Soňa Müllerová: Lekárka mi na menopauzu predpísala partnera

V akom životnom období vás Madam Eva zastihla?

Zastihli ste ma v dôchodkovom veku, kedy sa rozhodujem, čo bude ďalej. So svojím životom mám ešte veľmi veľa všelijakých plánov, preto by som chcela trochu poľaviť, čo sa mediálneho života týka a v tom osobnom žiť o čosi pestrejšie. Uvažujem, čo ďalej s Dámskym klubom. Či odídem v lete, alebo až o rok. Napriek tomu, že nejde o monotónnu prácu, baví ma a je to moja srdcovka, po tých pätnástich rokoch potrebujem zmenu a potrebujem mať už aj väčší priestor a viac času pre svoje aktivity. Vždy som si hovorila – keď budem v dôchodkovom veku, budem robiť toto a toto… Teraz ten čas nastal a zároveň mám sily na to, aby som si svoje sny plnila. No a v neposlednom rade - stále mi žijú rodičia a ja by som rada za nimi chodila častejšie. Maminka sa sama stará o ocka, chcela by som jej viac pomôcť. Nuž a tak isto by som chcela viac času tráviť s mojím psíkom. To pochopí málokto, asi len psičkári. Jednoducho potrebujem byť menej zviazaná pevným režimom. Na druhej strane sa mi nechce vystúpiť z tohto dobre idúceho vlaku, keďže sme sa v našom tíme profesionálne vyladili tak, že mám radosť z prípravy a vysielania každej jednej relácie.

Viete si predstaviť, že by ste boli bez Dámskeho klubu?

Samozrejme. Veľa vecí sa končí, aby sa začali iné. Stalo sa mi to už toľkokrát, na chvíľu som zastala, nadýchla som sa a šla som ďalej. Etapy, kedy ostávame stáť na poli neoranom, tie sú v našich životoch dôležité, pretože práve tie vás posúvajú dopredu. Cítim, že sa blíži čas odísť, teda v mojom rozhodnutí je už vlastne aj akceptácia toho, že raz nebudem trvalou súčasťou Dámskeho klubu. Vidím okolo seba, aký je život stresujúci, ako sa ľudia náhlia, ako moji rovesníci bojujú s ťažkými chorobami a diagnózami, umierajú… Uvedomujem si pravú hodnotu všetkého, čo mám a som za to nesmierne vďačná. O to viac nechcem, aby mi raz bolo ľúto, že som o niečo, o čom som snívala, prišla a neošetrila som si to.

Máte teda nejaký pomyselný zoznam toho, čo chcete stihnúť a čím vyplniť svoje dôchodkové dni, ktorého sa držíte?

Dlho som ho mala v hlave, vždy som si hovorila, že by som sa rada venovala najmä niečomu kreatívnemu. Kedysi to bola móda, mala som svoju značku, no skončilo sa to. Bolo to po revolúcii v 90. rokoch, kedy som sa tiež v istom okamihu musela rozhodnúť, či budem pokračovať na mediálnej scéne alebo budem robiť módu a jednoznačne to vtedy vyhrala mediálna scéna. Prakticky odvtedy som si hovorila, že keď už budem mať veľké deti, budem sa rozvíjať na kreatívnych kurzoch, v tom, čo mám rada a venovať sa svojim hobby. Prišiel ten čas, stretla som svojho partnera, popri ňom som sa dostala k vzácnym kameňom a šperkom, čo mi otvorilo nový priestor pre kreativitu. Začala som navrhovať šperky, sú to dizajnové kúsky s drahokamami, a už som sa dostala aj k tomu, že môžem svoju tvorbu a jej koncept prezentovať aj na svojej webovej stránke, z čoho mám, samozrejme, nesmiernu radosť.

Asi ste z tých, ktorí sa dokážu z chýb a cudzích životných príbehov poučiť, však?

Áno. Neviem, či priamo a úplne na prvú, ale zaujímajú ma ľudské príbehy. Som empatická, keď ich sledujem, čítam, vždy si pri tom konfrontujem vlastný život, čo je asi aj prirodzené. Vtedy si uvedomím – toto ešte mám a musím sa o to dobre starať. No stále sa najviac učím z vlastných chýb a snažím sa, aby som ich neurobila dvakrát. To prišlo vekom – čím som staršia, tým som racionálnejšia.

