Slovenka Barbora lieči HIV pozitívne deti v Ugande, jedného chlapčeka si aj adoptovala!

Dnes o Ugande hovorí ako o prekrásnom kúte zeme, ktorý ešte len čaká na objavenie ostatným svetom, a ako o druhom domove, kde sa stala adoptívnou matkou malého „čokoládového“ Miška.

Pani doktorka, asi začneme chronologicky. Aká bola vaša cesta zo slovenskej nemocnice až do Ugandy?

No, to bolo už dávno – v januári 2010. Bola som vtedy plná očakávaní, optimizmu, ale priznám sa, že aj obáv, či lekársku prácu v ugandských podmienkach budem zvládať. Plán bol úplne jednoduchý, chcela som byť užitočná a pomáhať v rámci svojich možností. Nebol tam žiadny spasiteľský zámer o zachraňovaní malých černoškov. Myslím, že v rámci prípravy a štúdia pred tým, ako som odišla do Ugandy, som sa na cestu prichystala celkom prakticky, fyzicky i mentálne.

Aké osobné pochybnosti a rozpoloženia tomu predchádzali?

Paradoxne som sa neobávala ubytovania, podmienok či interakcie s miestnymi obyvateľmi, ale toho, či som dostatočne pripravená a kompetentná v oblasti tropického lekárstva. Ale vtedy som šla pracovať do nemocnice, kde spolu so mnou pracovali traja slovenskí lekári a administrátorka. Takže som vedela, že tam nebudem sama.

A čo obavy a predsudky, ktoré sa nenaplnili, ale prekvapilo vás niečo úplne iné?

Prekvapila ma ugandská angličtina. Po anglicky som vtedy vedela celkom dobre, ale iná artikulácia a prízvuk mojich ugandských kolegov mi na začiatku pobyt dosť sťažila, pretože som im vyslovene nerozumela a musela som opakovane žiadať o opakovanie vety. Prekvapila ma priateľskosť a úprimná zvedavosť miestnych obyvateľov - pozitívne. Dlho som si zvykala na „african time“ vo všetkom, v preklade africký čas – na všetko máme čas. Meškanie na mítingy, do práce či na výkony. Jednoducho čas tu má podstatne menšiu hodnotu ako v Európe. V tomto by však bol krásny kompromis medzi Ugandou a Slovenskom, keby sa Slováci mohli spomaliť a Uganďania zrýchliť. V aktuálnom kolektíve, kde sme len dve Slovenky a 50 ugandských kolegov, sa nám však už toto podarilo dosiahnuť a fungujeme na „muzungu time“, teda belošský časový manažment. No, takmer. (Smiech.) 

V akej chvíli ste definitívne pochopili, že ste sa rozhodli správne?

Ja už používam slovo definitívne veľmi málo. Ale to, že som na správnom mieste a že robím prácu, ktorú mám robiť, že sa nepotrebujem pohybovať po projektoch vo viacerých krajinách, ale ostať v Ugande, to som začala intenzívne vnímať asi až v treťom roku. Pochybnosti mám už teraz minimálne, ale definitívne rozhodnutia už nerobím, pretože práve často po tom definitívnom rozhodnutí príde životný menič, ktorý naše definitívne rozhodnutie zmení a ja sa už len smejem, aký úžasný zmysel pre humor má Pán Boh. 

Ste tam už takmer 15 rokov, to je veľmi dlhý čas na to, aby sa niečo zmenilo k lepšiemu. Vidíte to v ugandskej praxi, že to tak je?

To je práve môj najsilnejší motivátor. Vidím v praxi, ako sa nám darí pomáhať, dosah na miestnu komunitu – našich susedov. „Moje HIV pozitívne bábätká“ spred 14 rokov sú už na strednej škole, sú to mladí ľudia, ktorí sú vlastne fyzicky zdraví, teda majú potlačenú vírusovú nálož, a preto sú neinfekční a majú imunitu v poriadku. Majú plány do budúcnosti a ja som na nich aj na náš tím úprimne hrdá. Ale aj celkovo vidím v Ugande pozitívny trend, je len málo oblastí, ktoré stále pripomínajú stredovek, ale tie sú absolútne mimo môjho kruhu pôsobnosti.

Dá sa vôbec pomenovať, čo sa má ešte zmeniť alebo prekopať, aby obyvatelia a deti Ugandy menej trpeli a zvýšila sa im komplexná kvalita života?

Boj s chudobou je náročný. Ale zamerať sa na vzdelávanie a dobrú zdravotnú starostlivosť je predpokladom pre zmenu. Zmenu už vnímam, je prítomná, len na naše vnímanie pomalá. Spomalenosť je ovplyvnená podľa mňa aj slabou schopnosťou plánovania, a to najmä dlhodobejšieho. Nielen plánovania financií, ale napríklad aj počtu detí, ktorý je naďalej veľmi vysoký. Tiež je potrebná zmena v školskom systéme, keď sa deti bifľujú poučky, odpisujú z tabule, ale akékoľvek zvedavé otázky od nich sú brané ako nevychovanosť a nerešpektovanie učiteľov. Verím však, že zmena sa už deje.

