Keď si začínala fotiť na fashion weeku, vraj si mala tri práce a musela si makať, aby si pokryla výdavky na nájomné, na jedlo, na všetko. Ako si na to spomínaš?
Keď sa obzriem dozadu na začiatok svojej cesty vo Francúzsku, robila som maximum pre prežitie, aspoň teda s tými možnosťami, aké som mala. Aj teraz robím maximum. Je to to isté, len mám inú prácu. Ale vzorec zostal rovnaký, snažím sa robiť čo najviac, ako sa dá. Robím však viac pre seba, budujem si meno, mám väčšiu zodpovednosť, ale princíp je rovnaký.
Aké teda boli tvoje začiatky v Paríži?
Verte či nie, moje začiatky vo Francúzsku boli veľmi ťažké a tŕnisté. A nikdy nič nie je úplne ružové, napriek tomu, že možno robím dojem, aký mám úžasný život a ako šlo všetko ľahko, ale to je mylná predstava ľudí. Než vôbec prišiel Paríž, bývala som v Bordeaux, kam som odišla na workaway po bakalárskom štúdiu na Akadémii médií. Moja rodina najskôr nechápala, prečo sa trepem niekam do Francúzska robiť zadarmo, keď ma doma čaká ešte magister, ale napokon ma podporili. Hneď po príchode na letisko v Bordeaux som zistila, že mi stratili kufor a ja som nevedela po francúzsky ani zaťať. Bolo mi do plaču, navyše som bola dosť hanblivé dievča a na hosteli som sedela vystresovaná spolu s ďalšími iks ľuďmi. A naraz títo moji spolubývajúci ma prijali medzi seba, požičali mi oblečenie a musím povedať, že aj vďaka nim to boli krásne mesiace. Spoznala som tam úžasných ľudí. Medzi nimi aj jednu asistentku profesora na Beaux Arts v Paríži, ktorú som poprosila, či sa nepozrie na moje skice. V tom čase som už chodila na francúzštinu a pokračovala v zdokonaľovaní sa v maľbe. A ona tie moje skice pochválila, dokonca sľúbila, že mi v Paríži pomôže dostať sa na prípravné kurzy na maľbu. Na konci novembra som odišla z Bordeaux a prišla domov, kde som oznámila hotovú vec, že odchádzam do Paríža študovať maľbu. Takto pekne idylicky. A potom prišlo peklo, pretože hľadať ubytovanie v Paríži z Trenčína nie je bohviečo. Bolo to veľmi smiešne, lebo som, samozrejme, dva a pol mesiaca nič nevedela nájsť, až napokon, keď som už bola skeptická, sa mi ozval môj bývalý konzultant bakalárskej práce a cez neho som to bývanie ako zázrakom zohnala. Prvú zo šiestich adries, na ktorých som počas môjho života v Paríži bývala.
A potom hurá do školy?
To je na tom to najvtipnejšie. Keďže som bola presvedčená, že idem študovať maľbu, ozvala som sa tej profesorovej asistentke. Bez odpovede. Neodpisovala, potom mi len sporadicky odpovedala, a tak mi neostalo nič iné, ako si hľadať prácu. Starala som sa o deti, učila angličtinu, umývala som riady, potom som robila všetko naraz. Nechcela som, aby ma financovali rodičia. Veci sa začali diať až neskôr, keď som dostala príležitosť byť asistentkou fotografa Steva Wooda na parížskom fashion weeku.
Ako sa ti žije v meste svetiel?
Paríž je úžasný pre svoju kultúru, hudbu, ľudí, atmosféru, stále je čo objavovať a zažívať. Celá estetika mesta mi je veľmi blízka, a nemyslím len vizuálnu estetiku. Ale hrozný je v tom, čo sa týka byrokracie. A nemám rada zimy v Paríži, pretože vtedy sú ľudia depresívnejší a v lete tu zas nikto nie je, pretože všetci odchádzajú na prázdniny. Občas je to love-hate relationship, ale vždy to love nakoniec vyhrá.
Kto bola tvoja prvá známa osobnosť, ktorú sa ti podarilo odfotiť?
Prvou naozaj známou osobnosťou, z ktorej som bola nadšená, bola Vivienne Westwood. V tom období som však fotila aj herečky Tildu Swinton, Léu Seydoux, či Pharella Williamsa. A týždeň pred mojím prvým fashion weekom som mala možnosť fotiť kultovú režisérku Ágnes Varda, ktorú som si veľmi vážila.
