Nebojácna Kristína Kövešová: TO, čo povedala o svojom CHLAPOVI, vás chytí za srdce!

Keď sme si dohovárali tento rozhovor, bol piatok večer, a ty si sedela na policajnom oddelení. Takto bežne začínaš víkendy?

A to sme sa pôvodne chystali oslavovať s priateľmi moje meniny a chceli sme ísť na večeru, ale medzitým za mnou prišli dve dievčatá, pričom jedna bola znásilnená a druhá obeťou kupliarstva. Vysvetľovala som im, prečo je dôležité, aby vypovedali pred políciou a páchateľ bol potrestaný. Som rada, že obeť dokázala vypovedať. V tej chvíli som to považovala, samozrejme, za dôležitejšie.

Keď už sme to načrtli, aké vzťahy máš s policajtmi?

Ako s ktorými. Už aj tých som pár ponaháňala – teda tých, čo prešli na druhú stranu – a boli riešení či skončili odsúdení. Tí ma asi veľmi radi nemajú. Viem, že veľa policajtov je aj veľmi demotivovaných. Ale myslím, že veľa je aj takých, ktorí ma vidia radi a podporujú ma. Mnohí sú správni chlapi a veria v to, čo robia a aj robiť majú, čo je dobrá správa. No mohlo by ich byť viac.

Si nastavením mysle optimistka?

Áno, veľká. Keby som nebola, asi by ma to prevalcovalo. Verím v dobro a lásku. Navyše si myslím, že sa nám deje veľmi veľa pekného, ale často to prehliadame. Snažím sa upriamovať pozornosť na to dobré, čo v živote mám, a nie na to, čo nemám. Tiež si uvedomujem, aké je dôležité to, ako veci vnímame. A že dôležitejšie, ako to, čo sa nám stalo, je to, ako sa na to pozeráme. Napríklad, keď v tom uvidíme tragédiu, bude to tragédia. No keď sa na to pozrieme ako na skúšku, bude to skúška našej sily. A príde odmena. Nikdy nemôžeme prestať veriť našim snom. Môžu sa totiž splniť.

Čo sa týka ženskosti, v akých chvíľach sa cítiš ako superžena?

Keď dopomôžeme zavrieť kriminálnika (Smiech.) Ale vážne! Predstav si, že dva roky sleduješ dílera, dvojmetrového chlapa, ktorý sa ti smeje do tváre a tebe sa ho napokon podarí nakrútiť pri tom, ako predáva pervitín. Dňom i nocou si zavretá v tom malom kufri, keď ho sleduješ a nakoniec sa ti to podarí. 

V kufri auta?

No jasné! Aj tak prebieha sledovačka. Ešte že som pri svojich 158 centimetroch pomerne skladná (Smiech.) Chodím v parochniach, v prestrojení, len aby som získala dôkazy a dostala ho za mreže. No a keď vidím, ako ho berú kukláči, vtedy sa naozaj cítim ako superžena. No ak mám byť úprimná, každá z nás je v nejakej situácii superžena. Takto vnímam aj ochranárky, ktoré denne bojujú, obete, ktoré naberú odvahu prehovoriť, a aj keď sa pozriem na teba, vidím superženu. Každá z nás má svoj príbeh a bojuje. Na to nemusíme mať fyzickú silu, akú majú chlapi, lebo skutočná sila je v hlave a v srdci. Poznám toľko superžien, ktoré toho toľko zvládnu a dokážu, a veľmi ich obdivujem.

Zločinu sa venuješ aj vo forme diskusií s obeťami, ktoré sú vyhľadávané a navštevované. Čím to podľa teba je, že ľudí zločin láka a zaujíma?

Je dobré, ak ľudí kriminalita zaujíma nielen ako senzácia, ale aj ako prevencia. Keď urobím jednu diskusiu s obeťou trestného činu, napríklad týranou ženou, medzi divákmi takmer vždy sedia ďalšie tri-štyri ženy, ktoré sa mi po diskusii prihovoria a naberú odvahu prehovoriť a vieme im pomôcť. Spoveď jednej vždy dodá odvahu ďalším. 

Kedy ťa zločin začal zaujímať naplno?

Rodičia ma učili neklamať. Vždy mi prízvukovali, ‚nech sa udeje čokoľvek, vždy povedz pravdu‘. Napríklad v období puberty, boli sme žúrovať s kamarátmi, prišla som domov, a hneď nasledovala otázka ‚čo si robila‘. Aj som si vypila, aj som tancovala na stole. Neklamala som. Keď som prišla do médií, pochopila som, že médiá majú aj moc pomáhať. Na začiatku to pre mňa bolo až neuveriteľné, čo dokáže jedna reportáž, ako sa dá pomôcť tým, že sa pýtam. Môžeš tým pomôcť zachrániť život, a to je pre mňa viac než všetky peniaze sveta. A keď som si vyberala svoju televíznu cestu, či sa budem venovať dramaturgii a réžii niektorých projektov (čo mi zaberalo veľa času), alebo sa budem venovať investigatíve, ktorá sa nedá robiť polovičato, vybrala som si investigatívu. Lebo v tom som cítila svoje poslanie. 

Kde máš svoje hranice?

