Z ničoho vybudovali svetovú značku: Príbeh manželov, ktorí svetu priniesli Missoni

Keď v druhý januárový deň zomrela Rosita Missoni, svet módy prišiel o viac než len dizajnérku. Rosita bola nielen spoluzakladateľka ikonickej značky, ktorá figuruje v módnom biznise už vyše sedemdesiat rokov, ale aj vizionárka, ktorá sa nebála riskovať a robiť veci po svojom. Spolu s manželom a deťmi sa jej podarilo premeniť sen na realitu – aj keď na začiatku prišla kritika i odmietnutie.

Rosita Jelmini mala len sladkých šestnásť, keď na olympijských hrách v Londýne v roku 1948 stretla svoju osudovú lásku. Ottavio Missoni bol urastený, 186 centimetrov vysoký atlét, ktorý na olympiáde reprezentoval Taliansko v prekážkovom behu. Pochádzal z Dubrovníka, jeho otec Vittorio bol taliansky námorný kapitán a mama Teresa de Vidovič patrila k rakúskej šľachte.

Ottavia však vždy lákal šport. Už ako 18-ročný bol atletickou hviezdou, potom nastúpil do armády. Počas druhej svetovej vojny ho zajali, a keď ho po štyroch rokoch prepustili z britského zajateckého tábora, rozbehol v Taliansku s kamarátom Giorgiom Oberwegerom malú továreň na výrobu vlnených športových súprav. Keď štartoval na dráhe, on aj ostatní členovia talianskej reprezentácie mali na sebe modely Venjulia, ktoré Ottavio osobne navrhol. Rosita zas v Londýne študovala angličtinu.

Na štadión Wembley ju vzala kamarátka, dcéra prezidenta gallaretskej gymnastickej spoločnosti, ktorá vybavila miesta na sedenie hneď vedľa šatní. Za vysokým fešákom sa otáčalo nejedno dievča, ale práve Rositu a jej spolužiačky pozvali na obed do Brightonu s talianskymi športovcami. Ottavio, starší o desať rokov, mal v ten deň dôvod na oslavu: veď postúpil do finále, a hoci napokon skončil na šiestom mieste, olympiáda mu priniesla oveľa viac ako medailu – hneď na prvom rande sa do mladej Talianky zamiloval.

„Počas obeda som si uvedomila, že je naozaj zábavný. Bol pekný, ale nielen to. Bol múdry, inteligentný a s veľkým zmyslom pre humor, čo nám v celom živote veľmi pomohlo,“ povedala neskôr Rosita. Kým Rosita doštudovala, Ottavio, ktorého všetci volali Tai, sa vrátil do Talianska, aby pokračoval v textilnej dielni. O päť rokov neskôr bola svadba, a ako poznamenala Rosita: „V deň, keď sme sa vzali, sme vedeli, že budeme spolu podnikať.“ Mladomanželia sa usadili v talianskom Gallarate a v suteréne domu si otvorili skromnú dielňu na výrobu pleteného oblečenia. K dispozícii mali stroje na výrobu pletených šálov a prikrývok, s ktorými pracovali Rositini rodičia.

„Bola to priadza, ktorú používal môj pradedo na výšivky a strapce. Moja mama si na ňu spomenula, išla do továrne a začala z nej pliesť šaty. Nikomu predtým nenapadlo robiť to s priadzou s priestorovým farbením. Takže všetko, čo od tej chvíle vidíte na svete, pochádza z nápadu mojej mamy,“ spomínala dcéra Angela. Missoniovci však rozhodne nemali v pláne pliesť deky. Namiesto nich začali na strojoch vyrábať svetre a šaty z úžasne ľahkého úpletu.

Keďže Rositini rodičia podnikali s textilom a ona sama v mladosti trávila väčšinu času obklopená vzormi a strihmi z 30. rokov, celkom prirodzene mala mladá nevesta na starosti navrhovanie siluet. Jej manžel sa zasa sústredil na vzory, ktoré neskôr katapultovali značku Missoni medzi módnu elitu. Ale ako to už býva, ani romantické začiatky sa nezaobišli bez drobnej kontroverzie.

Trvalo vyše desať rokov, kým sa úpletové modely Missoni dostali na prehliadkové móla. Hoci už po piatich rokoch od založenia značky sa dali kúpiť najskôr anonymne, bez štítka a pod menom iného dizajnéra, potom aj s visačkou v luxusnom milánskom obchodnom dome La Rinascente, manželia potrebovali príležitosť, ako svoje návrhy dostať do povedomia módychtivej verejnosti.

