Foto: Eva
#Ľudia

Strasti a slasti života na mori: Dievča cez palubu

Foto: Eva
#Ľudia

Strasti a slasti života na mori: Dievča cez palubu

17.3. 2009 14:00 Chcete si dobre zarobiť. Kinedryl ste v živote nepotrebovali a nehrozí vám psychický kolaps, keď sa na vás niekto krivo pozrie. Gratulujeme! Máte veľkú šancu úspešne absolvovať pobyt na jednej zo zaoceánskych výletných lodí.

Očakávajte more potu a driny, no i nezabudnuteľných zážitkov. Viem, o čom hovorím. Mám to za sebou. A nikdy, naozaj nikdy som neoľutovala tých osem mesiacov, ktoré som strávila na lodi v Karibiku ako čašníčka. Vitajte na palube! Po tom, ako úspešne absolvujete všetky povinné náležitosti, počnúc výberovým konaním a končiac protipožiarnym školením, ste fakticky pripravení na nalodenie.

Prílet je zväčša impozantný. Aj pre brutálne horúčavy a vysokú vlhkosť panujúcu väčšinu roka v Miami, ktoré bude veľmi pravdepodobne miestom vášho pristátia. Ďalším šokom bude iste stretnutie s vašou „mothership“. Tieto ozruty v pohode pohltia tak do päťtisíc ľudí, sú tam obchody, reštaurácie, bary aj posilňovne. Je to plávajúci mikrosvet a vy sa stávate na určitý čas jeho súčasťou. Rovnako razantne vám vstúpi do života more. Odporúčam však okamžite zahnať obraz samej seba roztopašne sa čľapkajúcej v mori každý deň z hlavy. Budete tak omnoho ľahšie znášať pocit, že oceán je na dosah, a predsa často nedosiahnuteľný...

Hneď po príchode na loď pochopíte pravidlá hry. Nikto sa s vami príliš nemazná, na to nie je v tejto ľudskej džungli vôbec čas. Takmer vždy sa dostanete najprv na tzv. cvičnú loď, na ktorej sa budete učiť nielen hlavné zásady obsluhy, ale aj nacvičovať rozličné animátorské zostavy, pretože jednou z vašich úloh je zabávať hostí. Naozaj nič pre introvertov a tých, čo sa neradi, prepytujem, zhovaďujú, lebo čím šialenejšie sa budete správať, tým budete americkým pasažierom sympatickejší. Na takejto lodi normálne pod dohľadom niekoho skúsenejšieho pracujete, poberáte iba symbolický plat, a ak sa nedajbože niečo stane, väčšinou si to odnesie ten, čo vás mal na starosti. Problém by mohli mať aj ľudia s čo i najmenším sklonom ku klaustrofóbii. Vo vašej kajute sa budete môcť akurát tak otočiť, v sprche a na záchode je to ešte horšie. Zabudnite na rozšafné spevácke vystúpenia so sprchovou hlavicou a buďte radi, ak ste malí a dengľaví, pretože to vám do značnej miery uľahčí rozličné záležitosti týkajúce sa osobnej hygieny. Veľká výhoda je vycibrený orientačný zmysel, pretože celá loď je popretkávaná stovkami chodbičiek a v jednej z nich sa kdesi v podpalubí nachádza aj vaša kajuta s posteľou, ktorá bude po únavnej šichte vašou vysnívanou destináciou. Nájsť ju rýchlo a efektívne je know-how, ktoré sa počíta... Naostro Veľa ľudí nezvláda ani cvičnú loď, a preto je vždy pri prerozdeľovaní na „ostré plavidlá“ o pár hláv menej. Spôsob rozdelenia práce čašníkov je identický, cez deň obsluhujú v bufetoch a večer v reštaurácii vždy tú istú skupinku hostí, až pokým nepríde nová plavba a s ňou noví ľudia. Rozdielny bude váš status, teraz ste tu už iba sama za seba a to, koľko peňazí si zarobíte, závisí výlučne od vás a vašej šikovnosti. Systém odmeňovania spočíva v kombinácii sumy za jednu osobu, ktorá je súčasťou ceny za samotnú plavbu a tiež prepitného, ktoré dostávate spravidla vždy po konci turnusu od každého hosťa. Ten má právo nezaplatiť vám ani vopred dohodnutú sumu, stačí, aby vyjadril nespokojnosť s vašimi službami. To sa však nestáva príliš často, Američania sú zvyknutí na oceňovanie (dobrej) práce iných a prepitné je vo väčšine prípadov samozrejmosťou. Jeho výška závisí od vašej rýchlosti, ochoty a schopnosti nenútene a šarmantne komunikovať s hosťami. To síce znie ako úplne prirodzená vec, veľmi ťažko je však byť šarmantným človeku, ktorý začína z nedostatku spánku halucinovať. Vtedy vám všetci pripadajú otravní a jediné, čo chcete, je, aby sa vaši hostia najedli a vypadli. Takéto stavy prichádzajú veľmi často, pretože pracovný čas je fakt drsný, doslova od nevidím do nevidím, čo v praxi znamená 12 až 14 hodín denne. Na nejaké voľno zabudnite, tu sa skutočne pracuje každučký deň.

