Skutočný príbeh mladej Evy: Schudla neuveriteľných 70 kíl!

Príbeh novinárky Evy Janovickej môže v mnohom motivovať. Dokazuje, že človek so sebou dokáže urobiť zázrak, pokiaľ skutočne chce a pristúpi k nemu vedome a realitisticky. Zároveň ukazuje, že nie je hanba priznať si problém a že sú to práve zlyhania, ktoré nás posúvajú vpred.

Evi, pamätáš si na moment, kedy si si povedala dosť, je načase so sebou niečo urobiť?

Pamätám si prvú polovicu decembra 2018, keď mi začali byť tesné rifle č. 56, ktoré som dokázala kúpiť v bežnom obchode ako najväčšiu veľkosť. Drahé nadmerky a zákazkové šitie nepripadali do úvahy a prišlo mi scestné, aby mi šatník riešila 75-ročná starká, ktorá je krajčírka. Takže jediná cesta bola schudnúť, lebo nahá jednoducho chodiť nemôžem.

Začala si chudnúť s tým, že ideš schudnúť veľa, alebo si nemala žiadne plány?

Vedela som, že by som mala schudnúť veľa, ale v rámci pôvodného plánu - oblečenia som si povedala, že aj keď zhodím len 10 kíl, na chvíľu bude môj problém vyriešený a potom sa uvidí. Nezačala som teda chudnúť hneď, ako tá myšlienka prišla, lebo začínať dva týždne pred Vianocami mi neprišlo múdre. Keď už som sa reálne išla do toho pustiť, iba som si v hlave pomyslela - mať tak 80 kíl, to by bolo fajn, 70 by bolo úplne super!

Čoho prvého si sa vzdala?

Hlavne som sa vzdala myslenia tučného človeka. Vždy som mala pocit, že keď urobím nejakú chybu, tak je to horšie ako chyby iných, lebo ja som tá tučná a potom som tá tučná a ešte aj blbá alebo tučná a nemotorná. A vedela som sa nejakými svojimi trapasmi umárať strašne dlho. Takže som prestala byť na seba vlastne zlá. Uvedomím si, keď urobím chybu alebo sa jemne strápnim, ale nemám už problém to priznať aj pred ostatnými a "nebičujem sa" za to.

Vieš mi spätne povedať, čo bola najväčšia motivácia?

Zo začiatku to boli práve tie spomínané rifle, zároveň to bola absolútna nutnosť, veď keď so sebou nezačnem niečo robiť, tak si už nemám čo obliecť. Neskôr v priebehu chudnutia bola motivácia v tom, že sa mi darilo. Kilá išli dole, že som sa cítila lepšie, vedela som sa lepšie hýbať.

S nadváhou si sa pasovala dlho predtým, zrejme to nebol prvý pokus schudnúť. Ako to šlo kedysi?

Jasné. Vždy som chvíľu vydržala nejaký nastolený režim a potom som zlyhala. Najviac som schudla asi 10 kíl v roku 2014. Našťastie, nikdy som neskúšala nijaké šialené diéty, takže som si nepoškodila zdravie.

Teda bez diéty, čo si vlastne robila a nerobila?

Z predchádzajúcich neúspechov som vedela, že nemôžem ísť z nuly na sto, že cvičiť hodinu každý jeden deň v týždni nevydržím dlhodobo. Tak som si nastavila režim hýbať sa dva až trikrát do týždňa a sama som sa prirodzene snažila dodržiavať tú hornú hranicu. Ale keď nastali okolnosti, že to trikrát nevyšlo, stále som aj s dvomi dňami bola "v norme". Jednoducho som si nastavila pravidlá tak, aby som viac víťazila ako prehrávala. A v stravovaní podobne, nič som si nezakázala, nič som z jedálnička nevylúčila. Iba som upravila porcie na normálnejšie množstvá, v tom mi spočiatku pomáhala aj aplikácia na sledovanie kalórií. Kalorickejšie jedlá som si dopriala menej často. A keď som cítila, že obed bol nejaký väčší, dávala som si viac pozor na večeru, aby bola zdravá, vyvážená a primeraná porciou.

To znie pekne, usporiadane. No schválne, neurobila si počas chudnutia žiadnu extrémnu hlúposť či nerozvážnosť?

Nič vyslovene hlúpe, našťastie. Mala som už 36 rokov a snáď dosť rozumu. Od začiatku som si hovorila, že ak chcem schudnúť na normálnu váhu, bude to trvať dlho a musím si to nastaviť na pohodu. Bez stresu, bez zákazov, bez dôrazu na výkon. A keď prišli krízy, napríklad korona, keď som zostala sama zavretá v byte a ten psychický stav pohody sa narušil, tak som vždy zostala v režime, že hýbať sa musím a keď sa dám neskôr dokopy, už si prestavím len jedlo do chudnúceho módu a nebudem musieť začínať od nuly.

Ako si to mala v minulosti so športom?

