raz chudnem a raz priberám.
Čo je jednoduchšie?
Chudnutie, to je pre mňa veľmi jednoduché, no nie som si istý, či to robím zdravo. Nemám žiadneho výživového poradcu, len laicky prijímam menej potravy a viac sa hýbem. A hneď to ide dolu. S váhou nahor je to zložitejšie. Vtedy človek musí vedieť, ako trénovať, čo jesť a musím mať na to čas, ktorý ja nemám. Nie sme v Hollywoode, kde sa herec môže sústrediť a pripravovať na film dva roky pred prvou klapkou. Na Slovensku to musíme stíhať popri všetkom ostatnom, teda aj pri divadle.
A divadelné kostýmy nie sú až také pružné, však?
Veru nie, raz som v nich naprataný, raz sú mi voľné. A nechcem týrať naše zlaté kostymérky a garderobierky, aby mi ich neustále prešívali. Raz som na to skoro doplatil. Jedno predstavenie sme dlhšie nehrali. Vystupujem v ňom ako nemecký vojak, a teda mal som čo robiť, aby som sa napasoval do uniformy. Napokon som sa do nej nejako dostal, ale po predstavení som ju pri vyzliekaní skoro zničil, keď som ju zo seba nevedel dať dole. Ani čižmy som nedokázal natiahnuť na zrazu širšie lýtka, čižmy po kolená som mal našuchnuté ako papučky. (Smiech.)
Herci a herečky, či chcú alebo nechcú, si musia vedieť mnohé odoprieť, vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, pre dobro a uveriteľnosť postavy. Čo je vaša hranica obetovania sa herectvu, za ktorú odmietate ísť?
Ani neviem, či je niečo pre mňa prekážkou. Často sa rieši napríklad nahota. No tak s ňou problém nemám vôbec, pretože som toho názoru, že náročnejšia a odhaľujúcejšia než nahota fyzická je nahota duševná. To v nej sa musíte pred všetkými otvoriť, dať zo seba všetko von, nie pri odhodení odevu. No čo sa pomyselnej hranice týka, k tej som sa paradoxne veľmi tesne priblížil v rámci jedného projektu, ktorý sa nedokončil. Urobil som preň veľmi veľa a v konečnom dôsledku ma to veľmi zranilo, preto na to nespomínam rád a ani o tom netúžim hovoriť. Vtedy som naozaj veľmi veľa schudol a povedal som si ešte päť kíl a nižšie naozaj nejdem. A vidíte, táto zmena ani nebola zachytená (Smiech.) FOTO MILANA ONDRÍKA NÁJDETE TU!
Text: Daniela Vidová