Ak obľubujete škandinávsky štýl ako taký a vlastníte instagramové konto, je viac ako pravdepodobné, že poznáte blog či účet s názvom Tereza in Oslo. Je to jeden z tých príbehov, na ktorý by ste sa vybrali aj do kina a odchádzali z neho domov motivované, spokojné a rozmazané od vytrysknutých sĺz. Je to príbeh plný mnohorakých lások, sily, odhodlania a triumfov. Češka Tereza Salte sa od raného detstva venovala gymnastike, v ktorej sa neskôr stala majsterkou republiky. Keď jej to nevyšlo so štúdiom politológie, nevzdala sa a využila tanečné štipendium v Dánsku. Škandinávia jej okamžite prirástla k srdcu a tam sa aj začal jej nevšedný inšpiratívny príbeh. Zamilovala sa do nórskeho trénera gymnastiky a naštartovala svoju severskú, no zároveň hrejivú etapu života.

„Sen o Škandinávii som mala zhruba od puberty, keď som ešte súťažila v gymnastike, no do Nórska som sa zamilovala v momente, keď som tam prvýkrát prišla. Moje šťastné miesto. Vždy mi ukradne kúsok srdca. Alebo ho skôr ešte viac naplní. Milujem tráviť čas s našou nórskou rodinou v zrube s výhľadom na more alebo sa len tak prechádzať po známych miestach v Osle. Od začiatku som mala pocit, že je to krajina, do ktorej patrím. Cítila som sa tam veľmi dobre, vnímala som, že zmýšľanie Nórov je veľmi podobné tomu môjmu. Doma v Česku ma skôr považovali za exota. Nóri akoby rozumeli mojej životnej filozofii a boli mi blízki – v tom, ako premýšľajú aj pristupujú k prírode a planéte,“ začína svoje rozprávanie Tereza, podľa ktorej sú severania a Stredoeurópania neporovnateľní.

„Naše a ich kultúrne či historické dedičstvo je úplne iné. Štartujeme na úplne iných pozíciách, severania majú život v mnohých ohľadoch oveľa jednoduchší než my, či už z pohľadu ekonomického, či sociálneho. Ich mentalita spočíva v tom, aby prežívali život v pohode, nehnali sa za vecami, udržiavali balans medzi rodinou a odpočinkom, a to sa my v strednej Európe ešte len učíme a pomaly na to prichádzame,“ myslí si Tereza a dodáva, že pre Škandinávcov je typické nekomplikovať si život, ktorý má pevne stanovené priority, a v neposlednom rade láska k prírode a pohybu, ktorú kódujú do detí už odmala.

Matkou po škandinávsky

Svoje skúsenosti a postrehy zo života na severe začala prenášať prostredníctvom svojho blogu ďalej. „Tereza in Oslo“ si pomerne rýchlo získala popularitu vďaka autentickému pohľadu na život v zahraničí, cestovanie a bývanie. Ako sama priznáva, hoci sa pôvodne na ňom chcela podeliť len o svoje zážitky zo života v zahraničí, nakoniec sa stal akousi terapiou po náhlej smrti jej milovanej mamy. Tereza v Nórsku získala magisterský titul a lásku svojho života – manžela Johna, s ktorým má dnes dvoch synov – Williama a Mathea. Priznáva, že aj materstvo ako také sa v rámci týchto častí Európy veľmi líši.

„Aktuálne sa tou­to témou pomerne intenzívne zaoberám. Matky na materskej dovolenke v Česku či na Slovensku sú v porovnaní so škandinávskymi krajinami pomerne dlho. Často sme svedkami toho, že pre ženy je náročné sa po takom čase vrátiť do pracovného režimu, sú akoby vytrhnuté z reality. No zároveň aj keby chceli dať dieťa skôr do škôlky, nie je to možné. V Škandinávii je bežná prax, že dieťa dosiahne jeden rok, dáte ho do jasličiek, kde sú všetky ostatné deti. Sú tam spokojné, majú vychovávateľov, ktorí sa im venujú, chodia s nimi von, dokážu malé dieťa profesionálne zabaviť, nakŕmiť ho, postarať sa oň, dodávať mu tie správne impulzy, robiť mu spoločnosť a pripraviť kvalitný program. Samozrejme, sú ženy, ktoré to dokážu tiež, no v poslednom čase sledujem, že mnohé matky s malými deťmi sa dosť často cítia byť odstrihnuté a nie sú v tejto role úplne spokojné. Prináša to so sebou menej financií na potreby dieťaťa aj matky, závislosť od manžela, ženy sa nemôžu angažovať a aj to má veľký vplyv na spoločnosť ako takú. Mnohé cítia ťaživý pocit a majú pochybnosti o sebe a o tom, či robia všetko pre svoje dieťa. Uvítali by možnosť voľby, ktorú však zatiaľ nemajú,“ hovorí Tereza, ktorá aktuálne čaká už svoje tretie dieťatko.