Nejdem do vecí, ktoré nemám preverené. Nemôžem si dovoliť odvysielať niečo, čo nemám podložené dôkazmi. Preto na niektorých reportážach robím mesiace aj roky. Mojou motiváciou je viera v spravodlivosť. Necítim nenávisť, ani ku kriminálnikom, vnímam ju ako negatívnu energiu, ktorú nechcem vo svojom srdci. V Seredi som napríklad riešila drogové podsvetie a je tam jeden bývalý díler, ktorý pochopil, že konal zlo. Polepšil sa, dnes robí zbierky pre malých onkologických pacientov, zvieratá v útulku a keď sme sa spolu o tom rozprávali, povedal mi, že som bola prvou osobou, ktorá sa s ním bavila normálne a neodsudzovala ho za to, že bol vo väzení. Pomohla som mu nájsť inú cestu. Ľudí nesúdim, nemám na to právo. Chcem len spravodlivosť a verím, že každý z nás má možnosť sa polepšiť.  

Nemáš v sebe nahromadenú krivdu, z ktorej sa potrebuješ vykričať alebo vybúchať?

Aj sa niekedy vytočím, aj si poplačem... som človek, je to prirodzené. Ale nikdy sa neopúšťam nadlho, dám von emócie a idem ďalej. Nemyslím si, že slzy sú znakom slabosti, práve naopak. Len silný človek ich dokáže prijať. Vidím veľa bolesti a sú večery, keď aj ja potrebujem objatie a pozerať len rozprávky so šťastným koncom, no ráno už zase utekám do terénu. 

Koľkokrát si schytala?

Veľa… Strieľali na nás, bili ma, mala som narazené rebrá, aj teraz mám krk „zapáskovaný“. Som ako chalanisko. 

Aj ako dieťa si bola chalanisko s večne obitými kolenami?

Nie, teraz som bitá viac. 

Čím sa odmeňuješ?

Opäť spomeniem zážitok z klinickej smrti, lebo po nej som sa naozaj naučila väčšej sebaláske. Každé ráno sa pozriem do zrkadla a spýtam sa: ‚Kiki, čo ťa urobí šťastnou? Čo dnes pre teba môžem urobiť?‘ Sú to maličkosti. Kúpim si kvety alebo si poviem, že si dám dobrú večeru, pôjdem do fitka, jazdiť na motorke. Verím, že sebaláska je veľmi dôležitá, lebo jediný človek, s ktorým  musíte vydržať celý život, ste vy sám. Tak sa musíme o seba starať a naučiť sa láske k sebe samým.

Poďme trochu do bežnej reality napríklad k tebe domov. Vysávaš, varíš, pulíruješ si domov? Tak ako my ostatné? Alebo na to nie je čas?

Samozrejme. Myslím, že mám veľmi dobrý time manažment. Keď som na sledovačke a viem, že potrebujem nakúpiť, nakupujem online a keď prídem domov, už ma to tam čaká. 

Počkaj, predstavila som si ťa, ako poskladaná v kufri auta a v tme vyberáš jogurty…

(Smiech.) Ale tak to je, presne tak to robím. Kuriéri ma už poznajú a vedia, kde mi majú nákup nechať. Krimipodcasty počúvam napríklad pri vysávaní, v byte musím mať upratané, na tom si zakladám, všade musí byť čisto. Medzitým, ako volám s obeťou, stíham dovariť polievku. Ako každá žena, aj ja som dobrá v multitaskingu, teda stíham domácnosť aj starostlivosť o muža, aj o prácu. 

Starostlivosť o muža. Konečne si mi nahrala. Si zamilovaná?

Áno, som. Konečne som! (Smiech.) No viac nepoviem. 

Dobre, povedz mi aspoň, čo má on, čo doposiaľ iní nemali.

To je zaujímavá otázka. Naozaj si prvýkrát myslím a cítim, že je to pravá láska. O to viac dúfam, že to všetko dobre dopadne, a preto budem ďalej radšej ticho.

Snívaš o budúcnosti? V akom kontexte najradšej a najfarebnejšie?

Mám veľmi veľa snov a môj problém je v tom, že ich všetky v tomto živote asi nestihnem zrealizovať a naplniť. Čo sa práce týka, mám zoznam ľudí, o ktorých si myslím, že by mali skončiť za mrežami a urobím všetko preto, aby ich spravodlivosť dostihla, lebo ublížili mnohým ľuďom. Rada by som tak isto pracovala na filmoch a dokumentoch, v ktorých by som mohla použiť tieto krimitémy a venovať sa im v nich obšírnejšie. Taktiež nosím v hlave myšlienku o založení charity, centra alebo o mieste, kde by sa ľudia, ktorým ublížili, mohli cítiť pokojnejšie a bezpečnejšie. To je tiež jedna z mojich vízií do budúcnosti. A čo sa týka súkromia, mám tiež svoje sny, nie som len novinárka, ale aj žena.

Myslíš na založenie rodiny?

Veľa ľudí si myslí, že to, že zatiaľ nemám rodinu, je preto, lebo som karieristka. Nie je to tak. Aj ja mám súkromný život, ale z dôvodu mojej práce o ňom nehovorím. Poviem ti len toľko, že keď sa to raz stane, budem rada.

Predstav si, že môžeš vziať svet do rúk a zatriasť ním. Čo mu povieš?

Láska je tá najsilnejšia energia, aká existuje, verte jej. A keď chcete zmeniť svet, pozrite sa do zrkadla, uvidíte tam človeka, ktorým treba začať.