Ukrajinka Mila utiekla pred vojnou, dnes spieva so slovenskou hudobnou špičkou

Trvá to už nekonečné dva roky. Čo cítite dnes, po takom čase, keď sa tam v mysli vrátite?

S dcérou sme na štvrtý deň po začiatku vojny odišli z Ukrajiny a na Slovensko sme dorazili presne 2. marca 2022. Vraciam sa nielen mentálne, neustále som v kontakte s celou rodinou a priateľmi, ktorí zostali na Ukrajine. Napriek tomu, že ľudia na Ukrajine sa snažia žiť plnohodnotný život, vojna pokračuje. Mestá sú neustále ostreľované, sirény neutíchajú, ľudia žijú v neustálom napätí. Pokiaľ ide konkrétne o mňa, samozrejme, moje myšlienky a spomienky sú takisto na Ukrajine. Je smutné uvedomiť si, že vojna trvá už tak dlho. Pôvodne sme sem prišli na dva mesiace, ale zrazu sme museli zostať roky.

Kto všetko vám na Ukrajine zostal alebo musel zostať? Ako často ste v kontakte, vídate sa?

Na Ukrajine zostal manžel, mama, brat so svojou rodinou a priatelia, ktorých deti sú už dospelé. Vďaka nášmu modernému svetu sme s manželom neustále v kontakte, niekedy spolu aj raňajkujeme či večeriame, často sa vidíme cez videokomunikáciu. A, samozrejme, pravidelne si telefonujem s mamou a priateľmi. Minulý august sme išli s dcérkou aj na desať dní domov. Bolo to krásne, mali sme šťastie, že v tomto období nebolo žiadne strieľanie, a boli sme veľmi rady, že sme zase doma. Ale keď som odchádzala, plakala som dva dni bez prestania. Bolo pre mňa veľmi ťažké opäť opustiť svoj domov.

Aj zo skúseností mojich známych žijúcich na západe Ukrajiny viem, že bojaschopných mužov doslova odchytávajú aj z verejných priestranstiev a posielaní na front.

Nemyslím si, že môžem kompetentne komentovať a diskutovať o mobilizácii v našej krajine. Poznám prípady dosť hrubého zaobchádzania s mužmi a v skutočnosti to vyzerá tak, že mužovi môžu dať predvolanie kdekoľvek – v obchode alebo na benzínovej pumpe, a potom sa musí dostaviť na vojenskú registráciu a zaraďovanie, kde sú jeho údaje objasnené. A ak je to potrebné, nastáva jeho skutočná mobilizácia.

Ako vyzerá momentálne vaša slovenská realita? Dá sa povedať, že ste sa už „zabývali“?

Po týchto dvoch rokoch vďaka pomoci a podpore úžasných ľudí žijeme na Slovensku plnohodnotný život. Ďakujem za to rodine Lesayovcov – Kataríne a Michalovi. Sú s nami od prvého dňa a stále nám pomáhajú úplne vo všetkých oblastiach života na Slovensku. Vďaka podpore a pomoci úžasného klaviristu a skladateľa Daniela Špinera mám možnosť spievať, koncertovať, dokonca sme nahrali album. Vďaka Petre Mitašíkovej, poslankyni v Lamači, vediem v Lamači spevácky zbor pre Slovákov a Ukrajincov. Takže naše prispôsobenie normálnemu životu prebehlo len vďaka všetkým týmto úžasným ľuďom, ktorí nás úprimne s veľkou láskavosťou a láskou vracajú do plnohodnotného života.

A ako sa tu podarilo adaptovať vašej dcére? Predsa len, dieťa to môže mať ešte o kus zložitejšie.

Keď sme prišli na Slovensko, dcéra mala desať rokov a hneď nastúpila do montessoriovskej školy. Bola štvrtáčka. Aj keď slovenčinu zvládla za dva mesiace, hanbila sa rozprávať, nemala priateľov a cítila sa veľmi osamelá. Prvých šesť mesiacov plakala každý deň, bola na mňa nahnevaná a povedala: „Nemôžem tu byť, pretože tu nie je nič z nášho. Chcem ísť k svojim mačkám, chcem domov.“ Teraz má dvanásť, hovorí, číta a píše po slovensky veľmi dobre a cíti sa sebavedomo. Má priateľky a obľúbenú školu, chodí na tanečný a literárno-dramatický krúžok. Vidím ju živú, šťastnú a usmiatu a to je to, prečo som tu rada. Na toto som tu, pre toto sme prišli.

Boli chvíle, keď ste si vyčítali to, že ste odišli z domova?

Nie, nikdy, pretože situácia v Dnipre nie je stabilná a deti väčšinou študujú online alebo musia pri každej siréne schádzať do protileteckého krytu.

A vy? Cítili ste sa u nás prijatá? Stretli ste sa s nepochopením, nenávistnými prejavmi – hejtom?

Od prvého dňa až dodnes som stretla len milých a veľmi dobrých ľudí. Zamilovala som sa ako do Slovenska, tak do Slovákov. Viete, moja profesia mi dáva možnosť spoznávať rôznych ľudí a spoznala som úžasných Slovákov, ktorí nielen neustále pomáhajú Ukrajincom tu na Slovensku, ale aj fotografov, dobrovoľníkov, psychológov, lekárov, ktorí prichádzajú na našu Ukrajinu, aby pomáhali tam. Ste výnimoční ľudia, ste ľudia s veľkým láskavým srdcom, je pre nás veľkým šťastím, že sme zostali na Slovensku.

