Victor Ibara má obrovské NOVINKY: Vzťah so ŠTUDENTKOU! A toto odkazuje Twiinske Daniele

Medik, ktorý naplno okúsil šoubiznis, ktorý si odskočil aj do tanečnej šou Let’s Dance a nestratí sa ani vo svete modelingu, si už pred menom môže písať titul MUDr. A podľa tradície aj on namaľoval bielou farbou na chodník pred budovou Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave svoje meno. "O tomto momente som sníval. Je to tu, sny sa plnia,“ skonštatoval pre týždenník Šarm, ktorému poskytol rozhovor.

Bola na počesť ukončenia štúdia aj poriadna oslava?

Samozrejme, bola a rovno som to spojil s rozlúčkou so slobodou, ktorú mal môj kamarát. Išli sme do Česka a super sme to oslávili. Môžem povedať, že konečne moja hlava pochopila, že je všetkému koniec.

Vzdelávanie v medicíne je nekonečné, prídu ešte atestácie, ďalšie skúšky…

Pod slovom koniec som mal na mysli to, že sa teším, ako sa konečne budem môcť ďalej učiť veci, ktoré ma budú úplne baviť a ktoré budem konkrétne potrebovať. Teraz ma čakajú dva roky všeobecnej internej medicíny, teda ak sa mi podarí dostať niekde prácu… Skrátka, už sa nebudem venovať drveniu dermatológie či chirurgie. Samozrejme, medicína je pospájaná, treba sa vzdelávať a pacienta brať komplexne, ale je určite rozdiel, keď máte ako študent nariadené skúšky v nejakom termíne, či už máte chuť sa učiť, alebo nie. Keď ste však už na pracovisku, ktoré vás zaujíma, a máte konkrétnych pacientov, vidíte, ako pomáhate ľuďom, vnútorná motivácia je úplne iná, ako ste mali na vysokej škole.

Neťahá vás to teraz niekam von?

Veľmi ma to ťahá von a najbližšie tri mesiace budem vonku, lebo sme boli dlho zavretí v izbách a učili sa. Ale pochopil som otázku. (Úsmev.) Áno, ťahá ma to aj do zahraničia, pozrel som si nejaké ponuky a aj by bolo možné za nimi vycestovať, ale cítim to teraz inak. Zahraničie som si užil po maturite, keď som v Dánsku študoval grafický a digitálny dizajn, a veľmi mi chýbala rodina. Dnes som šťastný, že môžem byť s blízkymi, ale hlavne, vnímam to tak, že som dostal šancu študovať medicínu zadarmo, takže by som to veľmi rád vrátil aspoň niekoľkými odrobenými rokmi.

Vyskúšam to najprv na Slovensku, a ak by to nešlo, pôjdem do zahraničia. Budem rád, ak tu nájdem miesto, kde by som sa cítil dobre, vo fajn kolektíve, do ktorého by som zapadol. Primárne je pre mňa dôležitá nie budova, špičkové laboratórium, neriešim, či budem mať veľa alebo málo práce, ale to, či tam budem mať mentora, ktorý by bol ochotný sa mi ako absolventovi venovať a niečo ma naučiť. A či bude na Slovensku, na východe, na západe, v Česku alebo Rakúsku, je jedno, hlavne ho nájsť.

Ako reagovali rodičia, najmä otec, ktorý je lekárom v bratislavskej nemocnici, na to, že ste skončili školu?

Mamina jasne dala najavo emócie, aj si so mnou od radosti zakričala, aj poplakala a urobili sme si veľkú rekapituláciu tých rokov štúdia. Keď som zavolal otcovi, bol strohejší: "Gratulujem, kolega!“ Boli to však pre mňa veľmi silné slová, vždy som veľmi túžil po tom, aby ma otec nazval kolegom. Je v tom oveľa viac, ako možno človek počuje. Ja som v nich našiel toto: „Ďakujem, Viki, že preberáš po mne žezlo, ktoré som zobral, keď som prišiel z Afriky, a urobil som pre vás, čo bolo v mojich silách, aby som sa tu stal lekárom. Robím to najlepšie, ako viem. Som ti vďačný, že aj ty, môj syn, ideš v týchto šľapajach, teší ma to.“