Práve v tom čase dostali pozvánku debutovať so svojou kolekciou vo Florencii, ktorá bola v 60. rokoch spolu s Rímom hlavným mestom talianskej módnej scény. Kto by odolal? V prestížnom Palazzo Pitti prebiehali posledné prípravy pred veľkou šou, no tesne pred tým, ako modelky vkročili na mólo, si Rosita všimla, že spod tenkých svetlých pletených blúzok im presvitá čierna spodná bielizeň. „Úplne neestetický efekt! Rozhodla som sa poslať ich na mólo radšej bez podprsenky. Lenže pod svetlami reflektorov v Palazzo Pitti zrazu modelky vyzerali ako nahé. Dnes by to bolo v poriadku, ale vtedy to bol hotový škandál.“

Organizátori aj diváci zalapali po dychu a pozvánka do Florencie Missoniovcom už nikdy viac neprišla. „Vraj či si myslíme, že sme v parížskom kabarete Crazy Horse,“ smiala sa o mnoho rokov neskôr Rosita. Kontroverzných manželov, ktorí nemravne ukázali nahé ženské telá modeliek na verejnosti, z módneho týždňa potupne vykázali. Aj keď sa teda museli s Florenciou rozlúčiť, o odvážnej, ba priam revolučnej prehliadke Missoni zrazu hovoril celý svet. „Samozrejme, po Florencii chceli našu značku úplne všetci,“ spomínal neskôr najstarší syn Missoniovcov Vittorio.

O pár mesiacov neskôr značka zorganizovala prehliadku na známom milánskom kúpalisku Piscina Solari. Bola to veľkolepá šou, ktorú dopĺňali priehľadné nafukovačky Aerospace z dielne francúzskeho návrhárskeho dua Emmanuelle a Quasara Khannovcov. Emmanuelle bola pôvodne modelka, predvádzala pre Balenciagu aj Givenchy, neskôr sa pustila do navrhovania modelov pre Cacharel a rovnako tak pre Missoni. „Mali sme predstaviť našu letnú kolekciu a Quasar mal zároveň prezentovať svoje nafukovacie kreslá, ale nevedel, ako na to. Keď sa dozvedel o našej módnej prehliadke na kúpalisku, požiadal nás o spoluprácu. Vznikla tak nezabudnuteľná módna prehliadka, pri ktorej skončili všetky modelky v bazéne.“

Z Missoni sa stala legenda. V Paríži šla ich kolekcia na dračku, v Amerike o nich písali v magazínoch Vogue a Harper’s Bazaar, vo Francúzsku v Elle a Marie Claire, v Londýne sa šli o ultramini pletené modely potrhať. „Radi sme porušovali pravidlá. Žili sme vo veľmi priaznivých časoch, pretože to bol začiatok toho, čo sa vtedy začalo nazývať prêt-à-porter. Vysoká móda upadala a na začiatku 60. rokov sa rozbiehala úplne nová ready-to-wear. My sme sa ocitli uprostred nej. Vedeli sme, čo chceme robiť, a snažili sme sa nájsť vlastnú cestu,“ hovorila Rosita.

Cikcakové vzory známe ako fiammato, farebné kreácie, pásiky, štvorcové vzory, netradičné textúry, ale aj použitie inovatívnych materiálov, to všetko sa stalo poznávacím znamením Missoni a značka celosvetovým fenoménom a symbolom 70. rokov. Pruhované svetre s Ottaviovým dizajnom inšpirované juhoamerickými textíliami a štýlom art déco zbierala napríklad americká hviezda strieborného plátna Lauren Bacall, legenda talianskej kinematografie Marcello Mastroianni, modelka Twiggy aj baletný mág Rudolf Nurejev.

Do roku 1973 sa z pletených odevov Missoni stali medzinárodné symboly statusu, podobne ako kabelky Louis Vuitton a mokasíny Gucci. Kritici nešetrili chválou a vraveli, že značka Missoni povýšila pletené oblečenie na formu umenia. „Missoni vyrába najlepšie pletené oblečenie na svete a podľa niektorých aj najkrajšiu módu na svete,“ písali v roku 1972 New York Times. „Niekedy sa pýtam sám seba: Prečo to tak úspešne funguje? Snažíme sa nájsť vynikajúce materiály a nové spôsoby, ako využiť staré materiály. Myslím si však, že našou veľkou devízou je jednoduchosť línií. Umožňujeme ženám obliekať sa podľa módy, a pritom sa obliekať veľmi jednoducho,“ hovorieval Ottavio.

Onedlho pribudol prvý butik v New Yorku a Miláne a po značke bol taký extrémny dopyt, že manželia si dali vybudovať veľkú továreň v meste Sumirago, odkiaľ bol nádherný výhľad na talianske Alpy. Aby to mali do práce na skok, hneď vedľa postavili svoje rodinné sídlo plné dizajnového nábytku, starožitností a zberateľských predmetov. „Sme tu veľmi šťastní,“ povedala Rosita Missoni v roku 1974 v rozhovore pre denník Times.

