Vica Kerekes otvorene o toxickom vzťahu: Táto láska ma skoro zabila!

Vica, dohodnúť si s vami termín rozhovoru, to je beh na dlhú trať, aj sa vás bojím spýtať, ako sa máte...

Hekticky. (Smiech). Sama mám pocit, že sa neviem upokojiť, lebo stále sa niečo deje. Neustále cestujem medzi tromi krajinami – Slovenskom, Českom a Maďarskom, mením mestá… Je to istým spôsobom stresujúce, stále musím byť v strehu, premýšľať nad tým, čo ma kde čaká, kde sa ocitnem, čo si musím vziať so sebou, či idem čítať poéziu alebo nakrúcam, alebo hrám v divadle. No to sa nesťažujem, všetko spolu vibruje a tento vibrujúci pocit mám veľmi rada. Ibaže nemám čas si uvedomovať jednotlivé veci, čo je pre mňa do veľkej miery nutnosť, aby som sa nad tým, čo robím, dokázala zamyslieť.

Máte pocit, že to nedokážete naplno prežiť alebo vychutnať?

To nie. Skôr potrebujem sumarizovať a rozmýšľať nad tým, čo som robila, je to súčasť mojej sebareflexie, učím sa z toho. Pozerám sa na seba veľmi kriticky, lebo viem, že ma to posúva vpred a zisťujem, že mi to už chýba a že by som potrebovala chvíľu tiché obdobie.

Ste z tých, ktorí žijú podľa diára?

Áno, do veľkej miery je to diár, klasický papierový a v ňom rukou napísané záväzky a termíny. Žiadna elektronika. No všetky povinnosti sa snažím držať aj v hlave. Je to jedna z úloh, ktorými zamestnávam mozog, a tým ho trénujem, aby nebol lenivý.

A čo nejaká spontánnosť? Je na ňu vo vašom živote priestor?

Snažím sa o to, aby bol a občas sa mi touto cestou darí vybrať. No medzi tými mojimi nasekanými termínmi je ťažké byť spontánna. Aktuálne je to dosť extrémne. V herectve už dlhšie používam tri jazyky naraz – slovenčinu, češtinu a maďarčinu a pri práci každý z nich musím používať tak, akoby to bol môj rodný jazyk. Som Maďarka, slovenčina mi je síce bližšia než čeština, ale aj tak všetko musím dopredu trénovať a texty v dostatočnom predstihu čítať nahlas doma. Zistila som, že pri každom jazyku akoby som zapájala iné svalstvo a v spolupráci s mozgom sa na každú úlohu v tom či onom jazyku musím vopred pripraviť, aby som sa cítila istá a pôsobila prirodzene, ako keď sa športovec postaví na štart. Keď sa zapne kamera, všetko je ešte hektickejšie a stresujúcejšie a nič nemôžem nechať na náhodu.

Pamäť je hercov pracovný nástroj, musí ho poslúchať, koľko si toho držíte v hlave?

Texty po odohraní filmových obrazov okamžite vypúšťam, ale tie divadelné si musím pamätať a opakujem si ich. Aktuálne hrám len v SND a v divadle v Budapešti, kde smiem aj trochu zaimprovizovať. Je to veľmi intímna hra o závislostiach, do ktorej som si svoj monológ písala sama. Je to síce práve kvôli tomu stresujúcejšie a odhaľujúcejšie, ale ako vidíte, rada si komplikujem život. (Smiech.)

Nedá mi nespýtať sa, v akom jazyku sa vám sníva?

Vlastne ani neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľala, ale asi sa mi sníva v maďarčine. No keď je niečo pracovné veľmi intenzívne alebo mám z niečoho stres či strach, prenáša sa mi to do snov, napríklad keď som hrala Mizantropa v Trnave. Nehrávali sme toto predstavenie často a bolo v ňom tak veľa textu, že sa mi o tom aj snívalo, a to kvantum ťažkého textu ma v snoch akoby prenasledovalo. Nebolo to príjemné. Umelecké prostredia sú veľmi dominantné a stáva sa mi, že sa mi votrú do snov. Vojdú tam bez toho, aby som to chcela.

A mali ste aj nejaké postavy, ktoré vás po ich odohratí „mátali“?