Asi sa vás často pýtajú na to, či reálne cítite akýsi efekt z rôznych zbierok a charitatívnych aktivít, ktoré sa mnohé organizujú a konajú s heslom – pomoc Afrike a africkým deťom. Cítite túto pomoc tam, kde pôsobíte?

Áno, vnímam tieto aktivity veľmi pozitívne, najmä ak sú na konkrétnu vec a pre dobre prevereného implementačného partnera na africkom kontinente. Vtedy majú ozajstný efekt. Sama občasne takéto zbierky iniciujem a vždy si dávam záležať, aby boli zdroje použité na konkrétny účel a aby darcovia dostali spätnú väzbu. Práve nedostatok financií a slabé plánovanie často miestnej vláde neumožní pomáhať v dostatočnom rozsahu. Aj preto je veľmi dôležitá práca neziskoviek a hlavne spolupráca medzi štátnym a neziskovým sektorom všeobecne. Aj preto sme v Ugande založili organizáciu Health Initiatives Association, aby sme mohli pomáhať oficiálne.  

Spomenuli ste už HIV, aké choroby však miestnych najviac trápia?

Prevládajú infekčné ochorenia pred tými civilizačnými. Malária, infekčné hnačky, zápaly horných dýchacích ciest, parazitózy, rôzne kožné ochorenia sú liečiteľné a vyliečiteľné. Venujeme sa im najmä v ambulancii všeobecného lekára. No HIV je chronické infekčné ochorenie, ktoré liečime celoživotne a potrebuje pravidelné kontroly u nás na HIV ambulancii. To isté aj endemické geneticky podmienené ochorenie kosáčikovitá anémia, ktorá prebieha u detí veľmi bolestivo a s množstvom komplikácií. Týchto pacientov tiež treba sledovať a viesť v ambulancii kosáčikovitej anémie.

Možno si to predstavujem ako blesk z jasného neba a je to úplne zlá predstava, ale dá sa povedať, že ste sa do Afriky zamilovali? V akej chvíli a do čoho?

Nebol to blesk z jasného neba ani chvíľkové precitnutie. Mám rada svoju prácu a prácu s miestnym tímom pre miestnu komunitu. Práca ma napĺňa. Vnímam, že za podstatne menej peňazí sa nám darí efektívne pomáhať veľkému počtu ľudí. Baví ma, že nerobíme len špecializovanú lekársku pomoc, ale že spájame zdravotnícku pomoc spolu so sociálnou a duchovnou pomocou. Mám úprimne rada aj miestnych ľudí, aj keď nahnevajú tak desaťkrát denne. Tiež Uganda sama o sebe je nádherná krajina s príjemnou klímou.

Uganda nie je pre Slovákov práve tuctová dovolenková, ale ani alternatívna destinácia pre život. Existuje tam niečo ako slovenská komunita? Koľko je tam zhruba Slovákov?

Uganda zatiaľ nie je dovolenková destinácia, ale verím tomu, že čoskoro pre svoju krásu bude. Zatiaľ možno nie pre Slovákov, ale turistov z iných častí sveta je tu už ozaj dosť. Dokonca aj niektoré slovenské cestovky ju už majú v ponuke. Niečo ako slovenská komunita tu neexistuje. Ale viem o jednej Slovenke, už kamoške, ktorá pracuje na projekte cca 40 kilometrov od nás, a tiež o jednej Češke, ktorá je však dosť ďaleko. Ale vo väčších mestách stretnete už veľa expatov a dobrovoľníkov najmä z Ameriky, Anglicka a Holandska, to sú asi najčastejšie národnosti, ktoré tu stretávam.

Kde ste aktuálne doma?

Máme so synom dva domovy - Slovensko aj Ugandu. Táto rozpoltenosť už vo mne zostane. Na Slovensku mám rodičov, súrodencov, kamarátov. V Ugande však mám domček, záhradu aj psa, prácu, ktorá ma baví, skvelých kolegov a hlavne svojho syna Miška, ktorý je Uganďan. Každý z našich domovov má niečo špeciálne a zas niečo aj chýba.

Kedy najviac pociťujete, že to, čo robíte, má a dáva zmysel?

Jednoznačne pri interakcii s ľuďmi. Najmä s deťmi z kliniky alebo zo sociálneho programu. Pamätám si ich jednotlivé príbehy, niektoré veľmi ťažké a vidím, akou zmenou prešli. To ma teší a napĺňa. Nebudem však klamať, že máme aj nešťastné konce a smutné prípady. Našťastie však podstatne prevládajú tie pozitívne.

Z ťažkých podmienok ste vytrhli malého chlapčeka, ktorému ste dnes adoptívnou matkou. Aké bolo prvé stretnutie s ním?

