Táňa Pauhofová povedala to, čo sa mnohé matky boja priznať: Toto je PRAVDA o materstve!

Táni, máte za sebou Karlove Vary, spolu s nimi premiéru nového filmu, no prihliadnuc na súkromie, v akom životnom období sme vás zastihli? Čo ho asi najviac charakterizuje?

Ak by som to mala pomenovať jedným slovom, bolo by to slovo farebnosť. Všetko sa neustále mení a ja sa to učím prijímať a užiť si to. Niečo mi ide ľahšie, niečo ťažšie. Dnes už viem, že materstvo je veľká výzva. Okrem obrovskej lásky a radosti, ktorú denne cítim, každú chvíľu stojím sama pred sebou – bezradnou, bezmocnou, malou, vystrašenou, nedokonalou… Na druhej strane som však vďačná, lebo som vďaka týmto pocitom mala možnosť vyrásť. Len je to občas zahlcujúce.

Ústrednou témou tejto Madam Evy je sloboda. Čo pre vás znamená? Kedy sa cítite slobodná a kedy nie?

Vlastne, ja sa slobodná cítim stále, pretože mám pocit, že to, čo žijem, môžem vďaka svojim rozhodnutiam a postojom aj ovplyvniť. Ja som svoj šéf. Fakt, že na to občas zabudnem, je len vecou súvisiacou s mojím strachom, no a s tým sa aj snažím intenzívne pracovať.

Nie ste z tých, ktorých by sa celospoločenské dianie netýkalo a mlčali by bez výhrad k nemu. Máte pocit, že si slobodu ako spoločnosť nie úplne vážime?

Skôr jej významu nie vždy úplne rozumieme. Sloboda totiž nie je anarchia a svojvôľa. Musíme najprv chápať, čo vlastne sloboda znamená pre nás vnútorne a čo znamená mať ju ako spoločnosť. Žiadna sloboda bez osobnej zodpovednosti prakticky ani teoreticky neexistuje. Potrebuje tiež súcit a empatiu a rovnako potrebuje aj múdrosť.

S vašou občianskou aktivitou ste si však „zlizli“ aj poriadnu dávku hejtu od „opačného tábora“. Ako to máte s hejtom? Týka sa vás? Pripúšťate si ho?

Iste, že áno. Neverím, že by existoval niekto, kto by dokázal voči tomuto byť stopercentne imúnny. Sú chvíle, keď to naozaj zabolí, aj chvíle, keď človek dokáže mať strach. Nenechám sa však položiť na kolená, skôr tú nenávisť preskúmavam.

Ako?

Zamýšľam sa nad dôvodmi - prečo prichádza a prečo bolí… Teda, ak ma zabolí.

Od koho kritiku si k srdcu vezmete a aj beriete?

Kritiku beriem od tých, ktorých úsudku, ale aj zámerom dôverujem.

Herectvo je ťažké a krásne v tom, že nie je jednotvárne a ponúka neustále nové výzvy. Čo všetko nové ste sa v rámci prípravy na postavu už museli naučiť a čo herectvu obetovať?

Učím sa stále, no dá sa povedať, že nič sa však nenaučím nikdy poriadne, ale iba do takej miery, aby to obstálo pred kamerou. (Smiech.) Mala som to šťastie si k mnohým veciam „pričuchnúť“ - od rôznych jazykov, ktorým nevládnem, cez krasokorčuľovanie, skok padákom, hru na flaute alebo husliach až po rôzne druhy tancov… A čo som herectvu obetovala? Kus seba a svojho zdravia. No a to nemalý.

Niektoré projekty sú takpovediac za odmenu, ktoré to sú u vás?

Sú to tie, pri ktorých sa spoja úžasní ľudia, zmysluplná téma a celé nakrúcanie alebo skúšanie je zážitkom. Mala som obrovské šťastie na veľa takých projektov. A dúfam, že také ešte aj prídu.

Vlny. Bezpochyby výnimočný filmársky projekt, čo vám do života priniesol? Vďaka čomu a komu si ho budete navždy pamätať?