Našťastie nie. Úplne od začiatku, keď som sa v tomto svete ocitla ako profesionálna herečka, som si vždy prízvukovala, že musím byť mentálne zdravá a sama som si naordinovala psychohygienu. Viem, aká je táto práca náročná, aký extrémny nápor na psychiku prináša. Ľudia, ktorí nemajú možnosť vidieť do toho hlbšie, si povedia – no, herectvo, čo už len na tom môže byť ťažké, no nevedia, čo všetko v skutočnosti zahŕňa. Je pravda, že vysoké nároky kladiem aj sama na seba, no cítim tlak aj z okolitého prostredia. Toto ustáť bez starostlivosti o svoju dušu – to by nešlo.

Na to, čo človeku pomáha očistiť sa od tlaku, príde časom sám... Čo je to vo vašom prípade?

Nebrať to tak vážne – naozaj nejde o život a ak áno, tak len v daný čarovný moment. Rada porovnávam herectvo s detskou hrou. Aj dieťa, keď sa hrá, zabúda na okolitý svet a naplno sa do toho ponára. No stále treba mať na pamäti, že je to len práca. V danom momente dávam do postavy všetko a viem, že v tej chvíli bývam aj sama pre seba nebezpečná.

Ako nebezpečná?

Je mi jedno, či je na pľaci mínus päť stupňov, vyzujem sa a behám bosá, hoci viem, že mi to môže ublížiť. No keďže si to postava žiada, urobím to. Je to okamih, keď mám sama v sebe dobrovoľne posunuté hranice. No potom sa záber skončí, skončí sa natáčací deň a som to zase ja, nie postava, ktorú hrám. Pustím ju a snažím sa odreagovať. Ďalšia vec je byť v pohode sama so sebou, ideálne v tichu, v prírode. To je môj všeliek.

Ešte sa vráťme ku kočovaniu medzi tromi krajinami. Kde zatvárate dvere s pocitom, že ste tam doma?

Otázku o domove budem asi riešiť celý život. Nie je v jednej krajine. Napriek tomu, že som sa narodila na Slovensku, som Maďarka a niečo mi tam chýbalo. No v Maďarsku mi niečo chýba tiež, nie je to stopercentný domov, lebo korene mám na Slovensku. Môj pradomov je miesto, kde som sa narodila, a to je u mojich rodičov vo Fiľakove. Druhý domov je tam, kde mám svoje osobné veci a kde je môj milý. Tam sa zavriem, mám tam aj svoju samotu a tam nikto nemôže klopať neohlásene na dvere. (Smiech.) Priateľov mám však všade, v každej z týchto troch krajín.

Žijeme zvláštne časy, časy nenávistných prejavov, ktoré sa prezliekajú za slobodu slova, či za jeden z pilierov demokracie. Ako to máte s hejtom? Bolí vás alebo si ho nepripúšťate?

Netrápi ma. Už som si naň zvykla. Čo je istým spôsobom strašné, ale je to tak. Jednoducho som si zvykla na to, že sú ľudia, ktorí zo svojho života potrebujú negatívnu energiu ventilovať takýmto spôsobom. No je to o nich, nie o človeku, o ktorom majú potrebu sa takto extrémne negatívne vyjadriť bez toho, aby ho poznali. Ja by som to nedokázala. Nerobím to bežne, no priznám sa, že nedávno som niekoľkým „hejterom“ napísala súkromnú správu. Slušne, a oni mi odpísali. Ich spätné reakcie boli oveľa zmierlivejšie.

Prečo ste to urobili? Myslíte, že toto je cesta, ako im nastaviť zrkadlo a „upratať“ ich?

Nemám energiu na to a aby som v tom pokračovala, urobila som to len párkrát preto, lebo som bola zvedavá, čo sú to za ľudia a čo ich vlastne k tomu núti. Vysvetľovali mi, že oni považujú môj autentický prejav za útok na nich, a preto reagovali. Moju autenticitu a optimizmus či vášeň si pletú napríklad s požívaním psychotropných látok. No ja sa tak len radujem, nie je to negatívna emócia. Podľa mňa by sme sa mali ako spoločnosť naučiť viac akceptovať jeden druhého, nepolarizovať sa. Nikto predsa nechce škodiť a byť nešťastný, každý sa chce mať lepšie a byť šťastný. Sme svedkami toho, ako veľmi polarizujú spoločnosť naši politickí predstavitelia. A pritom oni by mali byť príkladom, no, žiaľ, nie sú. Musia mať kontrolu nad sebou, nad svojimi činmi a vyjadreniami, lebo keď popustia oni, stane sa z toho norma aj pre ich voličov, a to je veľmi nebezpečné. Mojich žiakov sa snažím učiť empatii, vžívať sa do rôznych emocionálnych polôh, snažiť sa cítiť to, čo cíti ten druhý… Toto by sme sa mali učiť všetci. Nie je to len pre potreby herectva. Internet posilňuje anonymných hrdinov – ale z očí do očí nie sú takí odvážni. Niekedy mám pocit, že by bolo lepšie eliminovať a regulovať sociálne siete, no už to asi nie je možné, lebo veľa ľudí je už od nich a aj od vydávania a ventilovania negatívnej energie prostredníctvom nich závislých.