Iste sa stretávate aj s inými ženami, ktoré tak ako vy zvolili útek do bezpečia pre seba a svoje deti. Aj ony mali šťastie na ľudí? Majú podobne dobré skúsenosti?

Áno, stretla som napríklad v Košiciach mladé dievča s trojročným dieťaťom, je novinárka a pracuje v televízii. Aj moji priatelia v Bratislave pracujú, nie všetci vo svojej pôvodnej profesii, ale so všetkým sú spokojní. Takisto poznám lekárov a zdravotné sestry, ktorí tu pracujú na plný úväzok.

Viem, že ste mali ešte druhú alternatívu - Cyprus. Prečo ste sa napokon rozhodli pre Slovensko?

Áno, máte pravdu, pôvodný plán bol ísť na Cyprus, čakali nás tam kamaráti, na Slovensku sme nikoho nepoznali. Prvý týždeň sme však bývali u rodičov Kataríny Lesayovej - u Zuzany a Fedora Holčikovcov, a obklopili nás neskutočnou starostlivosťou, láskou a pozornosťou. Prvé dojmy zo Slovenska sme získali vďaka nim, aj vďaka nim sme sa rozhodli, že chceme zostať na Slovensku. Pomerne vážnym argumentom pre mňa bolo, že na Cypre je veľa Rusov, a ja som ich nechcela vôbec vidieť ani s nimi komunikovať. Škola, do ktorej mala chodiť moja dcéra na Cypre, bola takisto ruská. Tak sme sa rozhodli zostať na Slovensku, nevediac jazyk a bez priateľov. Neskôr sa však títo ľudia, ktorí nám pomáhali, stali našimi blízkymi priateľmi a Katarína Lesayová sa stala aj manažérkou nášho dueta s Danielom Špinerom.

Milujete spev a venujete sa mu aj na Slovensku. Aj sa ním živíte? Alebo pracujete aj v inej oblasti, aby ste pokryli náklady na živobytie?

Snažím sa zarábať svojou profesiou, mám firmu registrovanú na Slovensku a oficiálne platím dane. Bohužiaľ, nie je to príjem, ktorý nám tu pokryje výdavky, keďže zatiaľ veľa koncertov nespievam a peniaze, ktoré zarobím, sú takmer celé investované do kreatívneho procesu - nakrúcania videí, práce v štúdiu… Preto žijeme s dcérou najmä z peňazí, ktoré manžel zarobí na Ukrajine. Vďaka Fondu na podporu umenia pre ukrajinských umelcov sme s Danielom Špinerom nahrali náš album Za dlaňou.

Aká je profesia vášho manžela?

Môj manžel má vlastnú firmu a zaoberá sa profesionálnym ozvučovaním a osvetlením. Zaoberá sa inžinierskymi projektmi zvukových systémov pre koncertné sály, štadióny či reštaurácie.

Byť bez milovaného manžela je veľká záťaž na psychiku. Ide o absenciu jedného z dvoch základných pilierov rodiny, o stratu objatia, podpory, keď ju žena a matka potrebuje cítiť najviac, nehovoriac o absencii otca, ktorý dieťaťu chýba bez ohľadu na vek. Ako sa to dá zvládnuť?

V zásade ste už všetko opísali správne, len doplním, že obzvlášť ťažké to bolo hneď na začiatku a potom o tri mesiace zase. To sme s dcérou vycestovali do Užhorodu, kde sme sa s manželom stretli. Keďže môj manžel poskytuje veľkú finančnú podporu ukrajinskej armáde a je aj dobrovoľníkom, mohol za nami výnimočne niekoľkokrát vycestovať, pretože z Európy nosí aj potrebné veci pre armádu.

Ako vyzeral váš život na Ukrajine ešte pred vojnou?

Pred vojnou bol môj život plný šťastia a absolútnej harmónie. Mala som prácu, ktorú som milovala, voľný čas som trávila pri knihách, športe. Cestovali sme a mala som možnosť venovať sa dostatočne našej dcére.

Vnímate ho už ako minulý život? Myslíte, že sa ešte dá vrátiť?

To je už, samozrejme, minulosť. Moja životná skúsenosť ukazuje, že nie je možné nič vrátiť späť, a tak som sa naučila pustiť minulosť a žiť len prítomnosťou. Samozrejme, chýba mi mama, náš kocúrik, dom, záhrada, mesto a moji priatelia. Vo všeobecnosti mi chýba život pred vojnou a bez vojny.

Snívate o tom, čo bude po vojne?

Myslím na budúcnosť, to áno, ale viac na budúcnosť svojej dcéry ako na moju. O tom, čo bude po vojne, nesnívam. Teda aspoň nie o ničom konkrétnom. Slovensko je úžasná krajina s úžasnými ľuďmi. Sme tu šťastné a cítime sa bezpečne, no, samozrejme, snívame o návrate na Ukrajinu. Bolo by krásne privítať všetkých priateľov zo Slovenska na návšteve u nás na slobodnej Ukrajine, v ktorej by vládol mier. Každý deň sa modlím, aby sa to čo najskôr skončilo - víťazstvom Ukrajiny, a aby ľudia zostali nažive. Toto je môj sen.