Sklamanie v láske? TAKTO to má TINA s chlapmi a nikdy nebola úprimnejšia!

Máme nejaký ten čas po Let‘s Dance, už ste si po tom kolotoči oddýchli?

Viac-menej áno, aj keď treba povedať, že v takomto projekte nejde len o fyzickú záťaž, ale rovnako tak o psychickú, preto mi veľmi pomohlo odložiť telefón, čo je najkľúčovejší moment. Lebo zbytočne pôjdem kamkoľvek na svete, keď v ruke držím telefón so zapnutým zvonením. Na nejaký čas som obmedzila komunikáciu na minimálny počet ľudí. Na mamu, deti, manažérku... Psychická, vnútorná pohoda je u mňa na piedestáli a na chvíľu som potrebovala, aby svet odo mňa nič nechcel, a takisto som nechcela od seba nič ani ja. A v tomto nastavení nemusí človek opustiť ani svoju dedinu a oddýchne si.

Čo pekné vám tento projekt, s odstupom pár týždňov, do života priniesol? Čo vás na ňom najviac bavilo?

Divák vidí v nedeľu pár tancov, na ktoré sme, samozrejme, dreli hodiny denne, ale projekt je mimoriadne širokospektrálny. Teda z môjho pohľadu určite, možno to nie každý takto vnímal, ale za seba môžem povedať, že u mňa prebehla veľmi výrazná vnútorná práca, pozorovanie či pochopenie. Len málokedy sa v živote stane, že vám pridelia nového, neznámeho človeka, s ktorým začnete tráviť absolútnu väčšinu svojho času sedem dní v týždni. Neviete o ňom nič a idete spolu niečo „budovať“. Prichádza na rad veľmi zrýchlená schopnosť prijímať vypäté situácie, môžete sa pochytiť, rozladiť sa, ale tlačí vás čas, nedeľný prenos sa blíži, je štvrtok a vy ešte stále neviete správne ladne zatancovať 360-stupňovú otočku vľavo, či napojiť 14 čudných krokov za sebou. Začínate chápať, že nie je priestor pre drámu, stávate sa odolnejšími, tolerantnejšími, trpezlivejšími či odovzdanejšími. Znášanie kritiky sa stáva tou najľahšou zložkou vašich dní. Prijímanie situácií sa stáva najlepším priateľom. Je to taký záťažový test zo stránky fyzickej i psychickej. A popritom budujete pekné vzťahy, lebo ste v komunite ľudí, ktorá si navzájom rozumie a podporuje sa, lebo všetci sme mali „naložené“ rovnako. A ešte sa naučíte základy tanca, naberiete kondíciu a žijete opäť ako školáci s režimom, v ktorom existuje iba škola. Jednoducho je to honorovaný sebarozvoj.

Dá sa povedať, že tanec zostane vašou súčasťou aj naďalej? Ponecháte si ho v živote?

Určite by som nadviazala na ďalšie tréningy, ale moje zranenie pred ôsmym kolom, v ktorom som šou opustila, ma odstavilo od športu na niekoľko týždňov. Keď si to dám dokopy, budem pokračovať ďalej, ale nebude to spoločenský tanec, ale choreografie, ktoré budeme pripravovať na môj koncert na bratislavskom štadióne pod vedením Miňa Kereša.

Pozorujete aj nejaké zmeny na svojom tele ako vedľajší produkt tanca a pohybu tohto druhu?

To sa nedá nespozorovať, lebo tancovať šesť až osem hodín denne zanechá stopy. Najprv to boli šialené svalovice, bolesti na každom centimetri tela, hodiny na fyzioterapiách a následne taká rýchlosť spaľovania tuku, akú som ešte nikdy nezažila. Ale keď sa to skončí, pre nás nešportovcov je nemožné to vykompenzovať, lebo už nikdy nebudeme mať priestor športovať päť alebo sedem hodín takmer každý deň v týždni.

V akom období sme vás zastihli? Čo by ho asi najviac charakterizovalo?

Asi najviac ho charakterizuje paradox, keďže mám veľmi veľké pracovné vyťaženie a zároveň cítim veľmi veľký pokoj. Celkovo som dlhodobo naladená na prijímanie situácií s väčšou ľahkosťou než kedykoľvek pred tým. Uvedomujem si rýchlosť plynutia života, preto s vďačnosťou prijímam to, čo je a s ľahkosťou púšťam to, čo mi neslúži.

Tinka, máte tému, o ktorej by ste chceli hovoriť a počas celých tých rokov sa na vás na ňu novinári nespýtali, alebo ste ju rozoberali len veľmi okrajovo?

Myslím, že za 22 rokov, odkedy som robila prvé rozhovory do médií, už zaznelo všetko zaujímavé.