Neboli ste taká vždy?

Bola som skôr spirituálno-ezotericko-éterický typ, romantička sediaca na obláčiku, čo všetko videla v odtieňoch ružovej a všetko som si prikrášľovala. Ako šiel čas, naučila som sa, že si týmto akurát tak komplikujem život. Odpozerala som, že tí racionálnejší a praktickí ľudia to majú v živote jednoduchšie.

Takže keď už snívať, len na pevných základoch.

Vybudujem si pevné základy a keď ich mám, snívam. Vtedy to funguje a aj sen samotný má väčšiu hodnotu a viac sa z jeho naplnenia teším. Zracionálnela som a zmúdrela som. Ako Váha som vždy tápala a dlho som sa rozhodovala, ku všetkému a všetkým som pristupovala zmierlivo, no život ma tak vycepoval, až som si povedala - stačilo. Stále som mala pocit, že musím vyjsť v ústrety, len aby som nikomu neublížila, teraz si poviem - nie, bude takto a hotovo. Zvážim, samozrejme, nakoľko ublížim jednej, druhej strane, lebo niekedy to bez toho jednoducho nejde. Viete, keď človek vstúpi do vzťahu v seniorskom veku, neznamená to, že vzťah musí byť ako stojatá voda a že nepotrebuje dynamiku. Naopak. Nesmiete sa nudiť. Môj partner stále niečo plánuje, a keď to nevyjde, nevadí, on tvrdí, že sa musíme stále hýbať a musíme mať sny. Nebudem ležať a dívať sa do slniečka, to by ma ani nenapĺňalo. Ešte potrebujem nové veci, nových ľudí, nové kontakty a zároveň potrebujem dať viac energie do starých kvalitných vzťahov a priateľstiev. Nedávno som zorganizovala stretnutie hlásateliek u seba doma a bolo to úžasné! Jedna vec je dynamika dopredu a druhá vec je nájsť si čas na to, čo som považovala za hodnotné vo svojom živote a vrátiť sa k tomu – kamarátstva z hlásateľne, z jazykových kurzov, ktoré som pochodila, z mladosti… Prinavrátiť a pohladkať si dušu tým, čo ma kedysi tešilo a nájsť si na to opäť čas.

Nedá mi nespýtať sa ešte na šperky, ktoré už nejaký čas navrhujete a už si aj našli svoju klientelu. Čo vám tento druh práce a koníčka dáva?

Vďaka šperkom som začala veľa cestovať, prijala som do života niečo iné, nové a vidím krásu v prírodných kameňoch. Nikdy som v škole nemala rada kamene a minerály, teraz to milujem. Keď som začala chodiť po šperkárskych výstavách, hovorila som si – veď tu je naozaj všetko, už sa nič nové nedá vymyslieť! Cítim tam vždy takú úžasnú koncentrovanú energiu z kameňov, eufóriu z toľkej krásy… no potom som nadobudla pocit, že som nenašla nič, čo by som chcela ja. Ja som minimalista s dôrazom na rafinovaný detail, ktorý dokáže upútať. Nepotrebujem šperk, ktorý pripomína tortu od psíčka a mačičky, v ktorej je všetko. A tak som si povedala, že budem robiť len také šperky, ktoré by som nosila aj ja. Rada robím pre ženy, ktoré si uvedomujú, že ide o dizajnový šperk, významný solitér, ktorý  vzniká na silnom pozadí gemológie, je tvorený ručne z prvotriednych a kvalitne vybrúsených kameňov v rukách skúseného zlatníka.

Tvorba šperkov je teda jeden z veľkých splnených snov, čo ďalej?

Chcela by som cestovať, hlavne s mojimi deťmi. Partner necestuje, on už má precestovaný celý svet, už sa mu nechce, iba pracovne... Keď sme sa zoznámili a chceli sme si načrtnúť nejakú líniu budúcnosti, hovorila som mu, že túžim po cestovaní, no on mi na to odpovedal: „Však si cestuj, len sa vráť.“ A tak som urobila dohodu s deťmi, že budeme cestovať v trojici, bez partnerov, že budem rada, ak prijmú moje pozvanie na spoločné poznávačky. Najbližšie ideme do Edinburghu, tento rok mám v pláne ešte Island. Cestovanie s nimi je zábavné, najmä, ako sa o mňa starajú...

