Peter Šarkan Novák: Čo nabonzoval na chalanov z HEXu? Dnes už žiadne žúrky

Pri rozhovore s ním akoby ste odhaľovali novú definíciu neznesiteľnej ľahkosti bytia. Hravosť a bezprostrednosť tohto muža mnohých talentov sa prelína a dopĺňa s hĺbkou a filozofiou, ktorá naozaj pramení z poznania. Z toho, čo si odžil a vyskúšal na vlastnej koži, ale aj z toho, čím sa nechal inšpirovať ľuďmi, ktorým sa otvoril. 

Máme za sebou leto, pomaly aj to babie. Hudobníci a leto, to je často oxymoron, veľmi si ho neužijú. Podarilo sa ti to aspoň trochu?

Je to tak, v lete je to trochu zložité, počas neho veľa hráme, niekedy aj štyri koncerty za víkend. Cez týždeň sa snažím venovať deťom, ktoré prázdninujú a treba ich zabaviť, vymyslieť im program a byť s nimi tak intenzívne, ako sa len dá. Keď sa dalo, chodili sme aspoň na jednodňové výlety – Banská Štiavnica, festival Atmosféra, a keď mal Hex „celozávodnú dovolenku“, užili sme si aj Chorvátsko.

Nie je tajomstvo, že ste s manželkou v Chorvátsku kúpili apartmán, prečo práve tam?

Myslím, že to nie je nič výnimočné, mnoho ľudí má chatu, kam si chodí oddýchnuť a načerpať nové sily. My sme chatu mali, ale predali sme ju, keď sme stavali dom a potrebovali sme naň peniaze. Občas nám za tým miestom bolo smutno a teraz po rokoch sme rozmýšľali, kam by sme mohli cestovať za oddychom. Mám kamarátov, ktorí majú dom či apartmán na Malorke, v Španielsku, ale to bolo pre nás ďaleko, chceli sme niečo jednoduchšie dostupné, na dojazd autom. Zrazu na nás vyskočil jeden inzerát z Chorvátska, konkrétne z ostrova Pag. Povedali sme si – poďme tam a uvidíme. Urobili sme si realitný výlet a cestou domov sme boli obaja mĺkvi, lebo už sme si predstavovali, čo kde upravíme a ako doladíme.

Čo vás nakoniec na Pagu chytilo a presvedčilo? Bol to aj tak trochu investičný zámer?

Je tam nádherné čisté more, krásne pobrežie, apartmán máme orientovaný na západ slnka. Je to kúzelné miesto, v peknej malej dedinke, kde sa nekonajú veľké hlučné žúry, ideálne miesto pre peknú rodinnú dovolenku. Je to veľký kontrast oproti tomu, čo žijeme tu. Nekupovali sme ho s očakávaním, že by sme ho prenajímali a žili z toho, vôbec nie. Vnímame to ako investíciu pre rodinu. Nemáme s ním ani ambíciu podnikať, aspoň zatiaľ nie. Zopárkrát sme tam už dovolenkovali, zopárkrát sme apartmán požičali priateľom. Myslím, že veľký čas tejto nehnuteľnosti pre nás ešte len príde, keď deti budú trochu väčšie.

Do Hexu si vstúpil v čase, keď bol na hudobnej scéne etablovaný. Čisto ako jeho poslucháč a fanúšik, ktorá pieseň bola tvoja srdcovka?

Odpoviem ti aj na otázku, ktorú si nepoložila. (Smiech.) S chalanmi sme sa poznali strašne, ale strašne dlho. Stretávali sme sa na pódiách ešte v časoch, keď som mal svoju kapelu Žena z lesoparku, kamarátili sme sa a chodil som aj na ich vianočné koncerty s hosťami do Štúdia S. Prvýkrát som s Hexom hral, keď bol Ďuďo tesne po operácii. Potom prišlo krátke dohodnuté obdobie záskoku, vtedy som vôbec neriešil, čo bude alebo nebude ďalej, šlo len o to, aby Ďuďo mal možnosť vyjsť na pódium vo chvíli, keď sa na to bude cítiť. Koncerty prebiehali, chalani boli spokojní a ja som si to užíval. Priznávam, pódium ma vtiahlo. Niektoré pesničky mi boli nízko, začal som si ich upravovať podľa seba, no nebol to problém. Ďuďo ma korigoval, povedal mi – spievaj si to tak, ako ti to sadne. Hexácke piesne sú o textoch, v nich si každý nájde to svoje. Piesne, ktoré sú veselšie, sa mi vždy spievali lepšie, ale ešte o čosi viac ma bavil Vetroň. Možno je to tým dadaistickým textom, veselou fikciou a spevácky mi sadol na prvú. Nič som si v ňom nemusel prerábať, ani nemám pocit, že by som ho imitoval. Akoby som ho spieval odjakživa.

Spomenul si Ženu z lesoparku, funguje ďalej? Alebo ste ju zhodili z útesu?

Osudom Ženy je, že sa z nej stala vykoncertovaná kapela. Zároveň sme neboli hudba, z ktorej by sa dalo komerčne vyžiť. Hrávali sme veľa v Česku, veľa sme cestovali, a keď víkend čo víkend tráviš tisíc a viac kilometrov v mikrobuse, unaví ťa to. Vtedy som začal chodiť so Zdenkou Prednou, chalanov z kapely som jej na chvíľu požičal, aby spolu hrávali a už sme sa nikdy nedali úplne dokopy. Ani sme sa vlastne nerozpadli. Občas sa ešte stretneme na veľkom pódiu, čomu, samozrejme, predchádza niekoľko skúšok, a potom je nám to aj ľúto, a tak ešte vyprovokujeme nejaké dva koncerty, ale tam sa to vždy skončí.

