Prvá dáma severských detektívok exkluzívne pre EVU: Čitateľom vraždy v správach nestačia

Žiadne dokonale upravené fúziky Hercula Poirota. Spisovateľka Yrsa Sigurdardóttir je prvá dáma islandskej krimi temnoty a nemalú základňu nadšencov svojich precízne vystavaných príbehov má už aj na Slovensku. Čím to je, že na severe sa píšu tie najšťavnatejšie vraždy, a podľa čoho na Islande smiete pomenovať dieťa či koňa?

Yrsa, na prvý pohľad pôsobíte ako jemná, krehká žena, no vaše knihy sú pomerne drsné. Dovoľte mi, prosím, otázku: Kde sa to vo vás berie?

Myslím si, že na to, aby autor mohol písať o zlých skutkoch alebo o temnote, ktorá v niektorých ľuďoch existuje alebo drieme v ich hĺbke, musí byť dobrým človekom. Bez poznania dobra je ťažké rozoznať, čo je zlo a čo nie. Aj ja ako čitateľka holdujem pochmúrnym a temným príbehom a tak ako väčšina autorov vždy píšem knihu, ktorú by som si sama ako čitateľka chcela prečítať.

Spisovatelia sa tým, že tvoria svoje knižné postavy, môžu hrať na Boha. Ako vznikajú vaši knižní hrdinovia? Ako ich vytvárate a ako dlho o nich premýšľate?

Postavy v knihe sú jedným z najdôležitejších pilierov príbehu. Ak nie sú príťažlivé alebo uveriteľné, príbeh sa rozplynie. To je dôvod, prečo o svojich postavách a ich vývoji veľa premýšľam. Nekopírujem skutočné osoby, ale vymýšľam si ich na základe vlastností ľudí, ktorých som stretla alebo ich poznám. Následne sa snažím predstaviť si, aké by boli a ako by sa správali v kontexte príbehu, ktorý som si pre ne vymyslela.

Niektorí autori sa prechádzajú po cintorínoch, keď hľadajú mená svojich knižných hrdinov, a nachádzajú ich na náhrobkoch. Vy kde? Len vo fantázii?

Na Islande máme vládou oficiálne schválený zoznam krstných mien, ktoré sa dávajú deťom pri narodení. Je tam nemysliteľné, aby ste svoje dieťa pomenovali povedzme Banán či Satelit. Musíte si ho vybrať len z tohto zoznamu. Je užitočný aj pre nás spisovateľov. Môžete si z neho vybrať meno, aké sa vám hodí. Okrem toho sa snažím aj o to, aby sa mená postáv v každej knihe začínali na iné písmeno, pretože tak si čitateľ ľahšie zapamätá, kto je kto. A len na okraj ako zaujímavosť by som rada dodala, že podobný zoznam mien máme na Islande aj pre kone. Teda ak na Islande vlastníte koňa, musíte mu vybrať meno zo zoznamu schválených mien pre kone.

Myslím, že toto si budem o Islande pamätať už naveky. Yrsa, v skratke, aká bola vaša cesta k literatúre? Na prekonanie akých prekážok na nej ste dnes hrdá?

Na začiatku to bola láska k čítaniu. Čítam od detstva a som čitateľka srdcom. Som presvedčená o tom, že je dôležité, aby ľudia čítali, pretože to  v nás znásobuje empatiu. Keď sa ocitnete v situáciách postáv, aj lepšie pochopíte pocity iných, ako aj príčiny a následky konania ľudí. Obzvlášť dôležité je to najmä pre deti. Keď bol môj syn malý, veľa nečítal a ja som sa obávala, že sa z neho v dôsledku toho nestane dobrý človek. Preto som začala písať knihy pre deti, ako bol on. So silným príbehom a s humorom, ktoré mali za úlohu pobaviť a pôsobiť ako uvítacia dávka drogy do sveta čítania. Čo sa týka prekážok, myslím, že som najviac hrdá na to, že som dokázala prejsť od detských kníh k beletrii pre dospelých a že ma brali vážne. To nie je až také samozrejmé, pretože autori sú niekedy škatuľkovaní ako jeden alebo druhý typ spisovateľa a trh nemá rád zmeny.

Do akej miery sa teda vo svojej tvorbe inšpirujete aj reálnym životom?

Veľmi často čerpám inšpiráciu zo skutočného života. Pri hľadaní nápadov veľmi často využívam témy, ktoré sú v popredí diskusií v médiách, niekedy hľadám inšpiráciu v starých prípadoch a niekedy mi ako zárodok románu poslúži nejaké miesto alebo vnem. Na plnohodnotný román je však potrebné viac než len prvotná inšpirácia, takže po jej získaní treba veľa premýšľať a rozvíjať príbeh do pútavej dokonalosti.