Máte nejaké plány na leto?

Verím, že sa nám podarí čo najviac zapracovať na príprave veľkého koncertu, lebo celé zákulisie a prípravy predstavujú šialený kolos, na ktorom pracuje niekoľko zložiek a, samozrejme, som a chcem byť pri každom kreatívnom a rozhodovacom procese, keďže celý koncert bol môj nápad a chcem, aby ma tam bolo cítiť. Mám úžasný tím ľudí, ktorí sú elitou vo svojich odboroch, veľmi sa teším.

A teda nebudete cestovať? Do ktorých kútov by ste sa rada pozreli?

Možno sa mi podarí ešte niekam vybehnúť, ale už necítim takú akútnu potrebu, z dovolenky som sa vrátila pred pár dňami. S deťmi sme si užili oddych na Tenerife a mňa to nabilo energiou. Ak by som toto leto ešte niekam išla, skôr by to bolo Slovensko alebo Česko. Veľmi rada pôjdem za Jankom Tribulom do Tatier či do Olomouca za Vildom, vraj je to nádherné mesto. Bola som tam len na krátku nočnú „otočku“ kvôli koncertu. V rámci Európy by som možno na chvíľu zašla do Chorvátska či na Ibizu za kamarátmi. Ale prioritou ostáva práca, je to dôležitý rok a odletieť môžem aj v januári.

Aký typ cestovateľky a objaviteľky ste? Gurmánka a pôžitkárka, milovníčka opaľovania, pamiatkarka, mimorezortná tuláčka?

Záleží na tom, ako ďaleko idem, s kým a na ako dlho. Užívam si všetky verzie. Ochutnávanie jedál je veľmi zásadný moment, keď som v akejkoľvek krajine. Ak som veľmi vyčerpaná, rezorty sú žiadané, rada si doprajem ničnerobenie. Aj pamiatky si rada pozriem, aj túry mám rada, jednoducho nemám preferenciu, vždy je to tak, ako to aktuálne potrebujem.

Ako doma s deťmi prebieha výber destinácií či trasa ciest, na ktoré sa chystáte?

Pre ne je dôležité, aby sa mohli vyjašiť. Bazény, tobogany, zábava. A hlavne, aby sme tam boli spolu. Či pôjdeme do Liptovského Mikuláša, alebo do Thajska, u detí až tak nehrá rolu, vnímajú veci aj cez moje rozprávanie či nadšenie. Rovnako ich nadchne, keď im poviem, že ideme do Banskej Štiavnice, ako keď vyslovím Kanárske ostrovy.

Leto, to sú pre hudobníkov festivaly, možno ešte viac hudby. Bude aj v tomto zmysle vaše leto tak trochu pracovné?

Toto leto mám viac-menej nekoncertné. Či už preto, že potrebujeme pripraviť veľký koncert a taktiež z dôvodu vytvorenia naozaj výnimočného a exkluzívneho pocitu pre všetkých ľudí, ktorí si kúpili lístok na štadión. Celý tento môj rok smeruje práve tam, na gigantický stage.

Cestujete za hudbou, napríklad na koncerty, ktoré si chcete užiť?

Nerobím to často, ale určite áno. Letela som aj do zahraničia, keď som zachytila, že sa nejaké svetové meno chystá do Európy. Videla som už mnoho veľkých hviezd. Bola to napríklad Rihanna, Drake, Jay Z, Justin Timberlake, Snoop Dogg či Alicia Keys. To sú umelci, ktorí mi napadli ako prví, ale videla som desiatky veľkých koncertov.

Už sme trochu „zabrúsili“ do témy novembrového koncertu, ktorý pripravujete. Na čo všetko a na koho okrem vás sa môžeme tešiť?

Veľmi sa teším, že publiku budeme môcť priniesť veľa prekvapujúcich momentov, keďže o koncerte je zatiaľ známych málo informácií. Rada by som to tak aj nechala, nech ľudia prídu s tým, že v podstate nevedia, čo majú čakať, a tak nečakajú nič. Môžem však garantovať, že na tom pracuje najlepší tím, aký som mohla na Slovensku zložiť. Sama sa teším na výsledok, ktorý z toho vznikne.

Týka sa aj vás také to klasické ženské – chudnutie alebo šperkovanie tela do plaviek?