Otočme to teraz naopak, Vica, čo vás ešte stále dokáže roznežniť a dojať?

Toho je pomerne veľa. Dojímajú ma starší ľudia. Kedysi som s nimi veľmi chcela pracovať, byť s nimi v úzkom kontakte. Veľmi ma bolí, keď vidím, ako sa k nim okolie dokáže nemilo správať. Ako spoločnosť si neuvedomujeme, aký vplyv má, keď sa hanlivo vyjadrujeme o ich názoroch a postojoch. Bez úcty ich nabádame, aby čušali niekde doma zatvorení a nepodieľali sa na diskusii a spoločenskom živote. Samozrejme, že sa potom cítia zbytoční a mentálne upadajú, namiesto toho, aby sme ich motivovali posúvať sa vpred a učiť sa niečo nové. Sú kmene, v ktorých sú skúsenosti najstarších to najcennejšie, a to si opatrujú. Vedia prečo. No a dojímajú ma zvieratá. Ich nevinnosť, dokonalosť, roztomilosť. Roznežňuje ma radosť a úsmev. Našťastie sa mi ešte stále stáva, že ku mne pristúpia ľudia, ktorých nepoznám, a chcú ma objať. Len tak. Vôbec to neberiem v zlom, nemyslím si, že musíme mať od seba odstup.

Možno je to tým, že vy naozaj pôsobíte ako víla…

(Smiech.) Napríklad rada cestujem vlakom, to je moje! Užívam si to, zájdem si na kávu do reštauračného vozňa a tam sa rada rozprávam s ľuďmi. Toto je pre mňa odraz skutočného života. Ísť z bodu A do bodu B, C, D a medzitým stretávať ľudí, vymieňať si energie… To ma teší a posilňuje.

V jednom rozhovore, ktorý sa ma osobne veľmi dotkol, ste prezradili, že nič nevlastníte a ani nechcete vlastniť. Šťastie vidíte v niečom inom, neviazať sa na veci, ktoré sa dajú chytiť. Čo vás k tomuto poznaniu viedlo?

So svojou rodinou mám veľmi dobrý vzťah. Vyrastala som vo viacgeneračnom dome a som za to veľmi vďačná. Bolo dobré vidieť aj to, že život ako taký sa raz skončí. Videla som svojich starých rodičov odchádzať, to, ako sa meníme, aj to, ako prichádza smrť. O to viac som sa naučila využiť každú chvíľu s blízkymi ľuďmi naplno, ale vedieť ich aj pustiť. Naši blízki nám nepatria, chápem rozdiel medzi dušou a telesnou schránkou. Zároveň som chcela odísť z rodičovského domu, študovať, vystavať vlastný život a odtrhnúť sa. No zároveň mať v sebe všetkých, ktorých som milovala.

Kedy ste si povedali, že už viac nepotrebujete? Veď tie krásne veci sú lákavé, chvíľkovo aj tešia…

