(ROZHOVOR) Sexi herečka Sarah Arató: Až teraz spoznávam samu seba

Sarah, čo si predstavíte ako prvé, keď sa povie Hollywood?

Neobmedzené možnosti. Možno to je trochu všeobecné, mám v hlave jednu vec – pred pár dňami som bola v kine na Marvelovke a rozmýšľala som o tejto otázke, čo si predstavím, keď sa povie Hollywood, o čom budem hovoriť? O fantastických hereckých výkonoch? A potom sa začal film, a ja som sa tri hodiny smiala, všetko vybuchovalo, blikalo, svietilo, chvíľami som si zapchávala uši, lebo to bolo nahlas a na konci ma to aj trochu vzalo, hoci to bol film, ktorý hral na city úplne jednoducho, ale ja som vďačný divák a vždy sa nechám zviesť. Samozrejme, nie sú všetky hollywoodske filmy o tomto druhu wau efektu, ale je ich v poslednej dobe dosť a sú čím ďalej tým viac premakané a ja sa zamýšľam, kam to pôjde ďalej. Myslím, že technika v dnešnej dobe a možnosti, čo všetko sa môže na plátne diať, sú neobmedzené.

Hollywood, ten sa ešte stále spamätáva zo sexizmu a z tieňa, ktorý naň vrhla kauza Weinstein. Vezmime si teraz slovenský šoubiznis a filmársky priemysel – má to v ňom mladá herečka/žena ťažké?
Myslím si, že žijeme dobu určovania hraníc, čo je samé o sebe ťažké, aj preto, že už sme na niečo iné zvyknutí. Sami seba sa pýtame, či je v poriadku, že sme si na určité modely správania zvykli, práve preto sa občas dostávame do extrémov. Spája sa mi to s tým, že všetci strašne kričia. A možno je to dobre. Ak sa máme zobudiť, asi treba kričať. Nemyslím si, že to ženy všeobecne majú ľahké. Nedávno ma zastavili policajti v mojom aute, vypýtali si doklady a popri tom jeden podotkol – a predpokladám, že auto je frajerovo. Čo ja viem, čo som mu na to mala povedať? Tak som sa zasmiala a pozvala som ho do divadla, načo mi povedal, že do divadla nechodí, lebo má divadla dosť na cestách. Dlhodobo žijeme v mnohých stereotypoch, ktorých sa tak ľahko nezbavíme. Som ženou rada, mám rada ženstvo ako také. Často rozmýšľam nad tým, či musíme strácať ľudské hodnoty, aby sme boli úspešní, v šoubiznise, v biznise… Či naozaj materinskosť, ľudskosť a láska musia ísť bokom a sú niečo nežiaduce, lebo sa spájajú so ženskosťou a mäkkosťou. Musia ísť preč, aby sme si boli rovní a rovnocenní? Akonáhle sme nútené hrať mužov, prestávame to byť my. Zároveň si vonkoncom nemyslím, že by to muži mali jednoduchšie. Na nich sa už generačne kladie toľko zodpovednosti – ako sa majú správať, ako majú všetko zvládať, ideálne bez emócii… niekde vnútri cítim, že by pomohlo, keby sme boli všetci obyčajne normálni a snažili sa pochopiť toho druhého a nesúperiť. Ale či a ako sa to dá dosiahnuť...

Odhovárali vás rodičia od herectva?
Myslím, že doteraz v mojom živote ma neodhovárali od ničoho. Sem-tam mi povedia, že to alebo to nie je úplne okej. Skôr sa mi vždy snažili naznačiť, že keď urobím toto, stane sa s najväčšou pravdepodobnosťou toto. V mojej hereckej dráhe ma naopak veľmi podporovali. Vnímali moje talenty a snažili sa ma podporovať v tom, čo mi ide najviac.

To znamená, že ste talentov mali viac?
Nebola som úplne multitalentovaná, ale chodila som do rôznych krúžkov. Skôr som sa vedela pre všetko nadchnúť. Páčila sa mi predstava, že ovládam veľa jazykov, že hrám krásne na klavíri, ale keď som sa mala učiť slovíčka alebo cvičiť na klavíri, to sa mi už až tak nechcelo a predstavy boli fuč. Možno práve preto mi vyhovuje herectvo, aj v ňom sa človek nadchne vždy na chvíľu nad niečím iným. Teším sa z toho, že som na chvíľu lekárka, viem si úplne predstaviť, že ňou som a odpadá mi kopec povinností okolo študovania medicíny.

Nemali ste sebadisciplínu?
Veľkú nie. To, čo som chcela robiť, to som aj robila, kým ma to neprestalo baviť. Sebadisciplíne ako takej som sa začala učiť až teraz, až teraz. Na škole som pochopila, že talent je jedna vec, ale kontinuita vecí a neustála práca na sebe, je vec druhá. Všetko má svoju postupnosť, na to aby som dosiahla niečo väčšie potrebujem dosiahnuť a absolvovať povedzme desať čiastkových cieľov. Mám pocit, že to súvisí s obdobím zmeny, v ktorom sa aktuálne nachádzam. Začalo ma baviť byť disciplinovaná a dospelá.

Hovorí sa, že ženské telo aj duša sa menia zhruba každých sedem rokov, vy ste vekovo na prahu piatej sedemročnice.
To som nevedela. A ak to je tak, nech je týchto sedem rokov ešte lepších, než tých predtým!