„Naša rodina a náš podnik sa rozrástli. Radi sledujeme, ako sa menia ročné obdobia. Dokonca aj v zime si často obliekame teplé svetre a jeme na terase na slnku. Je to presne taký život, aký chceme pre seba. Veľmi neformálny.“ Manželia čoskoro do módneho biznisu zapojili aj svoje tri deti – synov Vittoria a Lucu a jedinú dcéru Angelu, ktorá sa neskôr stala kreatívnou riaditeľkou a prezidentkou značky.

Druhá generácia Missoniovcov mala so značkou veľké plány. Pletená móda bola stávkou na istotu, v plnej sile sa vrátila v 90. rokoch, ale stále zostávalo veľa možností, ako rodinný biz­nis rozšíriť ďalej. Vznikla tak podznačka Missoni Home, ktorej sa primárne venovala Rosita, Luca založil líniu Missoni Sport, neskôr na krátky čas pribudla sieť hotelov s charakteristickým missoniovským mobiliárom, licencie na vône, detská kolekcia Missoni Kids.

Nie vždy však všetko šlo podľa plánov a aj v naoko ideálnej rodine to občas zaškrípalo. Keď v roku 1987 Angela navrhovala kolekciu, mame sa vôbec nepáčila a nesúhlasila so vzormi ani s typom látky, na ktorú ich použila. Angela si uvedomila, že pracovať s rodičmi, nech je to hoci aj jedna z najúspešnejších rodín v módnom biznise, nie je vždy jednoduché. Išla sa teda poradiť s otcom. „Povedala som mu, že chcem robiť iné veci. V tom čase som už mala dve deti a mala som trochu odstup, ale začala som vyvíjať veci na vlastnú päsť, napríklad detské ihrisko, robila som projekt pre ekologickú farmu sliepok...  A on povedal: ‚Ale čo by si chcela robiť? Táto spoločnosť je ako veľký dáždnik, a ak máš nejaké projekty, môžeš na nich stále pracovať pod týmto dáždnikom. Nemusíš každý deň pracovať s mamou.‘ On v tej chvíli asi videl, že s ňou nemôžem pracovať každý deň, pretože aj keď som mala s mamou dobrý vzťah, vedel, že moja mama je veľmi silná osobnosť a charakter a že taká som aj ja. Potrebovala som byť sama, aby som získala sebavedomie, a to som vlastne aj urobila.“

Angela teda začala tvoriť detskú líniu pre Missoni a rôzne iné projekty popri nej, no zistila, že predsa len túži navrhovať módu. „V roku 1991 som začala pracovať na vlastnej kolekcii a po troch rokoch mi mama zrazu povedala: ‚Prečo nerobíš hlavnú líniu? Myslím, že by si to mala spraviť, pretože to, čo robíš, je to, čím by Missoni malo byť dnes – čím by som chcela, aby Missoni bolo dnes.‘ A vtedy sa to začalo,“ spomínala Angela, ktorá sa stala kreatívnou riaditeľkou dámskej línie Missoni v roku 1997. Jej brat Luca dostal funkciu dizajnéra pánskej línie značky. Najstarší Vittorio pôsobil ako marketingový riaditeľ, v roku 2013 však aj s manželkou tragicky zahynul pri leteckej havárii. Jeho otec Ottavio ho prežil len o štyri mesiace. Pre rodinu to bola dvojnásobná rana.

Pred siedmimi rokmi rodina Missoni predala takmer 42-percentný podiel v spoločnosti investičnému fondu Fondo Strategico Italiano. Pred štyrmi rokmi prebehli hneď dve veľké zmeny – namiesto Angely nastúpil do čela dámskej línie Alberto Caliri (neskôr Filippo Grazi a od jesene 2024 vedie značku opäť Caliri) a Angelina dcéra Margherita Maccapani Missoni opustila líniu M Missoni. Za odchodom vraj neboli len ekonomické dosahy pandémie, ale aj Margheritin rozvod a snaha nájsť samu seba uprostred módneho klanu, kde má každý vopred stanovenú úlohu.

„Odmalička sa ma každý pýtal, čo chcem robiť, keď vyrastiem. Budem dizajnérka? Akoby som mala už dopredu nakreslenú cestu a z miesta, kde som stála, som presne videla, kde sa končí.“ Založila si teda vlastnú značku Maccapani – podľa otcovho, nie maminho priezviska. Rovnako sa špecializuje na pletené odevy, chýba však charakteristický farebný prechod a pestré vzory. „Bolo ťažké rozlíšiť mňa a moju prácu. Missoni má farebný, veselý a veľmi rodinný imidž, čo som v podstate musela reprezentovať,“ povedala pre Financial Times. „Ale nakoniec som opustila predstavu, že ja a všetko okolo mňa musí byť dokonalé.“ V Margheritinom dome sa však ukrýva celé dedičstvo značky – archívy plné tisícok vzorov, tkanín a oblečenia, s ktorými značka začala a ktorým ostala verná aj po desiatkach rokov.