Keď som vstúpila do profesionálneho hereckého sveta, začala som čoraz viac hrať, obsadzovali ma a začala som viac zarábať. Dovtedy ma podporovali rodičia, keďže som študovala. Tá zmena bola obrovská a pomerne rýchla. Nepochádzam z bohatej rodiny, no vždy sme mali všetko, čo sme potrebovali. Zrazu som zistila, že si môžem dovoliť to aj to a začala som tie pekné veci, ktoré spomínate, hromadiť. Tak trochu vám to vlastne aj diktuje prostredie, v ktorom sa pohybujete. Fashion, trendy, fotia vás, potom o vás píšu, čo ste mali na sebe, koľko stojí kabelka, ktorú ste si vzali… Nebudem klamať, že ma to neláka, ešte stále v tom samu seba trénujem. No pochopila som, že nechcem byť vnímaná ako umelohmotná figurína odetá do značiek s vysokými cenovkami. Nechcem sa ňou stať. Táto predstava ma, pravdupovediac, desí. Radšej nebudem mať nič. Nedávno mi jedna asi tridsaťročná žena povedala, že si musí rýchlo kúpiť dom, lebo má pocit, že nič nemá a cíti sa menejcenná. A čo taká zdravotná sestra? Rušňovodič? Sú ľudia, ktorí tvrdo pracujú a nemajú v tridsiatke peniaze na to, aby si kúpili dom, ako sa majú cítiť oni? Toto mi otvára oči, ja našťastie sebe ani nikomu inému nepotrebujem nič dokazovať. S kúpou bytu vzrastiem na hodnote? O tomto má byť podstata ľudského života? Alebo je to kabelka za päťtisíc? Moje hodnoty sú inde.

Už ste spomenuli milého a viem, že súkromie si strážite. Žena sa v určitom životnom bode dostane do etapy, keď vie, čo na mužoch odmieta akceptovať. Čo je to vo vašom prípade?

Arogancia a narcizmus, to je niečo, čo je pre mňa vo vzťahu absolútne neprijateľné. Je pre mňa odpudivé, ak je muž zahľadený do seba. Keď nevníma ženu, ktorú má po svojom boku, ale rieši len seba a svoje postavenie. Taký si ženu ani nezaslúži. Keď sa dnes, v mojich 43 rokoch nad tým zamýšľam, myslím si, že som mala šťastie na mužov. Teda až na jeden prípad.

Aká to bola skúsenosť?

Bol to vzťah s manipulátorom a na vlastnej koži som pocítila, aké to môže byť nebezpečné. Za toto ponaučenie a skúsenosť som však veľmi vďačná, veľa mi to dalo. Vždy som si myslela, že so mnou nikto nebude vedieť manipulovať, dovtedy som to nikdy medzi priateľmi a ani v rodine nezažila. Áno, v práci to bolo pri niektorých ľuďoch evidentné, ale to je pracovné prostredie, nie osobné. Až potom, v tomto jednom vzťahu, keď mi to povedalo samo telo, ktoré som sa za tie roky už naučila počúvať. Naznačovalo mi, že niečo nie je v poriadku, mávala som triašky, zažívala som fyzickú bolesť, pocity úzkosti a zo začiatku som si nahovárala, že on to tak nemyslel…

Áno, srdce vie ospravedlňovať…

Brutálne! Keď s niekým chcete byť a milujete ho, dokážete ho ospravedlniť a chybu hľadať v sebe. Presne toto sa dialo aj mne, no moje telo ma zachránilo. Cítila som, že ako dovtedy pevná bytosť zrazu strácam svoje základy a pôdu pod nohami. A spôsobil to tento manipulatívny vzťah. Dnes som z toho von a som rada. Lebo človek, ktorý vás miluje, s vami komunikuje priamo, neťahá za nitky, prechováva k vám úctu. Tak ako som to napríklad videla aj doma, medzi rodičmi, ako to mám medzi priateľmi. Keď si človek niekoho váži, nezametá s ním. Raduje sa z chvíle s ním aj keď ho pozná dvadsať rokov. Svoju rodinu poznám predsa celý život a nevychladli sme. Naopak, dodnes sa veľmi teším z našich stretnutí, sú to pre nás sviatky, na ktoré sa pripravujeme. Prestrieme stôl so sviatočným obrusom, navaríme spolu, dáme si dobré víno alebo koňak… Prežiť spolu okamih naplno a odovzdane jeden pre druhého. To mi vo vzťahoch robí obrovskú radosť. V tomto vzťahu som sa však začala strácať, no moje telo stálo pri mne a prihováralo sa mi. Keď sa strácaš, tak už nič nemôžeš dať. Ani druhému, ani sebe, lebo už nie je z čoho. Partnerstvo je o vzájomnom, čistom, rovnoprávnom spojení dvoch ľudí, kde si vážite toho druhého. No základom je aj to, že musíš byť v harmónii sama so sebou, bez toho to nejde. Viem, že vzťahy sú zložité a veľa žien či mužov prežíva to isté, čo som prežila ja. Rada by som im povedala, aby sa nevzdávali, nadýchli sa a našli silu vyjsť z toho von. Lebo cesta von existuje.