Moderátor Jopo EXKLUZÍVNE: Sme pomiešaná rodina spojená rýdzou láskou

Prebaľuje, kŕmi, uspáva, stará sa, strachuje sa, miluje. Spolu s drobcami a manželkou Elizabeth striedavo žije na rozľahlej kubánskej usadlosti a v dome na okraji lesa blízko Modry, kam Evu pozvali na návštevu.

Jopo, vitajte opäť na Slovensku, v akom období a rozpoložení sme vás zastihli?

Práve sme sa vrátili na Slovensko, zvládli sme jet lag a deti nastúpili do slovenskej škôlky, v ktorej by mali stráviť prázdniny. Záleží nám na tom, aby sa dobre naučili po slovensky, keďže chceme, aby navštevovali slovenskú základnú školu. Takže sme Kubu vymenili za Modru, Harmóniu, a našu kubánsku usadlosť za dom v prekrásnom prostredí lesa. No a v neposlednom rade ste nás zastihli v období rozhodovania, keď so ženou naozaj intenzívne premýšľame, čo bude ďalej. Či zostaneme viac na Kube, alebo viac na Slovensku, alebo to napokon bude nejaká iná, tretia možnosť. Sme takpovediac v našom poslednom improvizovanom a prechodnom roku. Radi by sme už našu rodinu smerom do budúcnosti zastabilizovali.

Žiť na dvoch miestach zároveň si vyžaduje aj pracovnú flexibilitu. Čo vás aktuálne najviac zamestnáva?

Sú to tri oblasti, prvá sú jednoznačne deti, ostatné štyri roky je to hlavne výmena plienok, príprava jedál, kúpanie a uspávanie, čo asi poznajú všetci rodičia. Mňa to zastihlo trochu neskôr, ale, chvalabohu, moja mladá manželka je veľmi aktívna, takže to nejako spolu zvládame. Aj keď teda tri malé deti sú celkom vážna práca. Našťastie, moje najstaršie dieťa Joshua má už dvanásť rokov. Je to veľký chalan, veľmi mi pomáha a musím povedať, že z neho rastie dobrý mladý muž. Druhá pracovná oblasť je naša kubánska usadlosť, na ktorej sme museli porobiť a opraviť veľa vecí. Tieto zásahy si vyžadovali aj miestne náročné klimatické podmienky a bolo s tým naozaj veľa práce. Nuž a tretia oblasť sú moje nové aktivity, ktoré štartujem aj tu na Slovensku. S jednou cestovnou kanceláriou som sa dohodol, že spolu urobíme prvý pilotný balíček nazvaný Kuba s Jopom, ktorý zaradíme do katalógu počnúc septembrom a niekedy počas zimy 2024/2025 a jari 2025 by som rád vycestoval s prvými skupinami Slovákov na Kubu. Ak to bude v poriadku, mám nachystané aj ďalšie zaujímavé destinácie, ktoré by som rád našim ľuďom predstavil, a tak by som zužitkoval všetky svoje skúsenosti z dlhých trinástich rokov strávených na Kube a v Karibiku. Okrem týchto cestovateľských vecí som si pripravil iné aktivity v oblasti produkcie, šoubiznisu a médií, ktoré by som na Slovensku rád postupne realizoval. Cítim, že kvôli deťom a kvôli mojim už postarším rodičom by sme tu mali tráviť viac času. 

Rodičovstvo teda máte na plný úväzok, akú prácu v rámci domácnosti máte akoby za odmenu?

Z domácich prác je to jednoznačne upratovanie kuchyne, teda dať do poriadku kuchyňu po tom, ako sa všetci najedia a každý dostane to svoje. V momente, keď žena uspáva deti, zostanem sám v kuchyni, je tam pokoj a pre mňa je to ako meditácia. Všetko si veľmi pragmaticky rozdelím a postupne aj realizujem. Niekedy to trvá možno aj 30 až 40 minút, ale je to pre mňa relax. Okrem toho je to asi každá práca, pri ktorej ma príde skontrolovať môj 83-ročný tatko. Je to človek, ktorý mi dal neuveriteľne veľa, je bystrý, technicky založený inžinier – technológ s jasným a precíznym myslením. Kedykoľvek niečo potrebujem, je vždy ochotný prísť za mnou a pomôcť mi. Niekedy mi úplne stačí aj to, že pri mne sedí, v niečom mi poradí a fyzicky to urobím ja. Mať ho pri sebe je pre mňa odmena, keďže je už staručký a neviem, ako dlho tu so mnou bude. Mám ho neuveriteľne rád a s ním po boku robím všetko oveľa ľahšie a s veľkou radosťou.