Zle, veľmi zle. Počas dvanásťminútovky na základnej škole som sa radšej vytratila do šatne, ako sa tam trápiť. Taký môj pravidelnejší pohyb, kým som bývala u rodičov, bol bicykel cez leto, to som chodila na návštevy k starkej asi 10 kilometrov, aj druhých starých rodičov či kamošku zo strednej som mala asi takto ďaleko. Plus teda letné diskotéky, to občas pár kíl zmizlo.

Ako si sa teda začala hýbať?

Rýchlou chôdzou. S váhou 143 kíl som bola presvedčená, že to je ten najlepší začiatok, ktorý jednak zvládnem a neublíži mi to. Postupne som prešla od 5 kilometrov k ôsmim až deviatim. Po dvadsiatich zhodených kilách som začala pridávať ďalší pohyb. Zamilovala som sa do flowinu, vytiahla som z pivnice priateľov bicykel, po presťahovaní sa do Hainburgu som začala chodiť do kopcov a neskôr som sa naučila behať.

Našla si v pohybe vášeň a dokážeš ním tankovať endorfíny?

Nad týmto som sa občas zamýšľala a sama seba sa pýtala po behu, kde sú (smiech). Ale v princípe som asi vždy cítila akúsi spokojnosť, že som to dokázala, či už odbehať niekoľko kilometrov alebo odcvičiť nejakú hodinu. A párkrát som zažila veľmi silný pocit uspokojenia, že toto bola fakt dobrá hodina a hoci som mŕtva, teším sa. Áno, občas sa dostavilo aj také extra nabudenie, ale nie je to teda samozrejmosť u mňa s každou športovou aktivitou.

Bez podpory by to šlo asi len ťažko, kto stál pri tebe? A naopak, našli sa aj takí, čo ti neverili, že to dáš?

Môžem povedať, že pri mne stáli všetci. Rodina, kolegovia, známi na sociálnych sieťach... A, samozrejme priateľ, s ktorým som sa dala dokopy v priebehu chudnutia. Ak si niekto myslel, že to nedám, nepovedal mi to očí. Tu by som rada ostatným povedala - hlavne sa nedajte znechutiť ľuďmi, čo vám budú tvrdiť, že nikdy neschudnete, lebo si doprajete banán a ten má predsa veľa sacharidov. Ono je to vždy o celkovom jedálničku a pomere príjem - výdaj. Iný človek, hlavne laik na internete, nemá tušenia, čo jete celý deň a koľko sa hýbete, takže takéto "rady" hneď púšťajte z hlavy.

Mala si problém priznať “štartovaciu” váhu? Hanbila si sa za to číslo, alebo si o ňom otvorene hovorila? Koľko si dovedna schudla?

Nemám s tým problém. Zhodila som v podstate polovicu svojej váhy. O chudnutí som hovorila hlavne s ľuďmi, čo ma už nejaký čas poznali, tak oni videli, aká som bola veľká, či už naživo, alebo cez fotky na internete. To číslo je pre mňa tiež taká motivácia nevrátiť sa tam naspäť a pre druhých je to motivácia, že aj z vyše 140 kíl sa dá vysekať normálny človek.  

Je niečo, čo ti z “predchádzajúceho” života chýba?

V princípe nie, lebo teraz som spokojnejšia a šťastnejšia. Moja hlava sa mi niekedy snaží nahovoriť, že bolo lepšie, keď som jedla bez kontroly a nestarala sa o následky, takže spolu niekedy bojujeme a nehanbím sa priznať, že chodím na skupinu pre ľudí s poruchami príjmu potravy. Lebo ja sa fakt nechcem vrátiť k tým obmedzujúcim 143 kilám. Áno, udržať si váhu stojí námahu, ale má to veľa, veľa benefitov.

Čo bolo pre teba počas celého toho času najťažšie? S čím si mala najväčší problém?

Bolo to práve jedlo, primerané porcie a primerané maškrtenie. Ja som proste jedák odmalička. Všetci v rodine spomínajú na to, ako som vždy každému chodila do taniera, od útleho detstva. Čiže niečo "pokazené" vo mne akoby bolo vždy, aj som si ako dieťa skrývala jedlo pred rodičmi. Vždy som vedela, že jem priveľa, len vtedy som to nevedela riešiť a ani nebolo také povedomie o poruchách príjmu potravy.

Si na seba aj s odstupom času hrdá?

Veľmi! Priznám sa, že som ponuku na tento rozhovor preberala aj so psychologičkou a ona sa ma spýtala, komu tým vlastne chcem dokázať, že som niečo v živote dosiahla, že som bola v niečom úspešná. A zo mňa v zlomku sekundy vyhŕklo - sebe. Vždy podceňovala, neverila si a prichádzam na to, že moje okolie má o mne často vyššiu mienku než ja samotná.

Evi, čo nové ti nové telo prinieslo do života?

Slobodu! V tom najzákladnejšom zmysle slobodu v obliekaní, že si môžem kúpiť to, čo sa mi páči a nie to jediné, do čoho sa dokážem natrepať. Aj slobodu v pohybe, teraz milujem chodiť do hôr a som úplne nadšená, že som zvládla aj nejaké dvojtisícovky. A prinieslo mi to aj viac sebalásky a sebavedomia.