Slovenskí herci nemajú špecializáciu, venujú sa divadlu, televíznej tvorbe aj dabingu, vy máte namiesto dabingu nahrávanie audiokníh. Čo z toho je pre vás srdcovka?
Som veľmi rada, že to u nás funguje tak, ako to funguje a že robíme všetko. Áno, občas je to veľmi vyčerpávajúce, ale myslím, že sa aj vďaka tej pestrej kombinácii sa vyhýbam vyhoreniu. Keď začínam byť unavená z kolobehu nakrúcania, s o to väčšou chuťou vchádzam do divadla. Zavriem sa v podzemí Astorky a sústredím sa len na javisko. Keď mám zase veľa divadla, teším sa, že idem nakrúcať. Vymením priestor, ľudí a teším sa zo zmeny. No audioknihy ma nesmierne bavia. Viem, že na tom ešte musím veľa pracovať, čítanie knihy nahlas a pre poslucháčov si žiada úplne iné sústredenie, než na aké som zvyknutá pri hraní.

Sarah, ste veľmi fotogenická. Modeling vás absolútne obišiel s touto krásnou tvárou?
Ďakujem za kompliment, taká mi narástla, nemám na tom zásluhy (smiech). Niekto mi raz povedal, že fotomodeling neexistuje, že tie modelky, ktoré sú na móle aj fotia a na mólo som nemala potrebnú výšku. Skúsila som to, bola som vtedy mladá a ani ma to extra nevzalo.

Kopec mladých ľudí po škole odchádza na skusy do zahraničia, vy ste na to nemali chuť?
Viem si predstaviť, ako by som žila v Amerike, tam by som mala malý byt, na ktorý by som neviem ako zarobila, pracovala by som ako čašníčka v kaviarni, odkiaľ by som vybiehala na konkurzy a hodiny herectva… Predstaviť si to viem, ale nebola som si úplne istá, že toto je život pre mňa. Po maturite som šla som rovno na VŠMU. Priznám sa, neviem či by som to dnes urobila inak, no svojím deťom by som skúsenosť so zahraničím dopriala a odporučila. Už sa nechcem pozerať späť a rozmýšľať, či som mala niečo urobiť inak. Načo.

Ste mladá, ešte stále to urobiť môžete.
Áno, ale teraz na to nie je správna chvíľa, navyše, na herečky sa vraj rýchlo zabudne.

To je pravda a vy ste súčasťou mimoriadne silnej mladej generácie hercov.
Je to tak, o to viac som vďačná za každú dobrú hereckú príležitosť a teraz nechcem, aby to vyznelo ako klišé o falošnej pokore, ale naozaj si uvedomujem veľkú konkurenciu. Som vďačná aj sama sebe, že fungujem a že dokážem pracovať tak, ako pracujem. Preto nevidím momentálne žiaden dôvod na to, aby som túto niť prerušila. Ak by došlo v mojom živote k nejakým zmenám, alebo by sa stalo niečo, prečo by som mala odísť, vedela by som o tom uvažovať inak. Nemyslím si, že takéto rozhodnutia sa robia lusknutím prstov. A možno sa robia práve tak, netuším. No skôr sa robia z určitej potreby, a tú ja zatiaľ nemám. A priznávam, že zároveň mám strach opustiť to, čo poznám.

Máte pocit, že už ste tu zakorenili?
Mám tu starú mamu, partnera, svoju prácu, mám tu ľudí, okolo ktorých sa obvíja môj život. Zhodou okolností, keď som šla dnes za vami pozerala som sa z mosta na Bratislavu a usmievala som sa, hovorila som – mám to tu fakt rada. Samozrejme, dobre mi padne dovolenka, chata, hory, no do tohto mesta sa veľmi rada vraciam, mám k nemu citovú väzbu. Žila som chvíľu vo Viedni, no keď mi bolo najhoršie, sadla som na vlak a bola som zase doma. Mama mi raz povedala, že domov si človek nosí v sebe. Áno, z veľkej miery je to pravda, ale aby to bola úplná pravda, k tomu sa ešte musím dopracovať.

Už sme okrajovo spomenuli vášho partnera, no zaujímalo by ma - čo mal on a nemali iní, keď ste si ho vybrali?
To je pekná otázka, dúfam, že sa jej aj on poteší… (smiech) Mám s ním komunikáciu, akú som nikdy v inom vzťahu nezažila. Myslím, že je medzi nami ochota počúvať jeden druhého a porozumieť si. Je to prvý raz vzťah, taký naozajstný, dospelácky vzťah, a pritom veľmi krásny. Samozrejme, občas mám z toho paniku, rozmýšľam čo by som nemala robiť, čo by naopak on robiť mal… Stretli sme sa v správnom čase aj priestore, nebolo by dobre, keby sme si do života vstúpili skôr, alebo neskôr. Malo to byť teraz, lebo teraz sa snažím porozumieť aj sama sebe. Veď sa aj hovorí, že každého človeka stretávame preto, aby nás niečo naučil, tak sa učíme navzájom od seba.

A čomu?
Ja sa od neho učím rozmýšľať, vypúšťať nepodstatné veci. Je veľmi racionálny, rozvážny.. A čo ja jeho? Asi ho učím cítiť, to mi ide.

Sarah, vraj ste ako dieťa vyrastali v starom mlyne. Zachvátila ma absolútne romantická predstava starej kamennej stavby, genius loci…
Áno, boli tam studené podlahy a teplo na duši. Bolo tam super! Ešte by som tento pocit niekedy chcela mať – žiť v dome s takou bohatou históriou. Vyrastala som obklopená starožitnosťami, otec sa nimi zaoberal, preto sme ich mali všade. Kamošky mi vraveli, že to u nás vždy špeciálne voňalo. Mám pocit, že mi tak vtedy voňal celý život.

Napáchla vám aj trochu duša tou starobou?
Áno. Doteraz mám rada starožitnosti, vôňu starých kníh, rada chodím do antikvariátov… Občas mám pocit, že mám milión rokov. A občas, že som sa narodila včera.