Stíhate popri troch deťoch, ktoré sa narodili s ročnými odstupmi, nejaké koníčky? Čo vás baví a napĺňa ako hobby?

Elizabeth: Moje tri deti sú mojou silou, oporou, mojím motorom, dôvodom dýchať, žiť. Preto mojou hlavnou záľubou je vychovávať a kultivovať každé jedno z nich. Učiť ich hodnotám, princípom, láske k našej rodine a myslím si, že to aj napĺňam. Vychutnávam si, ako pekne sa k sebe správajú, objímajú sa, ochraňujú jeden druhého a ľúbia sa. Asi jediným koníčkom, ktorý mám, je interiérový dizajn. Rada mením veci v našich domovoch. No a s mojou dcérou Liz Claire vymýšľame styling a mejkap.

Boli ste jednou z prvých výrazných tvárí modernej a uvoľnenej formy moderovania. Ako sa spätne dívate na túto časť svojej kariéry?

Moderátorom som chcel byť už vo svojich dvanástich rokoch. Túžil som byť hlavne dídžejom a rozhlasovým moderátorom. Povedal som si, že by asi bolo zaujímavé robiť v televízii. V rádiu som začal ako 23-ročný, potom prišla televízia a myslím si, že som bol na tú prácu celkom dobre pripravený, lebo od puberty to bolo moje hobby. Bolo to krásne obdobie môjho života, robil som všetko rád. Nič neľutujem, ani dobré veci, ani tie zlé, no v určitom období som nadobudol pocit, že sa pohár naplnil a že jednoducho tam viac nemám čo robiť. Aj keď nevravím, že by som si občas nešiel zamoderovať, prečo nie? Som veľmi rád s ľuďmi a myslím, že práca moderátora dáva možnosť stráviť s nimi pekné chvíle, ktoré ho napĺňajú.

Čím vás vyzbrojili do ďalšej kariéry moderátorské skúsenosti?

Ak máte možnosť venovať sa moderovaniu naozaj intenzívne, na dennej báze, vyzbrojí vás pohotovosťou, zbehlosťou, schopnosťou improvizovať a zbaví vás trémy. Pomohlo mi odbúrať mnohé zábrany, nájsť to dobré, čo je vo mne a naštartovať ma aj do úplne iných aktivít. Vďaka práci pred kamerou alebo s mikrofónom som sa presunul aj do oblasti produkcie, a do práce, ktorá nie je až taká viditeľná a prebieha v zákulisí. Napokon som mal producentskú prácu ešte radšej než moderátorskú a veľakrát som ich dokázal spojiť. Ako producent som sa stal všestranným človekom, viac-menej sa nebojím a nevyhýbam žiadnej práci a každú si dokážem so cťou zastať. 

Máte obrovskú výhodu v tom, že si môžete nakombinovať príchute dvoch rôznych krajín a kultúr v pomere, ktorý vám najviac vyhovuje. Aj to robíte?

Odnepamäti som chcel žiť slobodne a v pravde. Neklamať, hovoriť veci tak, ako sú a žiť tak, ako to cítim a ako najlepšie viem. Takže áno, život v cudzích krajinách a na rôznych miestach ma ovplyvnil aj v tom, že ak je niečo dobré aj mimo mojej kultúry, krajiny a pochopenia v danom momente, nemám problém to akceptovať a zamiešať do svojho života. Karibská uvoľnenosť a pocit, že keď nejde o život, nejde o nič – to sa mi páči, a to si z tej kultúry veľmi rád beriem. Taktiež si myslím, že Kubánci majú veľmi silnú schopnosť prežiť za akýchkoľvek podmienok, lebo ich životné podmienky sú naozaj ťažké a nejako som sa to od nich naučil aj ja, čiže prežijem všetko. Na druhej strane je niekoľko vecí, európskych či slovenských, ktorých sa zase nemienim vzdať, a som rád, že ich mám.

Ktoré to sú?

Ide najmä o akýsi cit pre poriadok, organizáciu, dochvíľnosť, teda pragmatické veci. Tie mám rád našské.  

Čo je vo vašej každodennosti rýdzo slovenské a čo kubánske?

Priznám sa, neviem, čo je to rýdzo slovenské. Sme pomiešaná rodina, tak ako ani ja nie som rýdzi Slovák, ani moja žena nie je rýdza Kubánka. Po otcovi je Španielka, keďže jej starí rodičia prišli zo Španielska, z maminej strany je černoška aj pôvodná Američanka. No a naše deti sú už úplne pomiešané. Každé má svoju farbu, svoj prejav, každé je mierne iné. Rýdza je láska, ktorá nás spája, lebo aj napriek vekovému rozdielu vnímam, že to slovenské a kubánske sa celkom dobre spojilo a výsledky sú naozaj nádherné.