Po čase zistíte, že človek si zvykne aj na šibenicu a zaoceánsku výletnú loď. To, že ste sa práve ocitli na Bahamách, Barbadose či Kostarike a máte na chvíľu voľno vám bude srdečne jedno, aj keby boli vaši predkovia Zikmund s Hanzelkom. Jednoducho zapnú sa vám tie najnižšie inštinkty, ktoré zavelia prežiť, a na dotackanie sa z lode na pláž treba priveľa vzácnej energie. Keď sa vám však po pár mesiacoch pokusov a omylov podarí zorganizovať deň tak, že si dokonca aj trocha oddýchnete, vaša počiatočná letargia opadne a vy môžete objavovať krásy exotických destinácií. A tak si môžete pozrieť Panamský prieplav, stroskotané lode na Bermudách, či iba tak sŕkať Piña Coladu na Martiniku. To, čo tam uvidíte a zažijete vám už nikto nevezme a najlepšie je vedieť sa naučiť si tieto momenty do posledného okamihu užiť. Stále si pripomínajte, že ste tu predovšetkým pre peniaze (aj keď je to prízemné a nie je to pravda) a nie preto, že chcete zadarmo precestovať celý svet. To, že sa pozriete do krajín, na návštevu ktorých by ste si za normálnych okolností našetrili asi tak za dvadsať rokov, berte ako mimoriadne príjemný doplnok k zarobeným dolárom a kope nezaplatiteľných životných skúseností. Váš zamestnávateľ vás chce IBA na prácu a dá vám to patrične pocítiť. Ak sa teda nastavíte výrazne neduchovne a materialisticky, pomôže vám to prekonávať frustráciu spôsobenú tým, že ste nikdy neboli v preslávenej kostarickej džungli, hoci ste ju mali na dosah ruky. Ľudia na lodi Medzi personálom je vždy veľmi pestré osadenstvo. Stredoeurópania, Taliani, Chorváti, ale aj Indovia, Filipínci, Juhoafričania či Indonézania. Prirodzeným inštinktom je zgrupovať sa do národnostne príbuzných skupín. Každý národ má iné obyčaje, na ktoré sa občas ťažko zvyká. Mne napríklad spôsobovalo pomerne veľké problémy, ak som videla jesť niekoho celý svoj obed rukami, čo bežne praktizovali niektoré ázijské zoskupenia. Uzavretý priestor, v ktorom tu neustále fungujete, má na ľudí veľmi zvláštny vplyv. Akútny nedostatok spánku, čerstvého vzduchu či uspokojivých sociálnych kontaktov dokáže napáchať veľké škody na psychike. Tak trebárs jeden môj kolega vyskočil uprostred podávania večere na stôl svojich hostí a začal predvádzať strieľanie z fiktívneho samopalu, pričom namieril veľmi dôkladne na každého jedného hosťa.

