Raper MAJSELF otvorene: Musel som sa naučiť poslúchať svoje telo

Náš rozhovor musím začať tým, že som ťa, aspoň podľa výzoru, kedysi absolútne neodhadla. Na prvý dojem pôsobíš ako drsný raper, ale keď sa s tebou človek chvíľu rozpráva, je až v šoku, aký si slušný, milý a príjemný. Stretávaš sa s podobnou reakciou u ľudí často?
Možno pred nejakým časom som si všimol, že ľudia mali občas podobnú reakciu, ako si práve opísala ty. Ale myslím si, že za posledné roky so mnou vychádza dosť rozhovorov na rôznych platformách, takže to, aký v skutočnosti som, už mohli ľudia trochu navnímať.
Predpokladám, že v rapovom svete tento drsný vzhľad asi skôr zaujme.

Je podľa teba vzhľad „bad boya“ a nákladný životný štýl dôležitým prvkom kariéry a spôsobom, ako si získať rešpekt?
Ja som sa asi nikdy nechcel nejako vedome štylizovať povedzme do „drsného looku“. Tetovania mám preto, lebo sa mi páčia a v období, keď som si ich dával, mali pre mňa mnohé aj hlbší zmysel. Nešlo teda o snahu vybudovať si nejaký drsný imidž. Aj hlava bez vlasov má vysvetlenie. V puberte som vlasom dával tak zabrať, že asi ten prechod do dospelosti už nezvládali a neostalo mi ich veľa, takže si hlavu pravidelne holím. Vyšportované telo je zas odrazom toho, že pre moje fyzické a psychické zdravie je cvičenie veľmi potrebné.
Takto by nás zrejme prekvapili aj ďalší umelci. Odhaľ nám teda trošku zákulisie rapovej hudobnej scény. Priatelíte sa alebo, naopak, prevláda zášť?
Neviem, či som práve ja úplne najväčší reprezentant scény. Posledné roky idem viac svojou cestou, ale myslím si, že je to tak ako všade inde. Sú ľudia, ktorí spolu vychádzajú viac, a sú ľudia, ktorí spolu vychádzajú menej.

Je niekto, koho vyslovene obchádzaš?
Nie, nevyhýbam sa nikomu. Nemám na to dôvod. Aj vo svojom okolí sa snažím mať výhradne ľudí, s ktorými mám dobrú vzájomnú energiu. Tých, s ktorými ju nemám, skrátka nevyhľadávam. 
Taký komerčný poslucháč má možno dojem, že scéna sa rokmi nemení a akoby do nej nikto nový neprichádzal. Je to tak?
Tu s tebou asi nebudem úplne súhlasiť. Myslím si, že sa to za posledné roky extrémne premlelo. Výrazne sa zvýšil vplyv sociálnych sietí a to otvorilo dvere mnohým ľuďom, ktorí „morfovali“ aj rap. Dnes má úplne inú štruktúru a formu ako napríklad pred desiatimi rokmi. Veľa aktuálnych rapových skladieb s tým povedzme klasickým rapom nemá nič spoločné. Ani hudbu, ani motív, ani lyriku… Ja to však beriem ako prirodzený vývoj a teším sa, že sa rap aj hudba rozvíjajú a stále prichádza niečo nové.

Je aj to dôvod, prečo si sa pustil mimo rapových hraníc?
Áno. Nemám rád stagnáciu. Baví ma tvoriť nové veci, hľadať nové postupy, učiť sa melodiku, kódovať do hlavy nové schémy tvorby. Myslím si, že posledné roky priniesli mnoho nových tvárí, ktoré výrazne rezonujú v povedomí, ale iba čas ukáže, či sú tu na sezónu-dve alebo nadlhšie. V súčasnosti je určite ľahšie vystreliť, ale náročnejšie je na nejakom „leveli“ sa udržať.
Máš synčeka Nicolasa, ktorý rastie ako z vody. Profiluje sa už?
Už to je skôr syn ako synček. Už si navzájom pozeráme priamo do očí, keď stojíme oproti sebe. Vidím v ňom veľa talentu na rôzne umelecké smery, ale jeho baví najviac futbal, ktorému venuje celý svoj čas a energiu, z čoho mám radosť. Pri tej kreatívnej práci ho držím aspoň počas tvorby našich videí na sociálne siete, lebo hereckého talentu má na rozdávanie. Hudby počúva veľa, ale zatiaľ sme ešte neprišli do bodu, že by mi zaklopal na štúdio. Uvidíme. Hlavne nech robí, čo ho baví a pri čom je šťastný.

Od začiatku vás s manželkou Júliou vnímam ako stabilný pár a je po tvojom boku ešte od čias, keď meno Majself nikto nevnímal. Myslíš, že aj to je dôvod, prečo ste si takí blízki? Že ste spolu zažili všetko?
Určite áno. Máme spolu odžité už naozaj hocijaké veci vo všetkých možných životných fázach. Aj keď sa darilo, aj keď sa nedarilo. Ale Majself u nás doma nikdy nebol. Vždy to bolo iba o nej a o mne.
Prechádzali ste aj vážnou krízou? Predsa len, život rapera je iný ako práca od deviatej do piatej niekde v korporácii. Hranie po nociach, časté cestovanie...
Sme spolu šestnásť rokov. To je dnes pomaly zázrak, keďže ľudia sú zvyknutí každú krízu a problém riešiť rozchodom. Mám šťastie, že mám po svojom boku človeka, ktorý je na sebe ochotný pracovať a pomáha na sebe pracovať aj mne. Vďaka tomu vnímame krízy ako príležitosť na spoločný rast. Zatiaľ sme spolu prekonali všetko, čo nám prišlo do cesty. Niektoré veci boli ľahšie, iné veľmi náročné, ale sme tu. A som za to vďačný.