Návrat k sebe

Asi správne hádate, že ani Tereza nie je z tých žien, ktoré by sa, hoci obťažkané materinskými povinnosťami, nemali chuť realizovať aj v biznise a sedeli by šťastné so založenými rukami. „Myslím, že všetkého bolo tak akurát. Bola som doma s Wi­llim, užili sme si jeden druhého a čiastočne som mohla pracovať, pričom som si to mohla sama regulovať. Striedali sme sa s manželom a pamätám sa, ako som sa vrátila späť k sebe. Zistila som, že aj vďaka tomu som bola lepšia mama. Naraz som mala inú, lepšiu energiu a venovala som sa mu inak. Myslím, že toto slovenským aj českým mamám chýba,“ vysvetľuje.

Tereza sa z Nórska presťahovala s manželom späť do Prahy, kde v roku 2015 založila úspešnú agentúru Elite Bloggers, ktorá sa špecializuje na marketingovú prácu s influencermi alebo jednoduchšie povedané – spája značky s influencermi. Agentúra začínala presne so štrnástimi tvorcami obsahu, dnes ich už má niekoľko stoviek. Okrem toho stojí za úspešnými podcastmi a je autorkou bestsellerov Šľahačkové oblaky a Karamelová džungľa, v ktorých sa s čitateľmi veľmi otvorene podelila o svoj životný príbeh, postrehy a skúsenosti. Terezu očarila nielen severská mentalita, ale aj interiérový či módny dizajn. Po narodení synov Williama a Mathea otvorila v roku 2022 obchod so škandinávskou detskou módou Salted Kids. Značka odráža Terezin cit pre minimalistický, funkčný a zároveň estetický dizajn inšpirovaný škandinávskou jednoduchosťou a čistotou. No najväčší zvrat v jej živote nastal, keď lekári v máji toho istého roku diagno-stikovali jej synovi Matheovi obojstranný zhubný nádor na obličkách.

Hlas chorých detí

Pre Terezu v danej chvíli existoval len jeden cieľ – bojovať o synov život. Chlapček podstúpil osemhodinovú operáciu a bezprostredne po nej nastala chvíľa, ktorá ovplyvnila život rodiny ešte viac. K boju o zdravie a život sa totiž pridal aj boj dieťaťa o právo na rodiča. Tereza a jej manžel totiž zdesení zistili, že v natoľko kritickej situácii nemohli zostať pri synovi na chirurgickej jednotke intenzívnej starostlivosti, a to napriek tomu, že dieťa malo právo na nepretržitú prítomnosť zákonného zástupcu. Pražská nemocnica však našla medzeru v zákone, v ktorom sa uvádzalo, že prítomnosť rodiča musí byť v súlade s internými predpismi nemocnice. Na to, čo sa potom začalo odohrávať, Tereza ani dnes nespomína rada. S manželom strávila dve noci v aute na parkovisku nemocnice, tretiu noc sa svojich práv už dožadovali asertívnejšie, čo sa nezaobišlo bez mimoriadne nepríjemných zážitkov. Tereza sa o ne podelila na svojich sociálnych sieťach, čím získala masívnu podporu iných rodičov. Vtedy ešte nevedela, že sa stane silným hlasom všetkých.

„Celé to bolo nesmierne nepríjemné, ale posilňovalo ma presvedčenie, že nikto iný to už nebude musieť absolvovať a prežívať to, čo my. Odtiaľ šla moja sila. Nešlo mi len o nešťastné matky, ale najmä o ich choré deti. Boli momenty, keď som si hovorila, že nemám energiu bojovať za systém, lebo Matheova liečba bola intenzívna, ale niekde som vždy tú silu našla, a to práve kvôli tým deťom, ktoré som tam všade navôkol videla osamotené, vydesené a bezbranné. Napriek tomu, že dieťa na prítomnosť rodiča právo má, nemocnice ho obchádzali nejakými vnútornými smernicami, ktoré nestoja nad zákonom, a len využívali zraniteľnosť rodičov z ich pozície. Navždy im budem vďačná, že nám zachránili syna, lekári tam robia vynikajúci prácu, ale nedá sa zabudnúť na to, čo sa okolo toho dialo. Samozrejme, je to aj otázka priestoru, možností nemocnice, komfortu, prítomnosť rodiča pri liečbe im asi pripadá ako nepodstatná časť medikamentóznej liečby, snažím sa brať do úvahy aj toto, no nastal čas to zmeniť. Viac sa hovorí aj o psychickej stránke liečby, je vedecky preukázané, že sa dieťa uzdravuje oveľa skôr, keď má vedľa seba blízkeho a cíti sa v pohode, v bezpečí,“ dodáva Tereza, ktorá po týchto osobných peripetiách napokon zasadla ako hosť za okrúhly stôl v Poslaneckej snemovni Parlamentu ČR a podelila sa s českými poslancami o príbeh svojej rodiny. České ministerstvo zdravotníctva následne prijalo rozhodnutie a zverejnilo upravenú metodiku, vďaka ktorej už deti nie sú nútené byť v nemocnici cez noc samy.