Elizabeth, čo zo Slovenska vám chutí? Čo vám ulahodilo?

Elizabeth: Slovensko sa mi páči ako krajina, jeho kombinácia stredovekej architektúry s modernou, zrekonštruovanou tvárou, jeho kultúra a tiež možnosť kvalitnejšieho života. Tu som šťastná nielen so svojimi deťmi, ktoré sa tu narodili, ale aj s úžasnou rodinou, ktorá ma prijala ako dcéru.

Čo vás v kubánskej, ale aj v slovenskej realite dokáže ešte stále prekvapiť? Príjemne aj nepríjemne...

Posledné roky žijeme v našej bubline, hlavne odkedy máme deti, preto sa veľmi necítim byť prepojený s realitou, či už tu, alebo na Kube. To, čo zo Slovenska  vnímam negatívne, aj keď som na druhom konci sveta, je politika, a to, ako sa u nás čoraz viac ľudia dokážu rozdeľovať. Osobne ma to veľmi mrzí a bolí. Nuž a pozitívne ma dokáže prekvapiť to, že stále stretávam dobrých, milých a nezištných ľudí a teším sa z toho. A čo sa týka Kuby, tá prekvapuje vždy, najmä tým, ako dokáže všetko skomplikovať. A keď si myslíte, že niečo sa už nedá urobiť horšie, napriek tomu sa to udeje. Pozitívne je asi to isté, čo aj tu. Teším sa z toho, keď stretnem dobrých ľudí, je to pre mňa obrovská vzácnosť. Ľudí, s ktorými sa môžem porozprávať, s ktorými si môžem sadnúť, stráviť čo i len pár pekných minút.

Kedy sa vám Kuba definitívne dostala pod kožu a vedeli ste, že je to naozaj váš druhý domov?

Veľmi presne si spomínam na jeden konkrétny moment, ktorý bol akoby filmový záber, keď som prvýkrát kráčal zo starej Havany a zrazu sa mi otvoril Malecon. Zbadal som krásny záliv, v blízkosti staré zničené domy, v diaľke Hotel Nacional. Ako sa to celé vinulo pri mori, plieskajúce vlny a opar, do ktorého sa opieralo zapadajúce slnko… Tento obraz budem mať navždy pred sebou. Mám veľmi rád Havanu, smutné a zároveň krásne mesto obrovskej zašlej slávy, ktorá sa utopila v ruinách, čo čiastočne niekde vstáva z popola a inde je to stále pováľané a rozbité. V tomto všetkom žijú ľudia, ktorí sú veľmi srdeční, milí a ja som s nimi strávil krásne časy. Okrem toho sa mi dostal pod kožu pocit, akoby sme boli na inej planéte. Hoci teraz sa už Kuba mení, no pred desiatimi rokmi to bola naozaj iná planéta, ktorá bola mimo všetkého, čo sme schopní pochopiť.

Kde sa cítite slobodnejšia?

Elizabeth: Na Kube sa cítim veľmi dobre, a to najmä kvôli jazyku, je to moja krajina. No naozaj slobodnejšie sa cítim na Slovensku, v Harmónii. Je to úžasný pocit byť a žiť tu.

Aké mate plány na leto? Budete cestovať aj inam než len na linke Kuba – Slovensko?

Cestovateľské plány momentálne nemáme žiadne. Sme radi, že sme na Slovensku a že sedíme na jednom mieste. Nalietal a najazdil som milióny kilometrov, moje deti lietajú cez Atlantik od svojich troch mesiacov. Dosť sa vyhýbam cestovaniu, chcem deťom ukázať Slovensko a chcem, aby si vytvorili vzťah k tomu všetkému krásnemu, čo tu máme, lebo Slovensko mám veľmi rád. Budem šťastný, keď ho moje deti budú milovať rovnako ako ja.

Elizabeth, už ste zo slovenčiny niečo pochytili? Darí sa vám porozumieť či rozprávať po slovensky?

Elizabeth: No, slovenčina je dosť ťažký jazyk, trochu mu rozumiem a aj ním hovorím. Učila som sa ho so skúsenou odborníčkou, ktorá mi pomohla získať sebavedomie a hovoriť plynule.

Máte dovedna štyri deti, asi je zbytočné pýtať sa, či ste sa v role otca našli, lebo odpoveď poznám, no čo vám deti do života priniesli, ak sa to dá pomenovať či definovať, a ako vás zmenili?