Napriek tomu, že ste v dôchodkovom veku, stále ste dcéra. To je veľké požehnanie a hovorí sa, že na svete nám je dovtedy dobre, kým sme niečie deti...

Tak veľa to pre mňa znamená, je to pre mňa nesmierne dôležité! To, že sú moji rodičia ešte stále živí, to mi dáva životnú silu. V našej rodine sa nikdy príliš neriešili emócie. Ja som bola kedysi mladá poetická duša, ktorá nosila kristusky a hrubé sklá v okuliaroch a neustále som sedela len v knižnici. Moji rodičia žili bez zbytočného rozumovania, filozofovania. U nás sa jednoducho žilo, hľadal sa spôsob na to, aby sa pracovalo a aby bolo na obživu. Otec pomerne mladý ochorel, postihla ho cievna mozgová príhoda ako 47-ročného a moja mama sa odvtedy o neho stará. Život mojich rodičov bol vždy usporiadaný – žiadne nevery, žiaden alkohol, žiadna dráma, všetko bolo zorganizované, a to mi dodávalo silu. Plus to, čo som si sama odžila a čím som si prešla, to je druhý zdroj mojej sily. Naučila som sa spoliehať sama na seba a aj vďaka rodičom viem, že som silná. Poviem si - keď toto zvládla moja mama, zvládnem to aj ja. Mama je hrdina a vzor, pevná súčasť našej rodiny, ktorá nás všetkých uzemňuje.

Čerpá rovnakú silu z vás dcéra Ema?

Myslím že áno. Ale ešte viac ako zo mňa ju Emča čerpá z mojej mamy, teda zo svojej babičky. Dokonca si ju vybrala za krstnú mamu svojej knihy. Často sa obracia najskôr na moju mamu, až potom na mňa a konfrontuje si to. Mama má už osemdesiatdva a dlho nebola na dovolenke pri mori, tak sme sa minulý rok dohodli, že to ešte musí zažiť. Otca sme previezli ku mne a ona odišla na dovolenku do Chorvátska s Emou. Ochorela hneď po pol dni, po tom, čo zjedla nejakú pokazenú pizzu, a celú dovolenku chudera strávila striedavo na toalete a v posteli. Celých sedem dní sa Ema o babičku starala, organizovala lekárov, behala, vybavovala… Keď sa vrátili, povedala som mame – toto si si naozaj nezaslúžila, a ona s obrovským úsmevom na to – ale ja som si tak oddýchla, ako už niekoľko rokov nie. Dúfam, že tento rok im to už vyjde lepšie a moja mama si užije aj more, aj vnučku, na ktorú je tak veľmi hrdá.

Starostlivosť o rodičov, to je jedna vec, ale spomínali ste ešte psíka – Yamu. To je už tiež seniorka, aj ona rozkvitla šedinami, ako babička z rozprávky…

Yama mi veľmi veľa dala. Zostala som na ňu sama, po tom čo ju môj syn Filip priniesol do rodiny s tým, že buď ju dá do útulku alebo sa o ňu musím postarať ja. Mala som vtedy 50 rokov, prvého psa v živote, o psoch som nevedela absolútne nič a navyše ona bola dosť problematická, lebo nebola socializovaná. Je to kríženec staforda. Tri roky som s ňou v kanadách chodila na cvičisko a bola som tam šťastná. Každú sobotu medzi kynológmi, bola som členkou kynologického klubu, po skončení výcviku som zostávala ešte na cvičáku, starali sme sa o terén, bolo mi tam veľmi dobre. Yama so mnou pre­šla toľké roky života, natrápila som sa s ňou, čo náš vzťah v konečnom dôsledku veľmi posilnilo. Teraz má 14 rokov, má za sebou už dve operácie a teším sa z toho, že ešte stále je tu so mnou aj v takom vysokom veku. Ak sa dá, tak ju všade beriem so sebou, aby mala stále nové podnety, ktoré by v nej stále vzbudzovali zvedavosť, aby mala dobrý a kvalitný život. Stále hovorím, že veď ho mám ja, prečo by ho nemala mať ona? Nechcem, aby bola celý deň doma zavretá, keď nemusí. Ešte si ju chcem užiť.

