SILA ŽENY: Janka Šišková prišla kvôli rakovine o prsník. Dnes ukazuje svoje zraniteľné JA!

Asi sa ťa to pýta každý, ale čo bolo prvé, na čo si pomyslela, keď ti diagnostikovali rakovinu?
Prvé dni som si to vôbec neuvedomovala, nechápala, čo to znamená. Od momentu, keď to lekár vyslovil mi vyplo emócie, fungovala som automaticky, akoby sa nič nestalo, robila dennú rutinu. Myslím, že to bol tak obrovský šok, že som potrebovala predstierať, že je všetko ako predtým, až do dňa, kedy som to dokázala pustiť. Potom prišiel strach, bála som sa, že umriem, z neznámeho, zo straty kontroly nad životom, strach, čo bude s mojou dcérou. Strach, ktorý ma paralyzoval, nedovolil mi myslieť na nič iné, sústrediť sa, vnímať okolie.

Čo ťa držalo celý čas nad vodou? Mala si barličku, o ktorú si sa vedela oprieť?
Láska k životu - chuť žiť, chuť zažiť, chuť prežiť.
Humor, vďaka ktoremu sa da získať nadhľad. V najhorších obdobiach, kedy som potrebovala fungovať, plniť si povinnosti, mi pomáhal rozum, logické argumenty, aby som dokázala zvládnuť pretlak emócií – napr. opakovala si, že ak ešte vydržím, bude mi lepšie, že to nie som ja a vrátim sa späť. A takto som tým prešla, postupným prekonávaním sa. Čo sa týka emócii vedela som, že tie musia ísť von, takže v momentoch, keď som bola v bezpečnom prostredí napr. doma, s blízkymi, vtedy som ich prežívala – plač, krik, hnev, ľutovanie sa, ale aj smiech, či radosť. Spätne si uvedomujem, aké dôležité je v ťažkých časoch mať pri sebe vhodné osoby, ľudí, ktorí mi dovolili prežívať všetky emócie, aj tie nepríjemné.

Spracovať túto informáciu muselo byť pre teba skutočne náročné, avšak ako mama si nemohla nechať nič na náhodu. Ako sa dá bojovať s rakovinou a byť zároveň aj matkou malej dcéry? Ako to znášala?
Nedá. Byť plnohodnotnou matkou 4-ročnej dcéry a zároveň onkopacientkou som nedokázala. Choroba, obzvlášť v čase liečby a obdobiach, kedy som bola na dne, ma veľmi vzdialila od dcéry. Myslím, že ako rodič, by som mala byť stabilnou osobou, byť prítomná v jej živote, avšak často som nemala kapacity ani byť Janou, byť človekom, alebo byť vôbec. Túžba žiť aj pre dcéru je veľká, avšak zároveň si malé dieťa vyžaduje celého človeka a nie zvyšky. Keďže s ňou žijem sama, bolo to pre nás obe veľmi náročné a aj, keď mi pomáhali blízki, zažila ma v stavoch, aké by dieťa zažiť nemalo. A aj keď to je pre mňa bolestivé vysloviť, občas som si pomyslela, že by mi v liečbe pomohlo, keby som sa o ňu nejakú dobu vôbec nemusela starať. Nie preto, že by som ju nemilovala, ale preto, že som nevládala byť mamou. Za tieto myšlienky som sa hanbila a hnevala sama na seba a to nás vzďaľovalo, prenášala som na ňu svoj hnev a frustráciu a to sa prejavovalo aj na jej správaní, bol to taký začarovaný kruh. Narušenie nášho vzťahu bolo aj dôvodom, prečo som začala so psychoterapiou, ktorá mi veľmi pomohla spracovávať všetky tieto náročné emócie. Moja liečba trvala 2 roky a rekonvalescencia trvá dodnes, takže určité traumy v nás ostali. Našťastie, slečna je obdivuhodne silný jedinec a ja sa snažím robiť všetko preto, aby som následky minimalizovala.

Ak by si si mala spomenúť na jeden signifikantný moment v čase liečby, aký by to bol? Čo sa ti tak zapísalo do pamäte?
Bola to asi recidíva ochorenia, ktorá prišla už mesiac po ukončení liečby, vtedy som si uvedomila, že v tejto chorobe neexistujú žiadne pravidlá, ani záruky. Keď som z totálneho dna, absolútne psychicky aj fyzicky bez zdrojov, musela začať odznova a dvojnásobne. Prvé týždne po zistení recidívy som sa bála ostať sama s vlastnými myšlienkami.