V určitom momente pri meditácii som si uvedomil, že ja už nie som ja, že toto sa skončilo. Uvedomil som si, že ja som moje deti, moja žena a moja rodina. Jednoducho moje ruky, hlava, nič už nie som ja, všetko sú oni. Sú moja najväčšia hodnota, to najväčšie šťastie, ktoré sa mi v živote stalo a môj život vďaka nim nadobudol úplne iný, oveľa hlbší zmysel a jediné, čo v živote chcem, je dobro pre týchto mojich malých ľudí a pre manželku.

Traja synovia a jedna dcéra, ktorá určite vie pohľadom roztápať tatinovo srdce... Je iné byť otcom syna a dcéry? Je to tá povestná tatinkova princezná?

Moja dcéra má neuveriteľne výrazný ženský element. Odmalička je stopercentná princezná, je neuveriteľne fajnová, potrpí si na to, čo má oblečené, má ženské maniere a je to úplne iná energia ako medzi tromi chalanmi. Veľmi si to vychutnávam a teším sa z nej. Zároveň musím povedať, že je spomedzi mojich detí najbystrejšia. Od útleho detstva je neuveriteľne pohybovo zdatná, na nožičky sa postavila už v šiestich mesiacoch, ako deväťmesačná sama chodila. Sama mi aj oznámila, že chce chodiť na gymnastiku, tancuje, nádherne maľuje a myslím si, že by z nej mohla vyrásť nádherná a vzdelaná žena. Takže áno, je to moja princezná, lebo je iná ako chalani, ktorí sú divokí a stále niečo vymýšľajú. Sledujúc tento krásny ženský element, ktorý v sebe nesie, je zároveň nádherný impulz aj pre mňa ako otca.

Deti denne dojímajú a prekvapujú, napredujú a my rodičia sa hrdíme tým, čo všetko dokážu a v čom nás už možno samy prerastajú. Čím opätovne dojímajú alebo pozitívne šokujú vás?

Elizabeth: Moje deti ma viac než len prekvapujú, som fascinovaná a hrdá zakaždým, keď ich sledujem, ako sa hrajú, ako sa delia o veci, ako si navzájom pomáhajú… Dojíma ma, ako sa majú rady a ako milujú svoju rodinu, ako si navzájom dôverujú a najmä, ako zodpovedne sa správajú. Často ma to rozosmieva, je to rozkošné.

Najstarší Joshua má podľa toho, čo ste povedali v jednom rozhovore, herecké alebo umelecké vlohy, stále to pretrváva?

Neviem ani, odkiaľ sa v Joshuovi zobralo to, že chce byť herec, viem o tom, že sa mu páčilo, že jeho tatino moderoval a vždy rád počúva moje príhody z tohto prostredia. Páči sa mu, že poznám veľa známych ľudí, mám pocit, že mu to lichotí, že som sa pohyboval v šoubiznise. Tým, že jeho mama je hudobníčka, aj on sa chcel nejako nájsť, a tak si vymyslel herectvo. Už si vyskúšal nejaké reklamy a divadlo Ludus a bol v tom dobrý. V Luduse sa ešte stále hľadá, čo je pochopiteľné, veď je ešte len na začiatku. Vďaka svojmu výzoru je veľmi výrazný chlapec, výrazný typ a myslím si, že by z neho možno mohol byť dobrý herec. Okrem toho má perfektnú angličtinu, úplne bez prízvuku, moji americkí kamaráti vravia, že niekto ako on by nemal problém uchytiť sa hocikde v Amerike, lebo všade bude znieť ako Američan. Nuž uvidíme. Osobne by som bol najradšej, keby sa stal architektom, ale ak bude hercom, zmierim sa s tým a budem to akceptovať. Je to jeho voľba. 

Je niečo, z čoho máte ako otec strach?

Myslím, že som úplne normálny a obyčajný rodič, a tak ako každému aj mne záleží na tom, aby boli moje deti zdravé. To je jediné, z čoho mám obavy, aby neochoreli, aby sa im nestalo nič mimoriadne dramatické, čo im skomplikuje život, hlavne zo zdravotnej fyzickej stránky. A, samozrejme, ak sa niečoho ešte obávam, je to, aby v živote nezišli z cesty dobra a lásky, pretože by som bol rád, aby po nej kráčali. Prajem si, aby boli prínosom nielen pre svoju rodinu, ale aj pre spoločnosť. Na tom mi asi najviac záleží. Všetko ostatné sa dá vyriešiť.