Zavolali mi, či o tom viem a ja som nevedela, lebo nie som na facebookoch a život mi žiaľ vždy dokázal, že aj tak sa všetko dôležité včas dozviem.
Šoférovala som ďalej, ale nešlo mi to do hlavy, veď to bol Julo. JULO! Vždy sa smial, a bol - to sa tak hovorí- strašne fasa. Easy going. Také chlapča, s tým úsmevom a hlasom. Neviem už, lebo tie roky tak rýchlo plynú a splývajú, že čo keď si trošku namýšľam a fabulujem a čo keď mal nejaké zdravotné problémy, a čo keď a čo keď.
Nemal.
Je to bežné, že s ľuďmi, aj tými dôležitými, sa od seba vzďaľujeme, trochu sa dotkneme vzájomných osudov v nejakej etape života, a potom sa odmlčíme, registrujeme sa a nezabúdame, ale odmlčíme.
Toto vám chcem povedať: mala som 25 rokov a regionálne rádio v ktorom som pracovala, skrachovalo. Sedela som nad Zlatými stránkami, našla som si číslo na rádio Koliba (neskôr Okey, neskôr Europa 2) a vytočila som ho. Zdvihla milá pani, ktorej som povedala že som z toho skrachovaného rádia a hľadám si prácu. Tak ma prepojila na Jula Viršíka, šéfa programu a hudobného dramaturga.
"Dobrý deň, ja som z Komárna a naše rádio skončilo, reku spýtam sa či nehľadáte moderátorku."
"Nehľadáme, ale vieš čo, páči sa mi tvoj hlas a nemáš ani maďarský prízvuk. Príď sa niekedy ukázať."
Sadla som na autobus, prišla som, ukázala som, Julo sa smial že mám hlas ako Jarka Hargaška a niečo na mne bude a že jedna moderátorka je tehotná, takže vlastne môžem nastúpiť na záskok. Zatiaľ v noci - od 24.00 do 6.00.
Boli to neuveriteľné rádiové časy, playlisty vytvorené ním sme mali pekne vytlačené na papieroch, hrali sme nie podľa formátu, ale podľa presvedčenia a stala som sa zabehnutou nočnou harcovníčkou. Vysielala som hlavne pre taxikárov, zdravotné sestry a ľudí, čo v noci makajú, a bola to náročná šichta, najhorší čas bol medzi 3 a 4.00, kedy človeku hlava klesala na mixážny pult, jedno koľko káv vypil.
A tak som skúsila raz v noci zúfalý trik: nastavila som si 30 minútový megamix a hodila som si šlofíka, aby som vládala potiahnuť do 6.00.
Keď Julo prišiel do rannej služby, zase sa len usmial a hovorí: "To čo si tam púšťala o pol štvrtej?!"
Vyschlo mi v krku, ten človek nikdy nespí??? Kto normálny počúva rádia o 3.30?
Julo. Lebo bol náhodou v hypermarkete na nočnom nákupe, mal to rád, neboli tam ľudia.
Neskôr ma posunul do poobedného vysielania, ešte neskôr do doobedného, a napokon som robila všetko a čokoľvek, s láskou a totálnym nasadením, lebo to boli zlaté rádiové časy. Moderovali sme koncerty na vypredaných štadiónoch, milovali sme dobrú muziku, poznali sme sa osobne so všetkými slovenskými interpretmi a ja za túto etapu a šancu prísť do veľkej Bratislavy a pripojiť sa k veľkým moderátorom vďačím práve Julovi.
Toľko som sa naučila, toľko som zažila. Vždy sa ma zastal, vždy mi pomohol, toto zo mňa nehovorí spomienková nostalgia, on taký bol. Ľúbil svoju ženu a dcéru a aj keď sme sa videli naposledy, to už som písala pre Evu a Madam EVU, hovoril mi o nich. Sedela som sama v kancelárii za stolom a zrazu mi niekto zozadu zakryl oči. Julo:-) Niekoho presvedčil aby ho vpustil cez čip dovnútra a mohol ma prekvapiť. Vravel, že sa má strašne fajn a vyzeral tak. Dohodli sme sa, že zájdem na Oldies párty, ktoré robil vo V-éčku, dali sme si tam taký rádio zraz po rokoch, a on fantasticky hral, komunikoval s ľuďmi, šíril dobrú energiu.
Takýto bol Julo Viršík človek a je mi neopísateľne ľúto, že to píšem v minulom čase.