Na moje veľké šťastie sa mi podarilo pochopiť, že chudnutie by nemalo byť cieľom, ale dôsledkom nášho vnútorného a vonkajšieho nastavenia a žitia. Jednoducho čo najmenej sa stresovať, mať kvalitný spánkový či pitný režim a radosť z toho, čo robíme. Dobre jesť a hýbať sa. A telo zareaguje. Čím väčší tlak, tým ťažšie sa rodí výsledok. Pre niekoho to, samozrejme, môže byť fajn, ale ja nie som ten typ človeka. Pre mňa je pohoda veľmi kľúčová. Keďže sa v hektických etapách nedokážem naladiť na kvalitný režim, či už dostatkom spánku, alebo kvalitným stravovaním v častých nočných či denných presunoch, netlačím na seba ešte aj tým, že sa mentálne šikanujem, že mám nejako vyzerať, aby som naplnila normy a predstavy. Je to tak, ako to je a keď nie som schopná dodržiavať to, čo som povedala na začiatku, nemôžem očakávať výsledky. Nesťažujem sa, len reflektujem stav. Ale v nadchádzajúcom období budem mať viac priestoru zaradiť do svojich dní všetko ozdravujúce. Som absolútne presvedčená o tom, že sa lepšie myslí, dýcha aj žije, keď je prijímaná strava volená rozumne a taktiež keď mám dostatok kvalitného spánku.

Bola etapa alebo obdobie vo vašom živote, keď ste výzor riešili možno aj prehnane?

Určite áno, ale našťastie som nikdy nespadla do extrému, ako sú napríklad poruchy prijímania potravy.

Akým spôsobom alebo cestou sa dá podľa vás napokon dosiahnuť zdravá miera „body positivity“, ktorá nie je sebaklamom a zároveň nie je pre nás toxická?

Nie je to téma, v ktorej sa vyznám a ktorej sa venujem, nie som odborníčka ani psychologička, môžem prehodnocovať iba svoj život, postoje, telo. Nemám všeobecnú poučku ani radu.

Chlapi, to je asi večná téma... Nebudeme si klamať, pre ženy vždy mimoriadne aktuálna. Vôbec nechcem skĺzavať do vôd bulváru, ale aj po všetkých skúsenostiach, spolužitiach, láskach, koncoch a opätovných nadýchnutiach, dokážu ešte muži zatriasť vaším vesmírom?

Muži sú super. Rada s nimi trávim čas. Rada sa s nimi rozprávam, pracujem, vážim si ich. Mám úžasných kamarátov, úžasnú mužskú kapelu. Mám však taký naplnený, farebný život a tak veľmi ma baví to, ako aktuálne žijem, že ma nenapĺňa predstava vzťahu. Pôsobím ako veľká extrovertka, ale čas strávený iba sama so sebou je pre mňa veľmi výživný. Možno je to len etapa, ale chodiť sama na večeru či na kávu je pre mňa úžasná vec. Vziať si batoh a ísť sama na niekoľkohodinovú túru je pre mňa za odmenu. Možno to znie neuveriteľne, ale netrpím. 

Hovorí sa, že žena lepšie pochopí mužov, keď vychováva syna. Súhlasíte s tým?

Zatiaľ som nad týmto nerozmýšľala. Či muža, alebo ženu veľmi poznačí a formuje prostredie, z ktorého pochádza. Leo má 11 rokov, je veľmi zvedavý, múdry, vtipný, vnímavý, ľudský, spravodlivý, čestný, úprimný, miluje pravidlá, rád ich dodržiava a dokáže ho rozrušiť, keď ich niekto zámerne porušuje. Dospelého muža so všetkými týmito cnosťami som asi ešte nestretla, takže ťažko sa mi vytvára kontext pre pochopenie. Je to dieťa, vyvíja sa a ešte ho postretne veľa situácií, ktoré budú formovať jeho osobnosť. Všetci tí dospelí muži sú „malí Leovia“, ktorých postretli situácie, ktoré ich formovali.

Materstvo zmení každú ženu, či chce, alebo nie. Ako premenilo vás?

Ako hovorím, nebudem zovšeobecňovať, lebo jediný život, ktorý poznám dobre, je môj vlastný. Materstvo ma zmenilo. Zmenili sa mi priority a vždy si vyberám tak, aby bola spokojná moja malá trojčlenná svorka. Ale viem si nájsť aj čas sama na seba, lebo bez toho by som nevedela vniesť pohodu do našich životov. Keď sa rozhodujem, už nerozhodujem len sama za seba, ale za NÁS. Pokiaľ nejde o pracovné veci a musím si vybrať, vyberám si čas s deťmi, lebo sú to „parťáci“. Vtipní, veselí a múdri. Debaty s nimi sú hnací motor. Onedlho sa všetko zmení, už nebudú chodiť v noci ku mne do postele ani pozerať so mnou rozprávky v objatí, takže si to užívam a doprajem si byť ich prístavom a bezpečným miestom, kým o to ešte majú záujem.

