Režisér Peter Bebjak: Film je pre mňa nostalgia aj vášeň

Peter Bebjak nakrútil kriminálky, dokumentárny cyklus prameniaci z reálneho slovenského zločinu, horor, rozprávku, dal filmovú podobu slovenskej literárnej klasike aj vystrájaniu českého mafiánskeho podsvetia, divácky uspel s niekoľkými celovečernými filmami i seriálmi.

Možno si to predstavujem príliš romanticky, ale pamätáte si na moment, kedy ste sa zamilovali do filmu?

Keď ešte som žil v Chynoranoch, presviedčal som kamarátov pred kinom, aby sme kúpili viac lístkov, lebo inak by nepremietali. Často sa stávalo, že sme sa štyria zložili na lístkov desať, aby sme film videli. Ešte väčšia vášeň pre film sa dostavila na vysokej škole, keď som študoval bábkoherectvo, neskôr herectvo. Vtedy som filmu absolútne prepadol, cez deň som videl aj tri filmy a ku každému som si napísal hodnotenie. Už vtedy som si vytvoril sám v sebe ČSFD.

Máte film, ktorý ste videli opakovane, päť – sedemkrát?

Je ich viac, napríklad Prelet nad kukučím hniezdom som videl trikrát tesne po sebe. Neuveriteľne ma vzal.

A potom ste ho videli ešte koľkokrát?

Netuším. Vždy, keď ho dávajú v televízii a natrafím naň, pozriem si ho s potešením. Z nostalgie alebo obdivu toho, ako sa tie staré, úspešné a dobré filmy urobili, ich vždy rád dopozerám.

Film je úžasný aj v tom, že jeden a ten istý, dokáže diváka znova a znova uchvátiť.

Áno, je to jeden film, ale vždy zaujme niečím iným. Hlavne keď od neho máte dlhší odstup, vždy vás prekvapia veci, ktoré ste si predtým nevšimli. Alebo je to naopak, cítite pri ňom nostalgiu, ako ja som cítil pri filme Excalibur. Keď som ho ako tínedžer videl, bol som ohúrený, no a keď som si ho z nostalgie pozrel neskôr, pôsobil na mňa smiešne, až komicky. Naopak Votrelec, ktorý vznikol v roku 1978 som videl na Art Filme pred pár rokmi. Je urobený dokonale a nebadať na ňom absolútne žiaden časový rozdiel.

Máte aj svoju obľúbenú filmovú hlášku?

Toto úplne nie, hlášky sú skôr doména českých filmov. Pamätám si, že keď prišli Zelenkovi Knoflikáři, začali sa používať snáď všetky repliky Evy Holubovej. Čo v tomto filme povedala, to sa stalo kultovou hláškou.

Je to záludná otázka pre oceňovaného režiséra, no predsa. Môže byť aktuálny slovenský film svetový?

Jasné že môže a aj je, záleží to od toho, čo vnímate pod kritériom svetovosti. Ak beriete do úvahy veľké filmové festivaly, tak slovenské filmy sa v nich zúčastňujú, nie v hlavných súťažiach, no už to, že sa tam vôbec dostanú, hovorí o ich kvalite. Napríklad Učiteľka bola predaná do mnohých krajín vo svete v rámci kín, tak isto Správa. Vždy ma fascinuje, keď dostanem fotografiu, povedzme, španielskej zastávky alebo autobusu s plagátom môjho filmu. Je to strašná sranda! Naše filmy sa dostávajú do sveta. Nie je ich veľa, nie sú to filmy typu blockbuster, ale veľké distribúcie ich kupujú.

Bežná režisérska prax - jeden film má v kine, jeden v postprodukcii, jeden začína nakrúcať a ďalší nakrúca. Každý je iný, každý vzniká s inými ľuďmi. Povedzte mi úprimne, ako sa toto dá ustriehnuť a zachovať si bystrú myseľ?

Je to rozfázované presne tak, ako hovoríte, tým pádom nerobíte naraz tú istú fázu. Každá z nich si žiada svoje a každá je iná, ako režisér v nich mám rôzne povinnosti. Dá sa to, ale záleží to od náročnosti jednotlivých projektov a zároveň je aj toho, ako máte nastavené myselnie a svoj workoholický mód.

Tak schválne, ako ho máte nastavený vy?

Veľmi vysoko. Mám prácu rád, mám rád, keď ma baví. No teraz mám napríklad obdobie, kedy mi odpadli projekty, ktoré som mal robiť v lete a zrazu mám pár mesiacov voľna, počas ktorých nenakrúcam. Robím len postprodukciu na troch projektoch a jeden začínam pripravovať. Zrazu mám čas oddychovať, chodiť do divadla a žiť ako konzument umenia, čo mám veľmi rád. A zároveň sa viac venujem ľuďom, ktorých mám rád - môjmu priateľovi, kamarátom.

Herci sa zvyknú trošku posťažovať ako kvôli tej a tej úlohe museli pribrať, schudnúť, naučiť sa jazdiť na koni, odoprieť si niečo… Aj tieto obete robia film filmom. Máte ako režisér niečo, čo kladiete na oltár filmu?

Nie je to obeť v pravom slova zmysle, nechcem, aby to pôsobilo negatívne, skôr naopak. Je to niečo výsostne pozitívne, veď pri každom projekte sa niečo nové naučím, niečo nové zistím, získam, pochopím a musím prispôsobiť svoju prácu tomu, aký má byť výsledok. Je rozdiel nakrúcať rozprávku a horor. Spája ich len princíp toho, že vytvárajú napätie, aby ste sa ako divák báli o hlavného hrdinu. No prostriedky, ktoré k tomu použijete sú diametrálne odlišné. A to ma na tom baví.

Herec s režisérskou skúsenosťou a režisér s hereckou praxou. Je to dobrá a žiadúca kombinácia?

Neviem ako pre ostatných, ale mne to pomohlo. Vďaka tomu viem vnímať a odčítať to, čo som mal rád a potreboval ako herec. Bol som v kolektíve hercov a videl som, ako kto pracuje a ako kto potrebuje byť motivovaný. To som spracoval sám v sebe a mohol s tým ďalej pracovať.

Zabudnime na hranice časopriestoru a na to, že niečo nie je nemožné. Skúste vyskladať svoj vlastný Hollywood alebo štáb, s ktorým by ste chceli pracovať.

Wau! Scenárista Martin McDonagh, ktorý napísal, okrem iného, Tri billboardy kúsok za Ebbingom. Ako režiséra by som určite oslovil Stanleyho Kubricka, ku kamere Svena Nykvista, v rámci hudby by bol super Jóhann Jóhannsson. No a do hereckého obsadenia Michaela Fassbendera a povedzme Juliette Binoche. To by bolo…