Druhá vec, po túžbe byť opäť zdravá, je neprísť o vlasy. Ako si znášala fakt, že tvoje dlhé vlasy pôjdu preč?
Ihneď po diagnostikovaní, som si dala o polovicu skrátiť vlasy, aby to neskôr menej „bolelo“. Asi dva týždne po prvej chemoterapii, keď som na hrebeni našla o pár vlasov viac ako zvyčajne, som okamžite išla dohola, chcela som mať kontrolu aspoň nad tým, kedy sa vzdám vlasov. Mala som z toho paniku, nakoniec som však parochňu nikdy nenosila. V tomto mi veľmi pomohla aj podpora z okolia, že ma prijali aj takú, to mi pomohlo prijať seba.

Po liečbe prišla ďalšia rana, a to, že sa ti rakovina vrátila. Nepýtala si sa samej seba, či to má vôbec zmysel?
Či to má zmysel, som sa pýtala po každej chemoterapii, lebo mi bývalo strašne zle, avšak pri recidíve som bola vďačná, že mám vôbec možnosť ďalšej liečby. Skôr som mala úzkosti z toho, ako veľmi to zhoršilo moju prognózu, ako veľmi sa skrátila moja doba prežitia.

Pre svoje zdravie si bola ochotná obetovať skutočne všetko. Ako si reagovala, keď ti povedali, že musíš prísť o jeden prsník? Dokáže sa s tým žena vôbec zmieriť?
Môžem hovoriť, iba za seba, každá žena to má inak a chápem to. Zmierila som sa s tým, cítim sa kompletná aj bez prsníka. Pre mňa vzdať sa prsníka znamenalo možnosť predĺžiť si život. Inak som nad tým nepremýšľala.

Už si teda vonku z najhoršieho? Alebo máš stále vnútorný pocit, že čo ak znova?
Dnes áno, čo bude zajtra nevie nikto. Predpokladám, že čím dlhšie budem bez recidívy, tým menej na to budem myslieť a tým ľahšie sa mi bude s tým strachom žiť.

Dnes pôsobíš na Instagrame veľmi reálne, sebavedomo a vyrovnane. Mnoho ľudí, ktorí si prešli touto zákernou chorobou svoju cestu romantizujú, ty práve naopak. Bolo náročné ukázať tú pravú tvár?
Počuť, že pôsobím sebavedomo, je pre mňa paradox, lebo na Instagrame píšem práve o tom, ako ťažko som všetko znášala, ľutujem a sťažujem sa. Mám mnoho neistôt, nedôverujem si a bývam vystrašená. Rakovinu romanticky nevnímam. To, že som si z toho obdobia dokázala niečo odniesť, uvedomiť si, alebo sa naučiť, to už vo mne bolo predtým. Bola som schopná osobnostného rastu aj bez rakoviny, ale uznávam, že choroba ten proces urýchlila. Pred zverejnením každého príspevku mám trému, pretože ukazujem svoju zraniteľnosť a najhlbšie emócie, preto si strážim, kedy čo uverejním, ideálne, aby som už danú tému mala v sebe spracovanú.

Ako by si charakterizovala Janku pred rakovinou a Janku po rakovine?
Počas liečby som začala mávať intenzívne psychoterapie, ktoré mi pomáhajú pochopiť a spoznať samú seba, svoje emócie, hranice. Som k sebe láskavejšia a niekedy si aj dokážem odpúšťať.
Snažím sa oveľa viac počúvať svoje telo, robievam si každý mesiac samovyšetrenia. Rakovinu prsníka sa môže sa prejaviť ako hrčka, ale aj ako stvrdnuté miesto, priehlbinky, poškodenie bradavky (chrastička), začervenanie, pálenie alebo bolestivosť, výtok z bradavky, zmeny na pokožke, hrčka v pazuche, v nadkľúčnej a podkľúčnej jamke, rastúca žila, vtiahnutá bradavka, nový (iný) tvar/veľkosť prsníka, "pomarančová" koža (celulitída), výskyt rôznych podkožných útvarov. 
Kombináciou preventívnych prehliadok a samovyšetrenia sa významne zvýši šanca na včasne odhalenie ochorenia. A ešte reminder kamaráti, rakovina prsníka sa týka nás všetkých, bez ohľadu na vek, či rodovú príslušnosť. 

V čom myslíš, že tkvie ženská sila?
V zraniteľnosti – ukázať ju a svoje nedostatky, to nás zbližuje a tým silnieme.
VIAC FOTO JANKY NÁJDETE V GALÉRII TU!