Vlny bola ďalšia skvelá skúsenosť, a to najmä vďaka úžasnému tímu ľudí, ktorí tomuto projektu absolútne dôverovali a dali doň zo seba maximum. Vďaka Jirkovej energii sa dá povedať, že to bol jeden z najzanietenejších filmov, aké som kedy nakrútila. Nuž a v neposlednom rade je pre mňa tento film výnimočný aj tým, že bol prvý, ktorý som robila s mojou malou dcérkou, a tak celá moja logistika a koncentrácia dostala úplne nový rozmer. No vďaka fantastickej podpore môjho muža a svokry Jarky, ktorí to celé od prvého dňa absolvovali spolu so mnou, sa to dalo zvládnuť. Takže Vlny si budem navždy pamätať ako môj prvý rodinný film.

Prečo by podľa vás mali diváci Vlnám venovať pozornosť a vidieť ich? V čom vidíte kľúčový odkaz tohto filmu spoločnosti?

V prvom rade ide o skvelý a silný príbeh, ktorý je zároveň napínavý, dojemný a aj inšpiratívny. A bolestivo aktuálny. Je to príklad veľmi poctivej filmárskej roboty. Verím, že film bude k divákom intenzívne prehovárať sám, nepotrebujú na dešifrovanie mňa. Ja im len veľmi odporúčam dať Vlnám šancu, určite to nebude premrhaný čas.

Tento film zachytáva doposiaľ nezverejnené, no skutočné životné príbehy novinárov. Hrá sa vám postava inak, keď viete, že to bola reálna bytosť?

Rozhodne áno, miera zodpovednosti je v takomto prípade neporovnateľne väčšia. Nejde o to popustiť uzdu svojej fantázie v mantineloch scenára, ale dôstojne a so cťou dať tvár človeku, ktorého príbeh stojí za sfilmovanie.

Čím vás teda osud Věry zasiahol a možno aj trochu poznačil?

Věra bola výnimočná redaktorka, odvážna, priama, silná a statočná žena. Bodaj by som dokázala mať aspoň zlomok jej odvahy a jasného úsudku. A dokázala sa tak vysporiadať so strachom a diskomfortom tak ako ona.

Prví diváci už film videli vo Varoch, dokážete si vôbec ešte užiť film ako divák bez „skresleného“ hereckého a zakamerového pohľadu?

Áno, aj keď ide o film, v ktorom som hrala, ale takto si ho dokážem vychutnať až s odstupom času. Nie je to o mne, je to tímová práca, a tak si zaslúži byť videný aj kvôli práci ostatných. Dobrý, kvalitný film pozerám ako obyčajný divák, nepoznačený prácou za kamerou. Jednoducho ma pohltí. Zlý film alebo aj seriál, bohužiaľ, vnímam čisto remeselne a priznám sa, že pri tom často premýšľam nad tým, kde sa tam stala chyba… Pri tom sa odosobniť nedokážem.

Aké máte leto? Pracovné alebo oddychové?

Keďže ešte nie som v plnom pracovnom kolotoči, moje leto sa vlastne ani veľmi nelíši od iných mesiacov. Akurát je viac teplo. (Smiech.) Prioritne som so svojou dcérkou, občas si odskočím naplniť hereckú časť seba a aj sa chystáme trošku pocestovať. Na to sa teším.

Mnohí mladí rodičia vidia v cestovaní s deťmi problém, dá sa s malou Mílou cestovať?

Samozrejme, že sa dá. Je síce pravda, že to nie je typ cestovania, ako keď sme boli bezdetní, ale rozhodne to stojí za to. A čím je Míla väčšia, tým je to lepšie a aj jednoduchšie. Je perfektné mať v nej ďalšieho parťáka.

Hovorí sa, že keď príde dieťa, zo života si môžeš vyškrtnúť jedno hobby. Máte aj vy aktivity, ktorých ste sa zrazu ako rodičia museli vzdať, chýbajú vám a počkajú si vás?

Rozhodne sa nebudem tváriť, že sa náš život v ničom nelíši od života pred narodením Míly. Tá zmena je naozaj markantná a zasiahla skoro každú oblasť našej každodennosti. Ale na druhej strane som s tým počítala, neprekvapilo ma to, nečudujem sa nad tým a nikam sa neponáhľam. Táto forma zmeny mi naozaj prospela, a to, čo si má počkať, si aj počká.