Tvoja manželka však rozhodne nehrá druhé husle. Prerazila ako vizážistka a nedávno dokonca otvorila vlastnú kliniku. Podporoval si ju v tejto myšlienke od začiatku?
Samozrejme. Myslím, že môžem úprimne povedať, že ju podporujem od začiatku nášho vzťahu absolútne vo všetkom. Júlia je veľmi talentovaný človek v mnohých smeroch a má veľa darov, ktoré posledné roky začína využívať nielen vo svoj prospech, ale aj pre ostatných. Bude veľmi zaujímavé sledovať jej cestu nasledujúce roky, pretože za posledné mesiace objavila svoje skutočné poslanie a myslím si, že na tejto ceste dosiahne obrovské veci, o ktorých sa bude veľa hovoriť.
Si sám jej klientom? Dal si si už niečo „vylepšiť“?
Áno. Ešte pred tým, ako Júlia otvorila v Malackách svoju kliniku, som navštevoval inú, kam som prvýkrát prišiel asi pred piatimi rokmi po tom, čo mi diagnostikovali Crohnovu chorobu a schudol som 23 kíl za necelé dva mesiace. Bolo to veľmi náročné obdobie, keď som bol veľa na očiach a cítil som sa naozaj nekomfortne. Dôsledkom nedobrovoľného náhleho chudnutia som zrazu vyzeral ako päťdesiatnik. Spočiatku som sa bránil návšteve estetickej kliniky, keďže som mal predsudky, ale dal som tomu šancu. Mal som strach, že keď si dám botox do okolia prepadnutých očí a do čela, ktoré vyzeralo, akoby mi tam každé ráno prechádzal traktor s pluhom, budem pôsobiť umelo. Botox mi však iba nepatrne vyplnil problematické miesta a ja som sa cítil napriek ťažkej chorobe o trochu lepšie a sebavedomejšie.

Myslíš, že na estetické zákroky u mužov sa stále pozerá cez prsty?
Samozrejme… Ale sú to naozaj len predsudky, ktoré som mal aj ja. Nikdy som si nedal nič iné vylepšiť a ani ma to neláka, keďže som so sebou spokojný. Estetiku využívam len na kozmetické „doťuky“ a je vtipné, že keby som sám nepriznal, že estetické úpravy mám, nikto by na to nikdy neprišiel. A dokonca sa ma na to okrem teba teraz fakt nikto nikdy sám od seba neopýtal. Ale nehanbím sa za to a nemám absolútne problém o tom rozprávať. Viem, koľko ľudí a aj mužov z verejného prostredia navštevuje estetické kliniky a pripadá mi strašne zbytočné skrývať sa alebo nasilu to tajiť. Nie je rok 2000 a pod pojmom estetika si nemusíme predstavovať len prepálené ženské pery, tisícmililitrové prsia a prebotoxovanych kenov…Možno aj preto ti o tom otvorene hovorím, aby to tak ľudia prestali brať. Lebo je to hlúposť.
Júlia sa rovnako netají úpravami. Patríš medzi mužov, ktorí v tom manželku podporujú, alebo si sa jej už aj snažil vyhovoriť nejaké vylepšenie?
Verejnosť si ju s úpravami spája hlavne vďaka článkom z médií, ktoré si povymýšľali dve na tri. Okrem pier a botoxu nebola nikdy na žiadnej plastickej operácii, teda okrem pŕs po pôrode, čo si myslím, že zvládajú prijať už aj Slováci.
S čím ju ešte bulvár spájal?
S neuveriteľnými vecami. Písali o nej, že má vyoperované rebrá, plastiku nosa, čeľuste a ja už ani neviem, čoho všetkého. Sú to strašné bludy, ale smutné je, že aj keď sme sa k tomu vyjadrili ikskrát obaja, časť verejnosti verí viac bulvárnym médiám ako dvom otvoreným ľuďom.

Tak aspoň to teraz majú čierne na bielom.
Áno, aj keď my vieme pravdu a nie je potreba už niekoho o ničom presviedčať. Patríme k ľuďom, ktorí nemajú potrebu vyjadrovať názor na to, čo sa iný človek rozhodne robiť so svojím telom. Je to však národný šport Slovákov. Každého a všetkých hodnotiť. Keď to niekoho urobí šťastným, nech si dá na chrbát prioperovať aj bager.
Odbočme od estetiky, no ostaňme pri medicíne. Otvorene hovoríš o boji s Crohnovou chorobou. Ako si na tom zdravotne dnes?
Super. Za posledný rok som spravil obrovitánsky progres a mám pocit, že som svoje telo a zdravie dostal opäť pod kontrolu. Bola to ťažká cesta, ktorá ma previedla cez náročné obdobia, ale dnes som šťastnejší, spokojnejší a verím, že aj lepší pre seba a svoje okolie. Spoznal som a stále spoznávam sám seba do oveľa hlbšej miery a crohn mi ukázal miesta v mojom živote a v mojom ja, na ktorých som musel začať pracovať. Musel som sa naprogramovať tak, aby som sa nevracal do myšlienkových a funkčných programov, ktoré ma priviedli na miesta, kde už nechcem byť.