Tisíc a viac kilometrov na cestách, čo viete v tom mikrobuse robiť toľké hodiny?

Dnes je to už ľahšie, lebo môžeme pozerať do tabletu, do mobilu, pustiť si audioknihu... No pred pár rokmi to nebolo. Navyše samotné mikrobusy boli v horšom stave, striedali sme sa pri šoférovaní... Sám sa divím, že sme to vydržali a pravdupovediac netuším, ako sme to dokázali. Aj to bol dôvod, prečo sme potrebovali byť na chvíľu od seba. Sú to stovky hodín, počas ktorých už omelieš 50-krát tú istú príhodu a cítiš, že spoločné dobré časy sú už len na pódiu. Nikdy neprišlo na to, že by sme sa pohádali, len sme cítili intenzívnu únavu z blízkeho bytia. Teraz je to oveľa pohodlnejšie. Máme šoféra, krásny mikrobus a existujú sociálne siete. Postupne preberieme všetko – muziku, ženy, politiku... Potom sa chvíľu zavrieme každý do seba a šetríme si sily. No boli časy, keď sme si ich nešetrili...

Dnes na tie časy už len spomínate? Už žiadne žúry do rána?

Presne tak. Vtedy sme boli mladší, síl sme mali nekonečno. Dnes si už toho tak veľa na seba nenakladáme, žiadne opíjačky, žúry... Vyrástli sme. Vieme, že nás čaká ďalší koncert a doma každého čaká rodina.

Máš za sebou prvú päťročnicu v Hexe. Ani sa ti to nezdá, že?

No, teraz ako si to vyslovila, som si to až uvedomil. Päť rokov v Hexe, to je asi 300 koncertov, aj keď prežili sme počas nich rôzne obdobia. Záskok vystriedalo obdobie, počas ktorého sa nevedelo, ako situáciu po Ďuďovej smrti uchopiť. Po prestávke sme si dali spoločnú, pomerne širokú večeru všetkých, ktorí boli akokoľvek hlbšie s Hexom spojení, vrátane Ďuďových rodičov, ktorí nás vtedy vyzvali, aby sme hrali ďalej a posvätili nám to. To nás naozaj nakoplo. O pár mesiacov prišla korona, ktorá hrať nedovoľovala, ale dala nám zase čas na tvorbu a na prácu v štúdiu. To sa, myslím si, odrazilo aj na kvalite albumu, ktorý sme na jar vydali. Máme naň dobré ohlasy a tešíme sa z toho. Málo kapiel vydržalo spolu toľko ako Hex, a to aj bez toho, aby sa stali revivalom samých seba žijúcim len zo starých hitov.

Je pravda, že mnohé kapely koncertujú preto, že musia, ale už vlastne ani nechcú…

Toto by som úplne nepodceňoval. Podľa mňa živé koncerty bavia každého hudobníka, je to obrovská droga. Hocičo ťa bolí na tele, na duši, si nedospatý, máš kopu problémov, ale vyjdeš na pódium a všetko zlé je preč. Ľudia pod tebou ti všetku energiu, ktorú do nich vložíš, mnohonásobne vrátia. Ani si nepamätám koncert, ktorý by sa nevydaril. Koncerty sú len dobré a ešte lepšie. Teda aspoň my iné ani nemáme.

Možno je to zvláštna otázka, ale nedá mi to, snívalo sa ti niekedy o Ďuďovi po jeho smrti?

Áno, ale neboli to vôbec zlé sny, práve naopak. Boli veľmi príjemné a veselé, z ktorých som mal príjemnú emóciu.

Hovoril si o tom, že vám ďalšiu existenciu kapely posvätili Ďuďovi rodičia. Áno, to je jedna podstatná vec, ale je tu aj druhá –  teba ako nový hlas museli prijať najmä fanúšikovia. Kedy si cítil, že sa tak stalo?

Nestalo sa to všetko lusknutím prstov. Všetci sme to robili najlepšie, ako sme vedeli. Väčšinou je to tak, že pokiaľ si za tým, čo robíte, aj pevne stojíte, vyjde to. V kapele sa nikdy neriešilo, či je to zrazu iný Hex, starý alebo nový, Hex vol. 2. Vesmír to zariadil tak, ako to je, vyrovnali sme sa s tým. Nemám pocit, že by nám niekto na oči vyhadzoval nenávistné poznámky, naopak, fanúšikovia aj verejnosť Hex podržali.

Splynuli ste, poznáte sa do detailov, ste v prvom rade kamaráti, viete o sebe, kto je najlepší kuchár, kto je najväčší salámista…

Sme partička chlapov, ktorí majú vyše päťdesiat, ale stále si myslia, že sú to chlapci, hoci pre mladú generáciu sú to už ujovia. Všetci máme aj svoje vrtochy, koexistencia takýchto entít v tomto veku je veľmi výnimočná a občas veru musíme opatrne našľapovať, aby to neiskrilo. No stále nás spája silné kamarátstvo a muzikantské chcenie. Popritom všetkom, aby to fungovalo, sa mimo Hexu až tak veľa nestretávame, preto ti vlastne neviem povedať, kto z nás najlepšie varí. Salámista áno, to je bezkonkurečne Tibor. Fefe je v dobrom slova zmysle bonviván. Keď chcem vedieť, kde aktuálne majú v meste najlepší ramen, dokáže ti dať absolútne skvelé recenzie, pretože jeho rajón je mesto. Yxo má menšie dieťa, tak ako aj ja, takže voľný čas venuje dcére, výletom, stará sa o chod kapely. Laco je síce ešte iná generácia, ale tiež má rád svoje súkromie. Ja mám dve deti, paralelne k Hexu iné povolanie – moderujem, spovedám ľudí, nahrávam podcasty… Toho spoločného času pre seba v súkromí veľa nemáme.