Asi už neprebehne rozhovor do ženského časopisu bez toho, aby sa vás nepýtali na materstvo. Čo na tom celom kolotoči neznášate a, naopak, bez čoho si už neviete a nechcete predstaviť svoje dni?

Nedokážem si to predstaviť bez Míly, čo asi nie je nijako prekvapujúce. Nič neneznášam. Objavila som síce nový rozmer nespánku, strachu, vyčerpania a únavy, z tohto všetkého zároveň aj prameniaci stres a podráždenie. Tiež ma občas frustruje moja túžba obstáť na všetkých frontoch zároveň - ako mama, partnerka, priateľka, herečka, občan. Viem, že to je vopred prehratý boj, ale nemenila by som na tom vôbec, ale vôbec nič.

Míla je v období života, kedy prekvapuje každý deň a bezpochyby aj dojíma. Čím vás „odzbrojila“ naposledy?

Denne ma dojíma jej úprimná radosť a objavovanie všetkého nového. Jej schopnosti a všetko nové, čo sa naučí a čo dokáže, to je kombinácia, ktorá dokáže byť pre mňa zakaždým odzbrojujúca.

Táni, už ste jedným slovom spomenuli materinský strach, asi už tušíte, že nepominie do konca života. Ako sa s ním vysporiadavate?

Áno, tento druh strachu sa už stihol dostaviť a naplno som si ho uvedomila vo chvíli, keď sme sa vrátili z nemocnice domov. Vlaste nie, neuvedomila, privalil ma ako obrovský balvan a ja som sa dlho nedokázala nadýchnuť. A aby som ju tým svojím strachom neudusila, učím sa ho prijímať a jemne ho korigovať. Ale zisťujem, že to pravdepodobne bude beh na veľmi dlhú trať…

Čo vás vaša dcéra naučila?

Učí ma každý deň, učí ma pokoju, vedomej práci na sebe, trpezlivosti a aj hravosti.

Spomalilo vás materstvo? Ovplyvnilo nejakým spôsobom vaše herecké ambície, to, akým spôsobom si spomedzi ponúknutých úloh vyberáte alebo ako k nim v rámci príprav pristupujete?

Paradoxne vôbec nemám pocit spomalenia, práve naopak. Len je to iný typ hektiky. Nikdy som nebola herečka veľkých ambícií, mala som vždy viac šťastia ako talentu alebo vízií… Vyberala som si aj predtým, akurát teraz je to sito ešte o čosi hustejšie. Momentálne musí mať pre mňa čas stráveny bez Míly naozaj veľký zmysel. A prípravy na prácu - to je samostatná kapitola, čo však koniec koncov pozná každá pracujúca mama… Po nociach, intenzívne, ešte koncentrovanejšie. Lebo inak sa to jednoducho nedá.

Často sa prízvukuje, že spokojná a šťastná by mala byť v prvom rade matka, lebo od jej spokojnosti a šťastia sa odvíja aj šťastie a spokojnosť rodiny. Ako to vnímate vy?

Nech to má každý, ako chce a dokáže - aj tak robí každý všetko najlepšie, ako vie. Áno, rodič sa musí o seba vedieť postarať, ideálne nie na úkor zvyšku rodiny. Je to asi vec komunikácie, dohody, kompromisu, empatie, a to aj voči sebe, ale aj tým, na ktorých nám záleží. Vyčerpaná a prázdna mama, ktorá sa obetuje pre rodinu, asi nie je ani dobrým vzorom, ani dlhodobo udržateľnou vnímavou mamou. Mama, ktorá myslí iba na svoje šťastie a naplnenie, asi tiež nie je úplné terno. Takže tento balans treba neustále hľadať a znovu nachádzať. A vedieť dopriať aj sebe.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo vás baví byť ženou?

Priznám sa, že zatiaľ som nad tým nikdy nerozmýšľala, jednoducho ňou som, a tak si to užívam. No som presvedčená o tom, že keby som bola mužom, tiež si nájdem veľa dôvodov, prečo je to dobré presne tak, ako to je.

Okej, a sú chvíle, kedy by ste si to s chlapmi radšej vymenili?

Určite áno! A rovnako si myslím, že aj oni s nami.