Je polnoc, vstávaj
So strýkom a neskôr s priateľom Václavom, dnes už snúbencom, tvorili takzvanú dvojosádku. Tá môže robiť expresné prepravy, čiže otočiť trasu Slovensko – Portugalsko za dva či tri dni. „Je to trošku náročnejšie, pretože ak ráno o deviatej ráno sadnete do kamióna, do šiestej rána ďalšieho dňa pracujete. Pracovný čas trvá 21 hodín. Štyri a pol hodiny šoférujete, potom sa šoféri vystriedajú, aby si oddýchli. Poctivo som to dodržiavala. Ak už pre nič iné, tak aj preto, že policajti si vaše časy dokážu skontrolovať, a to aj spätne,“ vysvetlila nám Majka. Najhoršie hodiny pre kamionistu bývajú tie od druhej do piatej rána. „Prázdne cesty pred vami a tma okolo. Vaše telo pritom dobre vie, že teraz by malo spať. Takže keď ma snúbenec zobudil o jednej, že vstávaj, ideš jazdiť, tak nebudem klamať, potrebovala som sa prebrať a na to je najlepší cukor. Energeťák, cigaretka, káva, keksík. V tom období som naozaj veľa fajčila, priznávam. Potrebovala som to, aby som sa nabudila,“ spomína Majka na obdobie, ktoré zdravému životnému štýlu veľmi neprialo. „Ak vás na cestách prepadne únava, tak nevymýšľate. Rýchly cukor je odpoveď.“
Kamión nás vycvičil, už sa nehádame
Je cúvanie s kamiónom také náročné, ako to vyzerá zvonku? Je. Kamión, teda kabína spolu s návesom, merajú dokopy sedemnásť metrov a nacúvať si do úzkej uličky nie je žiadna zábava, dozvedáme sa. „Ale, pravdupovediac, ja som nikdy nebola nútená naučiť sa to poriadne, lebo sme mali s mojím parťákom prácu rozdelenú. Kým ja som v cieli vyskočila von, išla vybavovať papiere a komunikovať, on medzitým začal cúvať a zapájať všetky svoje matematické schopnosti, aby to vychytal. Ja som mu už len zo skladu zavolala: zacúvaj si do skladu číslo štyri a bolo. Je fajn mať pri sebe niekoho, s kým sa dopĺňate.”
Práve za volantom kamióna sa Majka naučila veľa o sebe aj o láske. Prezradila: „Rýchlo sa dostávam do stresu a robievam unáhlené závery. Môj snúbenec a spolujazdec je skôr ten, ktorý hovorí: všetko bude v pohode, len pokoj. On ma upokojuje, ja jeho dávam do reality. V kamióne sa naše povahy celkom dobre dopĺňali, dokonca musím uznať, že sa po tých kilometroch, ktoré sme spolu precestovali, už ani nehádame. Dnes už Václav vie, že ma má nechať trošku sa vybúriť, ale aj to, že dlhodobo ma ignorovať sa neoplatí. A ja kladiem slová k sebe oveľa opatrnejšie. Kamión nás vycvičil. Na diaľnici nie je úniku, keď sa aj pohádate, nemôžete vyskočiť, tresnúť dverami a povedať: tak si tu ostaň. Urobila som to len raz, boli sme práve v Španielsku, vo Vigu. Odišla som, ale rýchlo som sa vrátila, lebo som si uvedomila, že by som sa mohla aj stratiť. Vrátila som sa ku kamiónu a on na mňa žmurkol, že no čo, zabudla si si cigy, že? Pohľadom som ho upozornila, aby chvíľu radšej nič nehovoril… O chvíľu bolo dobre.“