Ľudí zločin vzrušuje, vyvoláva im na šiji zimomriavky, zvláštnym spôsobom ich dráždi a uchvacuje. Prečo je to podľa vás tak?

Zločiny v kriminálnych románoch sú zvyčajne vraždy. Vraždy sú natoľko traumatizujúce, nezvratné a hrozné udalosti, že je ťažké ich pochopiť. No keby ľudí zaujímala len samotná vražda, vystačili by si s čítaním správ. Kriminálne romány však umožňujú čitateľom vstúpiť do hlavy postihnutých a je im prisľúbené aj riešenie, čo sa v skutočnom živote, žiaľ, nie vždy podarí. Ďalším aspektom kriminálnych románov, ktorý ich robí príťažlivými, je hádanka, ktorú autor nastoľuje. Hádanky vo vás vyvolávajú zvedavosť, chcete pochopiť a vedieť, ako veci fungujú a prečo. Táto zvedavosť je napríklad aj jedným z dôvodov, prečo dnes ľudia nežijú v jaskyniach.

Dá sa ešte podľa vás vymyslieť originálny zločin, alebo vražda?

Bezpochyby! Spoločnosť a technológie sa neustále menia, takže prostredie pre autorov, v ktorom sa odohrávajú ich príbehy, sa vyvíja a poskytuje dostatok príležitostí vyskúšať niečo nové, objaviť a otvoriť nové dvere. Dôvody, prečo ľudia zabíjajú, sú však obmedzené a zostanú rovnaké, hoci akt vraždy môže byť s vývojom sveta okolo nás vedený inak.

Séria Black Ice sa začala knihou Niet úniku, ktorá nám predstavila mladého vyšetrovateľa Tyra. Excentrická súdna patologička Idunn sa dostáva do centra pozornosti v druhej knihe série Nezabudni na mňa. Vzhľadom na podrobné a presné vykreslenie forenzných postupov vo vašich románoch ma zaujíma, či sa radíte s nejakými odborníkmi v tejto oblasti.

Áno, konzultujem s odborníkmi. Rada sa snažím o to, aby všetko, čo sa dá, bolo realistické, aby vznikla prepracovanejšia knižná vražda, než tu bežne vídame. Navyše kvôli sérii Black Ice som absolvovala kurz súdneho lekárstva, aby som dokázala správne napísať a vystihnúť postavu Idunn.

Severská krimi literatúra je špecifická, prečo je podľa vás medzi európskymi čitateľmi natoľko obľúbená?

Myslím si, že na to existuje mnoho dôvodov. Medzi ne patrí aj to, že kriminálne romány sa dobre hodia k škandinávskemu štýlu písania, ktorý je zvyčajne založený na realizme a často je ponurý. Navyše svoju úlohu zohráva naše povedomie o sociálnej nespravodlivosti, keďže tá je často témou severskej kriminálnej literatúry. Veľmi pomáha aj zastrešujúci názov Nordic noir, pretože pomáha čitateľovi vedieť, čo má očakávať - hoci každý zo severských krimi spisovateľov má vlastný štýl.

A čo Islanďania, obľubujú krimi alebo sú vaše knihy obľúbenejšie v zahraničí?

Islanďania majú radi kriminálne romány a tie sú zvyčajne najpredávanejšími knihami každý rok. Mám to šťastie, že v niektorých rokoch som napísala najpredávanejšiu knihu alebo som bola autorka druhej najpredávanejšej knihy.

Atmosféra severských kriminálnych príbehov je ponurá, sivá aj depresívna. Cítite niekedy vyslovene potrebu obklopiť sa krásnymi a pozitívnymi vecami?

Áno, určite - nechcela by som, aby môj osobný život bol pochmúrny alebo sivý. Zábavné je, že väčšina spisovateľov krimi, ktorých som stretla, – a teda poviem vám, stretla som ich veľmi veľa – sú veselí a šťastní a vôbec nie takí, ako by ste očakávali pri čítaní ich kníh.

Veď aj podľa celosvetovo známych štatistík a prieskumov sú severania, Islanďanov nevynímajúc, šťastní ľudia. V akých chvíľach sa cítite šťastná vy?