Odvtedy každý večer, keď sa doma stretneme, si dáme pivo a rozoberáme do detailov, aké to bolo a čo nás čaká. Veľmi by bol rád, keby mi mohol odovzdať ešte nejaké skúsenosti z centrálneho príjmu, kde teraz pracuje, takže plánujeme, riešime, bavíme sa o knihách, ktoré by bolo dobré teraz študovať. A hráme sa hry, keď mi on vymyslí pacienta, hovorí mi, aké má symptómy, a ja na základe jeho indícií stanovím diagnózu a liečbu. On ma karhá, ako mi to nejde, a učí ma. (Smiech.) Predtým to bolo z jeho strany o motivácii do učenia a podpore, teraz už cítime, že prichádza prax, a snaží sa mi odovzdať čo najviac.

Keď sme sa zhovárali takto pred dvoma rokmi o vašich lekárskych plánoch, hovorili ste, že by ste si rád otvorili ambulanciu v Senci. Stále to platí?

Áno, plánoval som sa venovať všeobecnému lekárstvu a prevencii, ktorú milujem, vidím v nej veľký potenciál a považujem ju za dôležitú. Na Slovensku je čo zlepšovať v tomto smere, čísla sú alarmujúce. Toto je naozaj môj najväčší sen v medicíne. Ale keď som sa rozprával s viacerými skúsenými lekármi, ktorí majú odrobené roky, aj so svojím otcom, došli sme k verdiktu, že bude pre mňa lepšie, keď ako 27-ročný absolvent pôjdem nazbierať čo najviac skúseností do väčších nemocníc a budem robiť internú medicínu, a potom sa uvidí. Azda sa postupne dostanem k tej svojej ambulancii.

Zagratulovala vám k titulu aj vaša bývalá priateľka speváčka Daniela Nízlová?

S Danielkou nie sme v kontakte, ale želám jej len všetko dobré. Verím, že sa majú s jej dcérkou fajn.

Našli ste vraj už novú lásku, istotne sa tešila s vami...

Mám priateľku, je to ešte čerstvé… A áno, zagratulovala mi. Študuje medicínu, takže máme veľa spoločného, učíme sa spolu, je to úžasné. Stretli sme sa rok po kauze, ktorou som prešiel po rozchode a po ktorej som rozmýšľal, ako ďalej. Postavil som sa pred zrkadlo, zrekapituloval celý rok, dal si sebareflexiu, spätnú väzbu sám sebe a presne v tom období mi aj prišla do života. Všetko nabralo nakoniec dobrý spád, celé to do seba zapadlo. Takže ja som teraz veľmi spokojný, veľmi rád a som vďačný, že môžem žiť taký život, aký žijem.

Škola je teda už preč, čaká vás nová etapa, v ktorej bude aj viac času na lásku?

(Smiech.) Verím, že áno, minimálne nasledujúce tri mesiace. Na druhej strane, tú moju lásku čaká rok štátnic, takže si to všetko budem s ňou opakovať. Konečne mám však aj ja ten pocit, o ktorom mi hovorili starší študenti alebo absolventi, keď vraveli: „Neboj sa, to dáš, nie je to až také hrozné.“ Teraz to hovorím zasa ja: „Žiaden strach, dvakrát si to prejdeš a bude to pohode.“ Viem, po vojne je každý generál. Od septembra nastupuje môj bod nula.

A čo šoubiznis a herectvo? Ste otvorený ponukám alebo chcete túto časť života utlmiť?

Vidím to takto – z tých 24 hodín musím časť venovať spánku, niečo dám medicíne, a ak niečo ostane a bude to milý projekt, prijmem ho rád. Skôr by som chcel pracovať na projektoch, ktoré sa budú týkať aj zdravotníctva či prevencie, už mám za sebou aj spoluprácu s jednou poisťovňou, ale ak príde niečo, pri čom sa zabavím a budem stíhať, tak prečo nie?