Skutočný príbeh Slovenky Evy: Cudzí vírus z Turecka ma skoro zabil!

So sympatickou Evou si osud zahral veľmi neférovú ruletu. Keď sa s dcérou Miškou vrátila z klasickej dovolenky v Turecku, netušila, že ako suvenír s ňou domov poputoval aj dodnes neidentifikovaný vírus. Najskôr si len myslela, že ochorela v lietadle cestou späť, a hoci sa to snažila vyležať, nijaké lieky nepomáhali a stav sa nelepšil. Naopak, pretrvávali horúčky, slabosť, pridala sa svetloplachosť a postupne, kým bola hospitalizovaná v nemocnici, jej v priebehu pár dní ochrnulo celé telo pred zrakmi bezradných lekárov.

Vírus napadol nervovú sústavu a prebral velenie. Skrotiť ho, aby nepokračoval, sa lekárom podarilo naozaj v poslednej chvíli. „Prvé týždne, mesiace boli veľmi dramatické. Teraz, s odstupom štyroch rokov, už nachádzam pokoj, ktorý mi veľmi prospieva. Niekde som čítala, že choroba je dar. V istom zmysle určite áno. Vďaka nej dokážem život vnímať intenzívnejšie, hlbšie. Priniesla mi do života veľa neznámych ľudí, z ktorých sú teraz ozajstní priatelia, utužila staré kamarátstva, ale aj preverila vzťahy, ktoré neboli funkčné, a ľudí, ktorí sa na kamarátov iba hrali,“ spomína na trpké precitnutie.

Šťastie v nešťastí

Každý malinký pokrok si vyžadoval Evino enormné úsilie. „Celý život som bola veľmi netrpezlivá, to bola moja najväčšia negatívna stránka. A po ochorení sa neustále učím trpezlivosti. Musím zvládať hlavne fyzické bariéry a to je veľmi náročné, pretože to ide pomaly a veľakrát sa to ani nepodarí. Som odkázaná na pomoc inej osoby a aj tu musím s trpezlivosťou pracovať. Bola som zvyknutá robiť veci hneď, no zrazu to nejde. Dá sa povedať, že sa učím všetko nanovo. Ako malé dieťa som sa učila znovu jesť, napiť, umyť si zuby. Učila som sa písať, maľovať, strihať. Keď dnes otvorím zásuvku, vytiahnem z nej knihu a viem si v nej prelistovať, tak mám zo seba dobrý pocit, pretože pred štyrmi rokmi som to nevedela. Ale je veľmi veľa samoobslužných bežných vecí, ktoré ešte neviem,“ dodáva jedným dychom.

Každý, kto sa niekedy stal svedkom podobnej ľudskej tragédie, vie, že ani zďaleka netrpí len chorý, ale spolu s ním aj celá rodina. Tieto situácie vás totiž vedia posilniť, a to aj proti vašej vôli. Eva mala to šťastie, že sa mohla oprieť o rodinu, najmä o sestru Marcelu, ktorá jej pomohla s návratom do bežného života a postarala sa o dcéru Mišku. „Keby mohla, aj by za mňa dýchala. Je to vzácny človek a mám šťastie, že ju mám v živote. Naučila som sa byť vďačná, pretože získavam z okolia veľa podpory a viem, že to nie je samozrejmé. Naučila som sa prijímať pomoc. To bolo pre mňa asi najťažšie, pretože dovtedy som bola veľmi samostatná. Požiadať o pomoc a prijať ju bolo donedávna pre mňa úplne cudzie,“ vysvetľuje.

Aby v tom nezostali sami

Dlhá cesta plná lekcií je za ňou, ešte dlhšia na ňu čaká. Prognózy lekárov sa jej našťastie napĺňať nedarí, a to vďaka jej sile. „Tvrdili, že budem doživotný ,ležiak‘. Našťastie to už tak nie je. Snažím sa denne cvičiť, aby sa mi stav nezhoršoval, ale zlepšoval. Mala som ťažké poškodenie periférnych nervov, čiže uzdravenie môže prísť skutočne až po rokoch, ak vôbec. Nemám úplne uzavretú diagnózu, a tak stále pátram po nových diagnostických možnostiach. Na moje ochorenie neexistuje medikamentózna liečba, ide o zriedkavé ochorenie, a tak hľadám možnosti liečby v zahraničí,“ vysvetľuje, no zároveň je po tom všetkom vďačná za to, že dostala novú šancu na písanie ďalších kapitol vlastného životného príbehu, ale aj na to, aby tu bola pre tých, ktorí sú rovnako bezradní, ako bola ona.

„Veľa ľudí sa na mňa obracia s prosbou o radu, že sa ich príbuzní nečakane ocitli v podobnej situácii. Rada im pomôžem tak, ako len viem. Ľudia sa nevedia orientovať, čo kde vybaviť, čo daný človek potrebuje doma po príchode z nemocnice, aby vedel v domácnosti fungovať na vozíku. Aké sú možnosti rehabilitácií či iné terapeutické možnosti. No nemám pocit, že nejako extra pomáham, príde mi prirodzené, že spolu komunikujeme a odovzdám svoje skúsenosti, poradím, aby mali jednoduchší život, pretože situácia, v ktorej sa celá rodina zrazu ocitla, je veľmi náročná. Tomuto veľmi rada venujem čas, lebo v tom vidím veľký význam.“ Ako sama hovorí, ľahostajnou ju nenecháva pomerne široké spektrum ľudí, vníma ľudskú zraniteľnosť a túži ju zmierňovať. „V poslednom čase však veľmi intenzívne vnímam zraniteľnosť starších ľudí, mám na mysli okrem iného dostupnosť, rozsah a kvalitu poskytovania zdravotnej starostlivosti. Mám s tým totiž osobnú skúsenosť.“

A v akej chvíli cíti Eva spokojnosť a zadosťučinenie? „Keď dostanem pozitívnu spätnú väzbu od ľudí, ktorým moja pomoc zjednodušila život. Zvyčajne darujem rehabilitačné a kompenzačné pomôcky, ktoré nevyužijem, a nedávno ma potešil a dojal pozdrav od hendikepovaného dievčatka, ktorej rodičom som niečo posunula na uľahčenie manipulácie. Vtedy som skutočne šťastná. Aj ďalej by som rada pomáhala hendikepovaným v sociálnej oblasti. Páčilo by sa mi pracovať v nejakej nadácii, kde by som hendikepovaným ľuďom mohla poskytnúť aj materiálnu podporu, ktorú potrebujú na zabezpečenie kompenzačných pomôcok a rehabilitácií. Nateraz som si založila občianske združenie, cez ktoré by som chcela v budúcnosti podporovať ľudí, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako ja. Dúfam, že jedného dňa budem môcť pomáhať aj materiálne, aj fyzicky,“ dodáva.