Cítim sa šťastná, keď som s rodinou a v blízkosti zvierat. Počas písania prechádzam kolotočom emócií od lásky k tomu, čo píšem, až po nenávisť a pocit, že to nie je dobré. Myslím si, že chvíle, keď vážne pochybujem o tom, čo robím, sú veľmi dôležité, pretože ma udržiavajú pri práci a snahe urobiť knihu lepšou. Veľmi by ma trápilo, keby som písala knihu a stále by som si myslela, že je to majstrovské dielo. Pravdepodobne by sa z nej vykľul brak.

Aké knihy má teda na nočnom stolíku Yrsa Sigurdardóttir?

Práve teraz mám na ňom knihu Niklasa Natta och Daga s názvom 1794. No momentálne ju nečítam, pretože píšem a pri písaní čítam nerada. Takže tam čaká, kým dokončím tú svoju, a už sa teším, ako ju vychutnám.

Poviem vám pravdu, ja dobrú detektívku alebo krimi spoznám podľa toho, že po nej okamžite zamykám dvere a nechám svietiť svetlo na chodbe. Máte vy vôbec z niečoho strach?

Nie tak celkom. Bojím sa výšok, ale len v prírode. Necítim sa nepríjemne na horskej dráhe, v lietadle ani pri pohľade z okna veľmi vysokej budovy. Povolaním som inžinierka a dôverujem projektovaným podmienkam a kolegom. Ale keď som na danom mieste len ja a príroda, vtedy nenávidím výšky.

Naozaj vás nedokáže krimi žáner vystrašiť?

Už nie, ale to je asi individuálne. Ja sa už pri čítaní nebojím, ani krimi, ani hororu. Ale pred mnohými rokmi som sa bála, to je pravda. No asi som sa knižným strachom predávkovala a už som proti nemu imúnna.

Sníva sa vám o vašich knihách a knižných hrdinoch? Dokážete zo seba striasť rozpísanú knihu a byť len Yrsa, žena pre svoju rodinu a priateľov?

Áno, to nie je problém. Tieto dva aspekty sú úplne oddelené. Keď som však veľmi hlboko zažratá do písania knihy a snažím sa vyriešiť niečo, čo ma trápi, občas bývam veľmi roztržitá. Dokážem sa nadobro stratiť vo svojich myšlienkach, a to až do takej miery, že si veľmi neuvedomujem, čo sa okolo mňa deje. To sa však nestáva často.

Zabudnime na chvíľu na knihy. Kto a čo okrem nich vám robí radosť?

Byť s manželom, deťmi, rodinou a priateľmi. A jesť dobré jedlo, ktoré uvaril niekto iný ako ja. Som totiž hrozná kuchárka.

Mnohí Slováci na severské krajiny hľadia s obdivom ako na niečo nedosiahnuteľné. Čo z Islandu by podľa vás mal poznať naozaj každý, kto si prečíta tento rozhovor? Okrem zoznamu konských mien, samozrejme...

Island je nádherné miesto s krásnou prírodou a celkom slušnými ľuďmi. Máme veľké šťastie, pokiaľ ide o prírodné zdroje, takže máme lacnú a udržateľnú výrobu elektriny a vykurovanie domov. No všetko ostatné je u nás veľmi drahé.

Na konte máte aj knihy pre deti. Je to niečo ako spisovateľská harmónia? Jin a jang?

Presne tak. Moje detské knihy sú humorné a ponárajú sa do úplne opačnej atmosféry ako knihy pre dospelých. Počas pandémie kovidu som písala detskú knihu a zároveň knihu pre dospelých. Na detskej knihe som pracovala predpoludním a knihu pre dospelých som písala popoludní. Keďže boli absolútne odlišné, nebola žiadna šanca, že by sa medzi nimi vyskytla nejaká vzájomná kontaminácia. Bolo to, akoby som v hlave stlačila vypínač, a bola to veľmi príjemná kombinovaná práca.

Pomaly sa blíži záver roka, poďme bilancovať. Z čoho v ňom ste mali radosť a čo vám azda prinesie ten ďalší?

Áno, bol to dobrý rok. Začalo sa nakrúcanie televízneho seriálu DNA a priniesol mi aj premiéru filmu nakrúteného podľa mojej knihy Nežiaduci. Takže som spokojná. Nový rok prinesie aj na Slovensko druhú knihu zo série Black Ice. Odohráva sa na Vestmanských ostrovoch, konkrétne na ostrovčeku pri južnom pobreží Islandu. Rozpráva príbeh skupiny ľudí, ktorí sa kedysi priatelili na univerzite a teraz sa tam vyberú na pohreb jedného zo skupiny. Tam sa stretnú zoči-voči s niečím z minulosti, na čo sa veľmi snažili zabudnúť a čo malo katastrofálne následky. Hlavnou hrdinkou knihy je už spomínaná súdna patologička Idunn.