Kedysi to bolo tak – mladí sa do seba zahľadeli, rodičia im vzťah odobrili, prišli zásnuby, pytačky, svadba a kočík (alebo aj v opačnom poradí) a dobre bolo, žili šťastne a nad nejakými diamantmi od Cartiera si nelámali hlavu. Aké už len čakanie. Na čo? Kto dlho vyberá, ten preberie. A teraz: „Prepáč, nemôžem ísť na pivo, mám konzultáciu u zlatníka. Ideme dať Janke urobiť zásnubák. Na mieru. Kameň je už objednaný, ani sa nepýtaj, čo to stálo. Ale vieš ako, hádam nebudem za trapka a nenavlečiem jej prsteň so zirkónom.“
Alebo: „Zlatko, a čo povieš, nevzali by sme sa? Keď zajtra zavoláš na úrad, dajú nám termín aj budúci mesiac vo štvrtok. Vezmem si voľno a spravíme si predĺžený víkend, hm? A tento posledný kúsok pizze doješ, či môžem ja?“
Alebo: „Kedy sa budem ženiť? Neviem, nerozmýšľal som nad tým. Ale plánujem jej dať držhubu prsteň a bude pár mesiacov pokoj v domácnosti.“ ČO? Držhubu prsteň? Keď sme toto SLOVO (prosíme v jazykovednom ústave, aby ho za nič na svete nepridávali do slovníkov) počuli prvý raz, skoro nám zabehlo, ale predstavte si, ono naozaj existuje. V chlapskom žargóne. My by sme ho najradšej vymazali, keby už nebolo také zakorenené, že by nám nepomohli ani chlapíci z Men in Black so svojím zázračným neuralyzérom. Čo to vlastne je? A prečo chcú od nás mať chvíľu pokoj, keď sa vlastne nad svadbou vôbec neplánujú zamýšľať?
Veď raz to príde
Keď sme na drinku po prvý raz počuli o zásnubáku s poetickým názvom držhubu prsteň, nerozumeli sme dvom veciam. Ad 1, prečo má, preboha, taký príšerný názov. A ad 2, načo nám taký prsteň je, ak má byť len náplasťou na otázky o svadbe? A myslí to s nami vôbec vážne? Podľa odborníkov však netreba víriť zbytočnú paniku. „Tento ,akože‘ alebo ,držhubu‘ prsteň môže znamenať veľa vecí, ale aj vôbec nič. Pre pokojný a harmonický rodinný život nie je dôležitý zásnubný prsteň na ruke. Tak či tak si raz budú musieť obaja vo vzťahu uvedomiť, či sú pre seba partnermi a či tento akože prsteň nenarušil ich vzájomnú dôveru,“ myslí si psychologička Katarína Tatarková z online poradne Mojra. Podľa nej sú reči o „držhubu“ prsteni len typickými podpichovačkami, v skutočnosti sa však muž, ktorý síce prsteň navlečie, ale so svadbou sa akosi neponáhľa, môže skôr obávať diskusie s partnerkou, počas ktorej zistí, že na zásnuby či na svadbu nemajú rovnaký názor. „Žena túžiaca po svadobných šatách a družičkách by vysvetlenie muža nemusela správne pochopiť. Na jednej strane sa muž môže obávať záväzku a straty slobody, na druhej strane možno nechce ženu zraniť alebo mu proste život bez zásnub, obrúčky a papiera vyhovuje,“ hovorí Katarína Tatarková. Ako vysvetľuje, správanie muža sa síce môže zdať na prvý pohľad egoistické, často však majú na ňom svoj podiel viny aj dychtivé nevesty. „Vo vzťahu stratíme hlavu, pre svojho milovaného robíme z lásky viac, ako by sme mali a muži si to viac od nás berú bez váhania. Zabúdame na svoju hodnotu, svoje záujmy. A potom sa pýtame, či sme nemohli urobiť viac… Pritom možno stačilo urobiť menej,“ zamýšľa sa.