Na druhej strane tieto bojové podmienky vytvárajú veľmi úzke medziľudské väzby. Musíte a chcete si pomáhať, pretože vaši spoluplavci sú momentálne pre vás tí najbližší. Moje najkrajšie spomienky na pobyt patria ľuďom, s ktorými som do rána filozofovala, či sa len tak mlčky dívala na palube na hviezdy, hoci omnoho rozumnejšie by bolo ísť spať. Potreba ľudskej spolupatričnosti je často silnejšia a prekoná aj tú najhoršiu únavu. Samozrejme, láska sa nevyhýba ani tmavému podpalubiu. Práve naopak. Ak ste žena, ste dokonca vo veľkej výhode. Na lodi je omnoho viac chlapov, a tak ste vy tá, ktorá je žiadaná a dobýjaná. Väčšina takýchto vzťahov je časovo obmedzená pobytom na lodi. Vy si iba vychutnajte pocit obletovanosti, po návrate do normálneho života oň pravdepodobne rýchlosťou blesku prídete. Mňa dokonca stihli dvakrát požiadať o ruku. Prvým pytačom bol Filipínec, ktorý mi siahal asi po plecia, a tým druhým hosť, ktorý tak urobil prostredníctvom svojej matky! Najlepšie na tom bolo, že ma dovtedy vôbec neoslovil a dokonca ani nezdravil. A keď som odmietla lákavý život na slepačej farme kdesi na stredozápade USA, neprehovoril so mnou pri tomto stole už nikto ani slovo. Americkí hostia sú vôbec špeciálna kategória. Naozaj ani len trocha netušia, ako veľmi driete, preto sa oplatí vyplakať si svoju frustráciu v noci do vankúša a nie vylievať si ju na nich. Okamžite vám to vrátia nulovými tringeltmi a neuveriteľnými požiadavkami. Väčšina z nich sú však milí, prívetiví, dobrosrdeční, no na náš európsky vkus často príliš prostí ľudia. Takéto plavby si môže v USA dovoliť takmer každý, a preto prehltnite svoju hrdosť, keď budete musieť plniť želania niekoho, koho v duchu nazývate odkundesom. Je to výborná škola tolerancie a pokory, ktoré budú vo vašom ďalšom živote na nezaplatenie. Apropo, keď sa na lodi zjavili Európania, mali sme pohotovosť. Boli to tí najarogantnejší a najnevďačnejší hostia. Na národnosti až tak nezáležalo. Dôležitá je rovnováha Duševná a aj tá v strednom uchu. Oboje vám totiž môže pomôcť prežiť mesiace na lodi bez väčšej ujmy. V prvom prípade sa vám podarí nezblázniť sa, v tom druhom v sebe pri búrke na mori udržíte večeru. Príroda je mocná čarodejnica a aj s obrovskou zaoceánskou loďou sa pohrá ako s nafukovacím člnom. V takýchto chvíľach som sa ocitala v obrovskej výhode oproti svojim stonajúcim a ochkajúcim kolegom, pretože mne na kolotočoch nikdy nebolo zle ani po desiatej jazde na reťazovke. Mnoho mojich súkmeňovcov bolo odkázaných na špeciálne náplasti, no po čase sa to väčšinou dalo zvládnuť aj bez nich. Ťažšie dosiahnuteľná je duševná rovnováha. Na tú sa, bohužiaľ, náplasti nepredávajú. Totiž, ak ste práve nestrávili posledných desať rokov meditáciami v budhistickom kláštore, stres vás jednoducho dobehne. Musíte sa stále ponáhľať, snažiť sa prekonávať únavu a zároveň zostávať milá k pasažierom. Receptom je to všetko brať s nadhľadom. Tu naozaj do bodky platí, že čo vás nezabije, to vás posilní! Strasti a slasti života na mori Postupne sa u každého člena posádky vykryštalizovali veci, ktoré na plavbe miloval, a tie, ktoré nemohol ani cítiť. Mojou osobnou vychytávkou sa stalo sledovanie štartu lode z prístavu. Naraz sa zapli všetky turbíny, obrovský kolos sa začal hýbať a ja som si vychutnávala jeho ohromnú silu. Vtedy som cítila doslova patetickú hrdosť, že sa toho môžem zúčastňovať. Ďalšou krásnou kratochvíľou bol pobyt na vrchnej palube v noci, keď všetci spali. Loď si tichučko razila cestu vpred, svieži vietor mi strapatil vlasy a všade naokolo bol božský pokoj. Hotové muky som naopak zažívala, keď som musela ísť do kuchyne po jedlo. Všetci sa tam tlačili, predbiehali jeden druhého a ostré lakte boli nevyhnutnosťou, aj keď pôvodne vôbec nepatrili do vašej genetickej výbavy. Jedlá sa nosili v špeciálnych obaloch na obrovskom podnose a bežne ste ich mali aj štrnásť. Z kuchyne do reštaurácie viedli pohyblivé schody, a ak ste mali smolu a stáli pod niekým, kto práve stratil balans, mohli ste skončiť s vypaseným steakom na hlave. V jedálni sa zase vo veľkom kradlo – poháre, šálky, podšálky a vôbec čokoľvek, čo sa dalo rozbiť a vy ste to museli mať na stole už pred príchodom hostí. Chýbajúce vybavenie sa dopĺňalo až v prístavoch, a tak vám neostávalo nič iné, iba si „požičať“ u kolegu, ak sa vám prihodila nehoda. On si zase „požičal“ u niekoho ďalšieho, až sa tento kolotoč zastavil pri nejakom nešťastníkovi, ktorý nemal do čoho dať svojim hosťom kávu.

Asi každý jeden zamestnanec však nadovšetko rád chodil do baru pre personál, kde stálo všetko dolár, a preto nebol problém zvládnuť za večer desať Cosmopolitanov. Nadchádzajúce rána zas až také veselé neboli... preto naozaj neodporúčam tieto návštevy každý deň. A napokon úplne, ale úplne každý priberal, čo bolo veľmi zvláštne, keďže ste prakticky neustále v pohybe. Udržať si hmotnosť bolo nesmierne ťažké aj vďaka ľahkej dostupnosti jedla. Kantína bola otvorená dvadsaťštyri hodín denne a výber jedál naozaj široký. Unavený a nevyspatý človek si musí niekde dopĺňať energiu, a keď pred vami tróni Sacherova torta ako z Mariahilfestrasse, ťažko si pomôcť. U mňa mala kombinácia namáhavej fyzickej práce a bezuzdného prežierania za následok hmotnostný prírastok dvanásť kíl a vzhľad sovietskej plavkyne. Nebola som tučná, iba som vyzerala, že fičím na anabolikách. Nikdy nezabudnem na ten výraz na maminej tvári, keď ma uvidela v letiskovej hale...

Po návrate domov išli kilá a zlé spomienky na ťažkú drinu preč ani neviem ako. Zostali iba tie príjemné na krásne exotické miesta, pár správnych ľudí a úžasnú vôňu mora. A aj keď dolár už dávno nie je, čo býval, stále si myslím, že takáto životná skúsenosť je na nezaplatenie.

Video

Diskusia
#evahriesnedobra