Nosiť na sebe “ešte jednu dospelú osobu” je obmedzujúce. Pri čom si si uvedomila, že – toto by s kilami navyše nešlo, ale teraz to ide? Aké bežné činnosti sú zrazu ľahšie vykonateľné?

Keď hovoríš o bežných činnostiach, spomínam si na moment, keď som išla na autobus  s kolegyňou a ledva som jej stačila. Už som sa zadýchavala aj pri bežnej svižnej chôdzi. A ako žena ešte musím povedať - pekne sa obliecť na párty alebo oslavu…

Myslím, že to, čo si so sebou vykonala, môžeme pokojne považovať za nový začiatok.

Určite. Pre mňa to bolo také spojené, že v januári 2019 som sa pustila do chudnutia a v apríli som odišla od muža. Bol to vzťah, v ktorom mi nebolo dobre, dostala som sa na psychické dno a už som tu vlastne ani nechcela byť. Takže som začala úplne odznova. Žiť konečne podľa seba a popritom sa zmeniť fyzicky aj psychicky. Lebo ako som potom žila sama, mala som čas zhodnotiť si, kto som, aká som a aká chcem byť. Zmierila som sa s tým, čo mi bolo nadelené, lebo nemá zmysel prerábať introverta na párty queen. Ale to, čo sa dalo zmeniť, napríklad výbušnosť, okamžitá negativita pri každom probléme a podobne, na tom som zapracovala. Takže som tak trochu nová Eva v každom ohľade.

Už sme tu niekoľkokrát načrtli nové možnosti šatníka, tak čo nové a “nepoznané” si doň zaradila?  

Zistila som, že keď mám tých 69 - 70 kíl, cítim sa dobre v strečových veciach, lebo už neobkresľujú hrozivé faldy. Ďalšia vec je, že už počas chudnutia som si začala kupovať viac farebných vecí. A dosť som sa zamerala na sukne a šaty, ktoré som vlastne v šatníku istý čas vôbec nemala.

Ako sa ti darí dnes? Nejaký jojo efekt, opustenie sa… Stalo sa?

Ani by som to nenazvala jojo efektom, ale áno, mám o 10 kíl viac. Pracujem na tom, no nielen na chudnutí, ale na svojom celkovom stave. Ako som už spomínala, v podstate od detstva som vykazovala nejaké symptómy poruchy príjmu potravy a moja hlava sa po troch rokoch chudnutia zbláznila. Dopracovala som sa k záchvatovému prejedaniu. Bola som najprv veľmi nahnevaná, prečo sa mi to stalo, keď som prežívala "time of my life", ale už sa sústredím len na riešenie. Čítam veľa literatúry o ppp, o nutkavých myšlienkach, o introvertoch, sebaláske, venujem sa takej základnej pohodovej joge, pri ktorej sa nezlomím a učím sa meditovať. Kedysi by som to z nevedomosti nazvala nejakými ezoblbosťami, ale v podstate ide čisto iba o starostlivosť o duševné zdravie. A to som vždy veľmi zanedbávala.

Ako sa dnes udržuješ vo forme? 

Hýbem sa väčšinu dní v týždni. Napevno mám trikrát do týždňa beh a jeden oddychový deň. Zvyčajne raz do týždňa idem na flowin. A ostatné sa odvíja už od okolností, či si zacvičím, dvíham činky, alebo ideme do hôr, na bicykel... A čo sa jedálnička týka, ten je taký, ako jedálniček bežného človeka. Keď som bola sama, mávala som na raňajky nejakú variáciu jogurtu s vločkami a ovocím, ale priateľovi viac vyhovuje ráno pri chystaní sa do práce zahryzávať pečivo, tak sme to prekopali. Ráno zjem pečivo alebo chlieb s maslom, šunkou, syrom a zeleninou. Pečivo zvyčajne špaldové alebo celozrnné, ale bez problémov aj biele, a veľakrát si ho pečiem sama. Obed sa ani nedá opísať, lebo to je vždy niečo iné, bez nejakej pevnej schémy, ale priateľ mal diagnostikovanú dnu, tak sme prešli na menej mäsa v strave. A na večeru sú potom tie vločky v jogurte alebo ovsená kaša, pokiaľ nejeme niekde vonku. Na desiatu mávam ovocie, olovrant je rôznorodý – pagáč, krekry, proteínová tyčinka, koláč alebo opäť ovocie. Ale ono ani tak nezáleží na tom, čo človek je, ale koľko. V tom zmysle, že počúva svoje telo, kedy je zasýtené. Ale, samozrejme, si treba dopriať plnohodnotné jedlo, mať pestrú stravu, jesť zeleninu a ovocie.

Pamätáš si, aký najkrajší kompliment na “nové ja” si dostala?

Fíha, to si ma zaskočila. Nepamätám si nejaký špeciálny kompliment. Iba špeciálny pohľad môjho priateľa - ten povie veľa aj bez slov…