Sme trochu kolegyne, obe píšeme pre Madam Eva a vašu rubriku Doktorky mám rada, je osviežujúca. Čo vám to dáva?

Doktorky vznikli pred desiatimi rokmi, ešte pôvodne ako rozhlasové pingpongové rozhovory a nestrácajú na aktuálnosti ani dnes. Vysielali sme ich spoločne s pani doktorkou Vierou Satinskou v rádiu Slovensko. Do života mi to prinieslo veľmi veľa, prinútili ma zamyslieť sa nad mnohými témami a tak, aby to, čo vzniklo, zároveň prinieslo pointu na spoločného menovateľa – diagnózy všedných dní. Pani Viera Satinská je neskutočne múdra a rozhľadená žena, uznávaná psychiatrička s obrovskými skúsenosťami nadobudnutými rokmi praxe. Párkrát v živote som sa s ňou aj ja stretla, keď som si s ňou konfrontovala nejaké svoje osobné veci. Nebola som jej pacientka, ale viedli sme niekoľko dôležitých rozhovorov, a aj to ma utvrdilo v tom, že má čo povedať a je dobré tieto rozhovory dať na papier.

Ako sa vy staráte o svoju dušu? Ako sa rozmaznávate, aby ste predišli vyhoreniu, polozblázneniu, úzkosti...

Priznám sa vám, že nie tak dávno som cítila, akoby som bola vyhorená. Ale aj sa pýtate na to, ako byť v pohode, na to je podľa mňa len jeden jediný liek, ktorý by si mal človek, pokiaľ je zdravý a dokáže sa hýbať, dopriať, a to je práve pohyb. Aj ja pociťujem občas úzkosť, tieseň, no akokoľvek sa mi nechce, prinútim sa ísť na prechádzku s Yamou, alebo aj bez nej. A je mi dobre. Pokiaľ je to možné, hýbem sa a cvičím aj doma. Keď som vošla do menopauzy, pýtala som sa svojej gynekologičky, čo mám urobiť pre to, aby som tým prešla s ľahkosťou a povedala mi – jedine pohybom a športom, to je to najlepšie, čo si môžete dopriať. A druhá gynekologička mi povedala, že ak mám možnosť mať nejaký vzťah, nech sa mu nebránim, lebo je fajn, ak na toto obdobie v živote žena nie je sama. Poslúchla som obe.

Vy ho vlastne máte na recept.

Áno! (Smiech.) Aké vtipné! Mám partnera na recept, to ste absolútne perfektne pomenovali. V tom čase sme sa s Jarom párkrát stretli, nebol to ešte vzťah, len akési pootvorené dvere, nad ktorými som váhala, či ich otvoriť alebo nie, vzhľadom na moje aktivity, na moje skúsenosti… Nebola som zatrpknutá, len opatrná, predtým sa to väčšinou končilo tak, že som sa trápila a chvíľu mi trvalo, kým som sa s tým, že vzťah sa skončil, vyrovnala, nechcelo sa mi to prežívať znova. No a táto pani lekárka mi, naopak, odporučila, že ak tam nejaké dvere potvorené sú, aby som sa tomu nebránila. Povedala mi – no veď si to doprajte, prídete na iné myšlienky a lepšie tým obdobím preplávate. No a neposlúchnite lekárku! (Smiech.) Povzbudilo ma to, koniec koncov, stretla som mnoho žien vo svojom veku, ktoré boli zatrpknuté a odstrašujúco negatívne naladené voči mužom a povedala som si, že takto dopadnúť nechcem.

Partnerské spolužitie máte ale zaujímavé – každý žijete zvlášť, vo vlastnom byte, ale v jednom dome…

Áno, vedľa seba na jednej chodbe.

Priznám sa vám, že mne je tento model sympatický a často o vás referujem iným ženám a už ste ich pár inšpirovali. Mať svoje, aj spoločné a dávkovať si to...

(Smiech.) No veľa partnerov býva tak, že jeden je v jednom byte a druhý na druhom konci mesta, ale to už je náročnejšie. Vždy musí jeden z nich urobiť väčší presun. My sme ako mravce, čo behajú vkuse po chodbe. (Smiech.) Ako za mladi na internáte! S hrncami, s bielizňou, v župane, aj bez županu, hore-dole, je to strašná zábava. A moja Yama často leží na chodbe medzi bytmi a čaká, čo bude a kto ju vyvenčí.