Môj syn bol najprv mojím pacientom. Okrem HIV bol ťažko podvyživený a celkovo zanedbaný. Keď som si ho vzala k sebe, najprv som sa mu snažila pomôcť najmä z lekárskej stránky. No časom sme si vytvorili k sebe veľmi silnú väzbu a až neskôr nasledovala oficiálne adopcia.

Chlapček je HIV pozitívny, v čom je starostlivosť o takto choré dieťatko iná? Dokáže to poznačiť vašu každodennosť?

Možno na začiatku, keď bol v kritickom stave, tak to bolo náročnejšie. Teraz je však jeho zdravotný stav stabilizovaný. Lieky užíva raz denne a je to už len rutina. Vôbec nás liečba neobmedzuje. A motivujúce je aj to, že má na pravidelnej liečbe kontinuálne dobré výsledky a HIV vírus v krvi má vlastne nedetekovateľný. Pozitívne ostávajú len protilátky. HIV je dnes už dobre liečiteľné ochorenie, aj keď stále nevyliečiteľné.

Nemali ste nikdy chuť ho pobaliť a vrátiť sa s ním na Slovensko?

Ale áno, nebudem klamať, sú aj také obdobia, kedy mi to napadne. Ale na Slovensku by sa mi s Miškom žilo s jeho diagnózou ťažšie. Bublina mojej úžasnej rodiny a kamarátov mi síce chýba, ale ani oni by nás neochránili pred rasistickými vyholenými indivíduami, či občanmi so spomienkovým optimizmom a úzkoprsým odmietaním akejkoľvek inakosti, ktorí sa na Slovensku množia ako huby po daždi. Je veľmi smutné povedať, že sa cítim s Miškom v Ugande aktuálne bezpečnejšie, ale je to tak. 

Dali ste mu krásne slovenské meno Miško, aj ho po slovensky učíte?

Volá sa Michael, teda má medzinárodné meno. Je to vlastne meno, ktoré dostal pri krste. Vždy sa mi páčilo meno Miško. A teraz mám toho najkrajšieho čokoládkového syna Miška. Po slovensky vie, mám ho od deviatich mesiacov, teraz má 10 rokov a odvtedy som na neho hovorila po slovensky. Takže slovenčinu má viac-menej plynulú, len občasne primieša anglické slovíčko.

Čo ho baví?

Nuž aktuálne by chcel byť hercom. (Smiech.) Má rád Zaca Efrona, High School Musical a muzikál The Greatest Showman. Rád sa hrá na auto či na cestovanie. Zatiaľ však netuším, čo by mohlo byť jeho povolanie v budúcnosti. Nech si vyberie tak, aby ho práca bavila, tak ako mňa baví tá moja.

Úprimne povedané, neviem si predstaviť vidieť utrpenie mnohých detí a vedieť, že dokážem pomôcť len niekoľkým a na mnohé sa vlastne nedostane alebo sú v stave, kedy to už vlastne z medicínskeho hľadiska ani nie je veľmi možné. Ako sa dá s týmto zmieriť?

Nedá sa s tým zmieriť a nikdy sa s tým úplne nezmierim. Ale dá sa vedome sústrediť na pozitívne veci a zamerať sa na to dobré, čo vieme spraviť. Ja stále verím, že každý z nás je nástrojom dobra. Len niektorí ľudia sú príliš pasívni. Keby každý prispel na váhach dobra aspoň trošku, svet by bol krajší a veľa toho utrpenia by mohlo zmiznúť. Sú okamihy, kedy ma to valcuje, ale treba sa zhlboka nadýchnuť a pokračovať, pretože viem, že bude opäť lepšie. A tiež som veriaci človek a verím, že Boh má plán a vie, prečo sa veci dejú, ako sa dejú.

Ani ste ešte neuvažovali o tom, že by Miško „dostal“ súrodenca?

Som slobodná matka a úplne úprimne by som si na ďalšie adoptované dieťatko asi sama netrúfla. Ale človek nikdy nevie. Ako som spomínala, definitívne a rázne vyhlásenia už radšej nedávam.

Keď vám je najťažšie, odkiaľ čerpáte novú energiu?

Možno príliš jednoduché veci pre niekoho. Ale šálka dobrej kávy, práca s kvetmi v mojej záhradke, zaplávať si, spomaliť sa a nadýchnuť sa. A veľkou oporou v ťažkostiach sú kamaráti a rodina, s ktorými som v neustálom kontakte.

Ako vás Uganda za tie roky zmenila, ako človeka a ako ženu?

Nikdy som nebola zrovna krehotinka, ale určite som v Ugande ešte viac stvrdla. Je to možno aj obrana pred vplyvom ťažkých situácií. Som viac trpezlivejšia, lebo africký čas a všetko strašne dlho trvá. Zvýraznil sa môj sarkasticko-ironický humor. Zároveň sa nebojím o­bliecť šaty podľa svojho gusta a niesť sa v nich ako žena napriek svojim proporciám. Naučila som sa spolupracovať s miestnymi a tiež sa neustále učím práci riaditeľky. Učím sa pokore a vďačnosti… Kontinuálne.