S deťmi ide ruka v ruke pri každej modernej žene/matke ďalšia večná téma – worklife balance. S rukou na srdci, ako toto zvládate? Darí sa vám to tak, ako by ste chceli? Máte overené tipy a triky, ako to celé zvládnuť a nezblázniť sa z toho?

Nemám tipy ani triky, lebo všetci žijeme v inom nastavení. V životnom, mentálnom, fyzickom, rodinnom, ekonomickom, časovom. Nemôžem dať rady a tipy žene, ktorá je sama na tri deti a povedzme, že si nedokáže nájsť prácu, nezvláda platiť účty. To musí byt šialený tlak. Nebudem ju posielať na masáže či jogu, keď je určite rada, že žijú. Takisto je v inej situácii žena, ktorá má doma manžela, ktorý jej vytvára ekonomickú alebo emočnú oporu. Uvedomujem si, že je požehnaním mať dobré vzťahy s otcami detí, pomáhame si navzájom aj keď spolu nežijeme, deti rastú v tolerantnom prostredí. Mám aj mamu, ktorá by pre nás urobila všetko na svete, a pomáha nám. To mi vytvára aj priestor na prácu. Nie každý má takú možnosť.

To, akým spôsobom dokážete žiť so sklerózou multiplex je asi pre mnohých pacientov s podobným alebo rovnakým ochorením inšpiratívne. Píšu vám iní ľudia – pacienti? Pýtajú si rady, obracajú sa na vás so svojimi problémami, osudmi?

Ľudia mi posielajú neuveriteľné životné príbehy, dlhočizné spovede, s dôverou mi vyrozprávajú svoje životné osudy, a to je „masaker“. Nie je to samozrejmosť a vážim si ich dôveru. Na druhej strane poznám iba vlastný život a necítim to tak, že dokážem ponúknuť riešenia iným ľuďom. Čo jedného posilní, druhého môže zabiť. Myslím si, že je dôležité žiť v súlade s vnútorným presvedčením, ktoré neplynie zo strachu. Majstrovstvo je vedieť rozpoznať, kedy je naše konanie motivované strachom a kedy láskou. To je aj odpoveď, odkiaľ plynú naše myšlienky vedúce k emóciám, ktoré vedia symptomatizovať.

No predsa, prichádzajú chvíle, keď sú slabšie dni a na človeka viac dolieha jeho životná situácia. Čo vám vtedy pomáha?

Som samotársky typ, svoje emócie a situácie zväčša potrebujem spracúvať sama. Stiahnem sa a nechávam to pracovať, nejaký výsledok to vždy prinesie. Chodievam do lesa, to dosť pomáha. Aj spánok mi prospieva.

Aké najväčšie zmeny sa v dôsledku tejto diagnózy vo vašom živote udiali? Čoho ste sa museli vzdať, naopak, čo ste do svojho bežného života pridali? Za čo z toho ste, istým spôsobom, dnes s odstupom času vďačná?

Vec, ktorej som sa definitívne musela vzdať, je stres. Je to stav, s ktorým si telo nevie poradiť a nedokáže správne fungovať. Nehovorím o krátkodobom strese v bežnom dni, lebo ten pôsobí aj pozitívne, keďže prispieva k vnútornej mobilizácii na rýchle riešenia situácií. Ale skôr o dlhodobom a dobrovoľnom vystavovaní samej seba situáciám, ktoré sú absolútne deštruktívne. Neprežívam veci, ktoré nedokážem zmeniť, ovplyvniť. Neriešim, čo a ako robí niekto iný. Neporovnávam sa. Nestretávam sa s ľuďmi, s ktorými sa necítim dobre, nechodím na miesta, kde sa necítim dobre, nerobím veci, pri ktorých sa necítim dobre. Toho všetkého som sa musela vzdať. V podstate nemusela, s radosťou som sa ich vzdala. Pridala som vďačnosť za to, že môžem byť.

Tinka platí podľa vás, že všetko zlé je na niečo dobré?

Za mňa áno. Dokonca čas často ukáže aj to, že to vlastne zlé nebolo.

Čo by ste rada odkázali Tine o desať rokov mladšej? Za čo by ste ju pochválili a nad čím radšej prižmúrili oči?

Čokoľvek by som jej odkázala, nemalo by to žiadny zmysel. Mnohými životnými situáciami treba prejsť, aby prišlo uvoľnenie a porozumenie so sebou. Dnes sa na svoju desať rokov starú verziu pozerám inak, ako keď som sa na seba dívala vtedy. S úsmevom a pochopením. Vtedy som sa brala omnoho vážnejšie a to je dobre. Lebo dnes viem porovnať ten rozdiel v ľahkosti bytia, keď s tým človek prestane.