Napriek tomu sa s mediálnou nálepkou „bývalá manželka Richarda Müllera“ potýkate dodnes.

Naučila som sa mnohými vecami absolútne nezaoberať. Načo sa týmto budem stresovať? Žurnalistická povrchnosť spočíva v kopírovaní toho, čo už raz niekto napísal a málokto si dá námahu, aby niečo formuloval inak. A tak sa o mne stále píše, aká som módna ikona, hoci absolútne nechápem prečo (smiech) a potom, že som bývalá manželka Richarda Müllera. Čo s tým spravím? Ja viem, kto som, vie to aj moja rodina, moji priatelia. To je pre mňa podstatné.

Máloktorá žena spomína na rozvod ako taký, ako na pozitívny bod svojho života. Je to skúsenosť, ktorá natoľko rozdriape človeku dušu, že má čo robiť, aby to zvládol a pohol sa smerom vpred. Mnohým ženám sa to nedarí a točia sa v kruhu. Vy ste z neho von, ale ako na to?

To máte pravdu, je to strašný stav. Mám priateľky, ktoré sú chorobne zamotané a zaseknuté v minulosti, majú v sebe doteraz stigmu rozvodu a doteraz riešia chlapa, ktorý má už dávno vlastný život, novú rodinu, ďalšie deti… A ony stále rozmýšľajú, čo by povedal on, alebo keď ma uvidí upravenú a krásnu, bude ľutovať a podobné naivné ženské predstavy. A pritom sú to perfektné, spoločenské, vtipné a inteligentné baby, no vidím, ako ich to ničí. A čo im poradiť? Len aby sa čo možno najrýchlejšie spamätali, lebo idú samy proti sebe. Krútia sa ako rybičky v akváriu a život, ktorý majú pred sebou, im uniká. Sú si brzdou, veď ešte môžu zažiť nejaký vzťah a premárniť túto potenciálnu šancu vopred, by bola obrovská škoda. Koľko sa budete nad čímkoľvek alebo kýmkoľvek trápiť, to závisí len od vás. Stále hovorím, že rozvod, po toľkých rokoch manželstva, zo seba tak ľahko nevykopete. Úplne som to vytesnila, je to úplne iný film. Nechce sa mi na to ani myslieť, ani sa na ten film pozerať.

Ema. Môžete byť na ňu ešte pyšnejšia?

Jaj, moja Emča... Môj motýľ. Som hrdá aj spokojná, ale to sa týka oboch mojich detí. Som pyšná na to, ako som ich vychovala k silnej nezávislosti aj samostatnosti. Videli to u mňa a mali to aj v sebe. Vedeli, že sa na mňa môžu spoľahnúť a môžu sa vydať do vlastného života. Ema je veľmi kreatívna a teší ma to, lebo obdivujem všetkých tvorivých ľudí. Ona je jednou z nich a môžem sa od nej inšpirovať. Filip je môj radca, ponúka mi rozumné pohľady na praktický život. Stojí pevne nohami na zemi.

Ako často sa vám darí byť spolu?

S Emčou si často telefonujeme, boli sme spolu na Vianoce, teraz na jar ona príde sem a ja pôjdem onedlho za ňou... To je môj vytúžený týždeň, kedy nemusím byť v Paríži ako turistka, ale som u svojej dcéry. Vyjdeme si spolu na nejakú výstavu, vybehneme na nákupy, pozrieme si miesto, kde sme ešte neboli, zájdeme do dobrej reštaurácie... No to je raz za čas. Obe máme svoje pracovné povinnosti.

Nemali by ste ju radšej pri sebe?

Jasné že áno, ale čo mám robiť? Už je to desať rokov a ja jej ešte stále hovorím – Emča, vráť sa domov. A ona na to – ale ja som doma tam. Vtedy mi je z toho smutno. Ale hovorím si – Soňa, a ty si aká bola v jej veku? Vždy keď sa začnem ľutovať, spomeniem si na seba. V jej veku som už tiež bola samostatná, nezávislá a silná. Snažím sa netrápiť vecami, nad ktorými je zbytočné trápiť sa. Nepotrebujem v živote drámu. Už som ju mala a teraz chcem pokoj. Normálny jemný život, nič extrémne hore ani dole