Kúsok Nórska v Prahe

Tereza rada hovorí, že dnes už vie, že spolu so svojimi tromi chlapmi zvládne všetko na svete. Matheov život aj zdravie sa napokon podarilo zachrániť, rodina si opäť užíva všetko príjemné vo štvorici v hrejivosti českého, ale aj nórskeho domova. Terezina vášeň k interiérovému dizajnu a zmysel pre detail sa odráža v jej dome, ktorý je zariadený v severskom štýle, a prináša inšpiráciu tisíckam sledovateľov na sociálnych sieťach. Len prednedávnom otvorila ďalší kamenný obchod, tentoraz orientovaný na dizajnový nábytok, bytové doplnky a dekorácie od prestížnych medzinárodných a škandinávskych značiek. Ako to všetko Tereza stíha?

„V poslednom čase sme rozlietaní. Je to nekonečné balansovanie medzi rodinou a biznisom – desiate, krúžky, varenie večere, vedenie tímu, stavanie nového veľkého obchodu, ktorý sa rozbehol neuveriteľne rýchlo. Všetko je to dlhoročná práca, roky premýšľania o tom, v čom som dobrá, poznávania samej seba a toho, čo treba delegovať na iných. Dôležité je mať k tomu skvelého a úžasného manžela, ktorý ma chápe, rozumie mi a podporuje ma vo všetkých aktivitách. Tým, že všetky firmy máme spoločné, nič z toho nie je môj projekt, ktorý by som robila po večeroch. Do všetkého sme šli obaja vedome, spoločne a vedeli sme, že musíme niekde poľaviť a, naopak, niekde pridať. Nuž a keď si potrebujem vyčistiť hlavu alebo utriediť myšlienky, obujem si tenisky a bežím. Kedysi som hrávala na klavíri, teraz som sa k tomu vďaka môjmu synovi vrátila. Štvrtky sú naše dni, keď spolu chodíme na hodiny klavíra. On ju má prvý, ja idem po ňom a je to úžasná vec, ktorú milujem, a ktorá ma dokáže priviesť na iné myšlienky, keď sa ponorím do hudby a čítania nôt.“ Pri otázke, kde je doma, okamžite odpovedá – tam, kde je moja rodina.

„Doma sme v našom dome v Prahe, ktorý máme seversky zariadený, zároveň sa cítime doma aj v Nórsku, v rodine môjho manžela, v meste, v ktorom vyrastal. Naše zázemie sme si však vybudovali v Prahe, tam máme projekty, ktoré by sme v Nórsku robiť nemohli,“ vysvetľuje. Po rokoch strávených v Osle hovorí Tereza plynulo po nórsky, no stále oceňuje, ak sa môže prepnúť do angličtiny. No nórčina sa pre jej rodinu stala niečo ako tajný jazyk. „Keď sme v reštaurácii a sme blízko iného stola, automaticky prepíname do nórčiny, poskytuje nám to väčšiu dávku súkromia. Nemusia všetci vedieť, o čom sa rozprávame,“ smeje sa sympatická matka a podnikateľka.

Štatistiky už niekoľko rokov hovoria, že Škandinávci sú najšťastnejší na svete, podľa Terezy sa týmto povestným severským šťastím dá nakaziť aj z pozície turistu. „Záleží však na tom, v akom ročnom období do Nórska prídete. Napríklad v novembri je to náročnejšie. Zima je tam dlhá, sivá a náročná. Severania to dosť často riešia tým, že počas zimy cestujú na pár dní na juh, aby nasali hrejivé slnečné lúče. Jednoducho s ponurosťou zimy vedia pracovať. No napriek tomu, pohodu, ktorá srší z týchto zemí, cítite všade. V obchodoch sú k vám milí a vážia si vás, nikto na vás ‚nešteká‘, všetko sa dá vyriešiť. Hlavné je, aby sme si nekomplikovali život a žili spokojne a šťastne,“ dodáva napokon.